LUČENEC. Už roky desaťtisíce Slovákov migruje za prácou do zahraničia. Sú roztrúsení po celom svete. Hlavne pre ženy sa stalo zaujímavé Rakúsko. Medzi obľúbené zárobkové činnosti už roky patrí práca opatrovateliek. Ženy sú k dispozícii 24 hodín denne, väčšinou dva týždne v mesiaci. Varia, žehlia, podávajú lieky, okopávajú záhradu, umývajú okná, chodia na nákupy, perú, skrátka robia všetko, čo im povedia ich zamestnávatelia. Nás zaujímalo, aký názor na prácu v rakúskych službách má práve táto kategória ľudí.
Zvládla ruštinu i nemčinu
Pani Jaroslava Barcajová z Haliče je zdravotná sestra. Do Rakúska chodí už trinásť rokov. „Predtým som robila terénnu detskú sestru. Táto práca ma bavila, no, žiaľ, nebola dostatočne zaplatená. Keď som sa dozvedela o možnosti pracovať v Rakúsku a zarábať oveľa viac, ani na chvíľu som nezaváhala. Opatrovateľku robím už trinásty rok a som spokojná. Za dva týždne si tu zarobím celkom slušné peniaze,“ tvrdí pani Jaroslava. Patrí ku generácii, ktorá sa na škole učila ruštinu. Trvalo jej rok, kým sa naučila nemecky. No stále to vraj nie je ono. „Najhoršie na tom je, že Rakúšania, rovnako ako my Slováci, majú rôzne nárečia, skratky či skomoleniny. Pamätám sa na svoju prvú rodinu. Opatrovala som jednu pani, ktorej dcéra žila v Afganistane. Volala nám každý deň a ja som ju musela informovať o matkinom zdravotnom stave. Chcela som povedať, že babka nie je chorá, no namiesto toho som jej oznámila, že babka nie je v skrini,“ smeje sa pani Jaroslava. Práca opatrovateľky však neprináša len úsmevné príhody, ale aj také, pri ktorých sa tisnú slzy do očí. „Stalo sa mi, že ma pacient fyzicky napadol. Išlo o pána, ktorý mal psychické problémy, o ktorých ma jeho rodina akosi zabudla informovať. Keď som ho kúpala a otočila som sa k nemu chrbtom, tak ma buchol palicou po chrbte, že mi až dych vyrazilo. Viac som sa do tej rodiny nevrátila,“ hovorí Haličanka.
V cudzine býva smutno za domovom
Pani Katka sa stará o staršiu dámu a tiež je spokojná. „Vo Viedni sme celá partia. Keď máme čas, stretneme sa na káve alebo u niektorej z nás. Moja starká je dosť čiperná, takže nemám s ňou až toľko problémov. Sama sa poumýva, zoberie si lieky a dokonca sa chytá aj do varenia. Keby som nemala doma osemročnú dcéru, tak by som povedala, že som šťastná. Ale keďže mám doma dieťa, veľakrát si za domovom aj poplačem,“ hovorí Katarína.
Začiatky boli ťažké
S prácou v zahraničí má bohaté skúsenosti aj 32-ročný Miroslav z Haliče.
„Skončil som zdravotnú školu a začal pracovať v lučeneckej nemocnici. Poviem len toľko, že to tam bolo hrozné. Prístup vedenia nemocnice k pacientom bol hrozný. Na oddelení nám chýbala základná zdravotnícka výbava. Potom som odišiel do Prahy, kde som brigádoval a učil sa nemčinu,“ hovorí Miroslav. Agentúra mu prácu v Rakúsku našla za týždeň. „Začiatky boli ťažké. V rodine, v ktorej som pôsobil, som takmer nič nerozumel. No potom som si zvykol. Môj čistý zárobok za dva týždne predstavuje 700 eur. Na Slovensku by som toľko nezarobil,“ priznáva opatrovateľ. Slovenky a Slováci sú podľa Miroslava v Rakúsku obľúbení. Rodiny sú s nimi spokojné. Hoci je to psychicky veľmi náročná práca, väčšina opatrovateliek by ju za slabo ohodnotenú robotu v slovenskom zdravotníctve nevymenila.
Namiesto demokracie máme anarchiu
V Rakúsku je podľa výskumu, ktorý uskutočnila Slovenská akadémia vied v minulom roku, približne 16-tisíc slovenských opatrovateliek. Rakúsko poráža Veľkú Britániu i Írsko. K našim susedom chodia pracovať stovky žien aj z nášho regiónu. „Od nás z Haliče je ich minimálne desať. Doma nechávajú rodiny a dávajú prednosť práci v Rakúsku, kde si zarobia oveľa viac ako na Slovensku. Z našej obce vycestovalo do zahraničia okolo päťdesiat ľudí. Napríklad šesť hasičov si zarába v Belgicku. Obľúbené je aj Holansko, Belgicko a Írsko. Aj môj syn je už desiaty rok v Londýne. Domov príde trikrát do roka. Najhoršie na tom je, že najmä mladí ľudia sa už na Slovensko ani nechcú vrátiť. Zisťujú, že demokracia je v iných krajinách na inej úrovni ako u nás. My tu nemáme demokraciu, ale anarchiu,“ hovorí starosta Haliče Vladimír Rehánek.
Máme aj krízu myslenia
Z Mýtnej opatruje v Rakúsku minimálne dvadsať žien. „Aj keď sú niektoré s prácou nespokojné, vydržia. Tu doma by boli evidované na úrade práce, alebo by robili za minimálnu mzdu. Odkedy sa práca opatrovateliek v Rakúsku zlegalizovala, ženy sa neboja priznať, kde pracujú. V zahraničí si platia odvody a v podstate prispievajú rakúskej ekonomike,“ myslí si starosta Mýtnej Pavol Greksa. Aj jeho syn pracuje v zahraniční. Zamestnanie si našiel v Nemecku. „Ani sa mladým nečudujem, že odchádzajú do sveta. Na Slovensku je nielen hospodárska kríza, ale aj kríza myslenia,“ dodá starosta Mýtnej.
