LUČENEC. V Dome Matice slovenskej v Lučenci je v týchto dňoch širokej verejnosti k dispozícii výstava lučeneckého amatérskeho fotografa Ľuba Činčuru. Himalájska téma „Nepáľ ma Nepál“ prilákala na vernisáž rekordný počet návštevníkov.
„Keďže pre chorobu neprišli na otvorenie výstavy violončelista a filharmonik Juraj Alexander a ani moja kamarátka Dorota Nvotová, sprievodné podujatie sme pripravili aj na 4. marca. V tento deň sa v Dome Matice slovenskej bude konať beseda spojená s pitím nepálskeho čaju, premietaním videozáznamov a s množstvom ďalších zaujímavých vecí. Už teraz mi účasť na tomto podujatí potvrdili štyria návštevníci tejto krajiny,“ hovorí autor vydarených fotografií Ľubo Činčura.
Na vernisáž, ktorá sa konala 15. februára, zavítal do Lučenca aj Pavel Breier, jeden z najlepších slovenských fotografov.
„Paľko je jeden z mojich prvých učiteľov techniky fotografovania a kompozície. Poznáme sa už niekoľko rokov a nikdy som sa netajil, že je mojím veľkým vzorom. Tým druhým je dnes už nežijúci H. C. Bresson. V roku 2000 vydal pomerne rozsiahlu monografiu pod názvom Fotografie a tam ponúka čitateľovi možnosť porovnania „horalských“ svetov Nepálu a Oravy. Aj pod vplyvom emočných zážitkov z tejto publikácie sme si naplánovali spoločný trek do Himalájí. Napokon sme tam obaja boli, ale nie v jeden čas. Paľko je nadšený horolezec, skromný umelec, vynikajúci človek a pedagóg, preto som ho požiadal o otvorenie mojej výstavy a jej zhodnotenie. A on toto pozvanie prijal. Tešíme sa, že sme mohli v našom meste stretnúť takéhoto mimoriadneho človeka,“ skonštatoval Činčura. Nepál je podľa neho veľmi chudobná krajina, avšak duchovne nesmierne bohatá a krásna.
„Na čo nikdy nezabudnem, bolo stretnutie s nosorožcami vo voľnej prírode, ktoré zaútočili na skupinku francúzskych turistov. Tí totiž nerešpektovali bezpečnú vzdialenosť a v snahe urobiť čo najlepšie zábery vošli do bažiny, kde jednotonový nosatý fešák dvoril svojej vyvolenej. Všetko napokon dobre dopadlo, nosorožec sa po krátkom šprinte otočil a nechal staručkých Francúzov utekať kade-ľahšie,“ spomína autor unikátnych fotografií.
Nikdy nezabudne ani na obraz spaľovania mŕtvych v Káthmándú, kde bol pozvaný ako pozorovateľ – fotograf.
„Celý akt bol neskutočne smutný, ale aj poučný, no napriek pekným záberom ich z etického hľadiska nebudem zverejňovať. Tam som najhlbšie vnikol do životnej filozofie hinduistov. Takisto nikdy nezabudnem na stretnutie s rodinou Bandarí – otcom Guptom, mamou Manju a ich dvomi deťmi, kde som mohol niekoľko dní žiť ako oni a dvakrát denne jesť to isté nanovo pripravené jedlo (oni ho jedia 730-krát v roku a nikdy nič iné), pozostávajúce z hŕstky ryže, duseného špenátu, šošovice a indického kari. Títo ľudia napriek tomu, že ročne nezarobia viac ako 100 €, žijú šťastne a duchovne na vysokej úrovni, snažiac sa dať okoliu aj to posledné. Videl som balancovať ich 17-mesačnú Aachen nad štvormetrovou skalnou roklinkou a vnímať ich stoický kľud, ako ju pozorovali, pričom mi vysvetľovali, že dieťa si musí vedieť poradiť samo,“ hovorí Činčura.
Výstava jeho fotografií je nainštalovaná v dvoch miestnostiach. V predsieni sa nachádzajú čiernobiele fotografie, prevažne výjavy ľudských tvárí a ich osudov. V hlavnej sieni sú pútavé farebné fotografie himalájskych osemtisícoviek, pospolitého ľudu, zvierat, ale aj impresií na tému nepálska príroda.
„Môj kolega Ľubo Činčura sa do Himalájí prvýkrát dostal až minulý rok, no hneď na prvý raz doniesol zaujímavé obrázky, ktoré nevystihujú len miestny kraj, ale aj život prostých nepálskych ľudí. Mňa osobne fascinujú vystavené fotografie, na ktorých sa Ľubovi podarilo vystihnúť podstatu života Nepálčanov, najmä tie čiernobiele. Cítiť z nich celkovú životnú filozofiu a energiu ľudí žijúcich v krajine vzdialenej od nás tisíce kilometrov, no spôsobom života nám veľmi blízkej,“ hovorí o svojom priateľovi Pavel Breier.
