CHANAVA. Ruky Otta Lászlá vdýchnu dušu aj studenému železu. Bývalý inžinier sa stal umeleckým kováčom. Rodák z Chanavy na svoje remeslo nedá dopustiť, hoci finančná kríza neobišla ani jeho.
V dielni mal pocit, že žije
Kladivo zdedil po ocovi. „Vyrastal som v čase, kedy kováčske remeslo prekvitalo. Využívalo sa hlavne v poľnohospodárstve. Kováčov si ľudia vážili. V každom družstve či dedine ste našli aspoň jedného. Ja som sa ním stal preto, lebo som vyrastal v rodine kováča. Už ako dieťa som mu musel pomáhať v dielni. Počas prázdnin som dennodenne vyrobil aj tristo klincov. Vtedy sa nedali kúpiť v obchode. Ak ste chceli pribiť napríklad obraz na stenu, museli ste si zájsť ku kováčovi,“ hovorí. Vyštudoval vysokú školu a stal sa inžinierom.
„Mal som peknú, teplú kanceláriu, ale táto práca ma nenapĺňala. Šťastný som bol len doma v dielni. Vtedy som mal pocit, že žijem. No nemal som odvahu odísť z roboty a prísť o stabilný plat, takže som roky fungoval ako úradník. Akýmsi zlomom v mojom živote sa stal okamih, keď som prišiel o robotu a moje manželstvo stroskotalo. Vtedy som sa vrátil z Maďarska späť do rodnej Chanavy. Tu sa vo mne vynorili spomienky a začal som sa naplno venovať práci s kovom,“ hovorí kováč.
Naštudoval si dejiny umenia
Zo starých hospodárskych budov vybudoval dielne. „Už mi nestačila len moja malá dielňa, potreboval som priestor. Vyrábať dvojmetrové sochy, brány alebo zábradlia, na to potrebujete veľa miesta. Všetko, čo tu dnes stojí, som vybudoval vlastnými rukami. Dal som možnosť ľuďom z dediny, aby sa u mňa zamestnali. Naša obec má okolo 750 obyvateľov a nezamestnaných je viac ako 140. Z kuchára, krajčíra či automechanika som urobil kováča. Viacerí moji učni odišli do zahraničia, kde je táto práca lepšie platená,“ hovorí Otto.
Inšpiráciu pre svoje diela čerpá z kníh. „Kým som začal robiť umelecké kováčstvo, preštudoval som si celé dejiny umenia. Musíte sa vedieť orientovať v jednotlivých obdobiach. Každé má totiž niečo do seba. No okrem toho, že musíte mať prečítané knihy, musíte mať aj vnútorné cítenie. Musíte cítiť estetičnosť, musíte vedieť zladiť modernú architektúru s minulosťou, aby prelínanie nebolo takmer cítiť. Ja skôr ako vytiahnem kladivo a rozdúcham oheň v peci, si urobím náčrt a až potom sa pustím do práce. Medzi moje obľúbené štýly patrí Jugend štýl secesia. Raz som robil luster, ktorý vážil viac ako tonu. Môžete ho vidieť v jednom nemenovanom hoteli pri Revúcej. Pracovali sme na ňom piati takmer tri týždne,“ hovorí. Jedným z jeho vzorov je Alfonz Mucha.
Krízu pociťujú aj umelci
Z roka na rok sa kováčom na Slovensku žije horšie. „Kým pred desiatimi rokmi sme za jeden kilogram železa dali 35 centov, v súčasnosti je to okolo eura. Za meter koksu som dal 10 eur, v súčasnosti 30. Kým niekedy ľudia utratili viac peňazí, dnes si každý rozmyslí, koľko vytiahne z peňaženky. Zlú dobu sme určite pocítili aj my. Kým niekedy sme ledva stíhali termíny, dnes máme dlhšie víkendy,“ hovorí šikovný kováč.
Mesačne spotrebujú viac ako 1500 kilogramov železa. Zúčastňuje sa množstva výstav a súťaží na Slovensku i v zahraničí. „Moje diela sú roztrúsené po celej našej republike, ale aj v susednom Maďarsku, Švajčiarsku, Turecku či za veľkou mlákou v Amerike. Viem to preto, lebo každú vec, ktorú som urobil, mám poznačenú v papieroch,“ hovorí Chanavčan.
Minulý rok spolu so sochárom a keramikom Zbižom Nišponským vytvorili ako jediní trojrozmernú vitráž. „Je to socha s kovovou konštrukciou, ktorá je obalená do keramiky. Keď raz budete mať cestu okolo Banskej Štiavnice, určite si ju pozrite,“ hovorí. V súčasnosti pracuje na skoro desaťmetrovej soche boha kováčov Hepaistosa, ktorému však dá ženskú podobu. „V dome plnom chlapov sa na dvore bude lepšie vynímať žena ako muž,“ smeje sa nadaný umelec.
Sníva o chránenej dielni
Jeho veľkým snom je vybudovať chránenú dielňu. „Pred dvomi rokmi, keď boli tie veľké záplavy, nám vytopilo dom. Všade plávali exkrementy, bahno a podobné veci. Zachraňoval som, čo sa dalo, no dostal som infekciu, ktorá sa mi usadila na srdci. Odvtedy si musím dávať pozor. Preto by som chcel pri mojej dielni zriadiť chránenú dielňu, kde by sa mohli uplatniť aj ľudia s hendikepom. Nechcem hanobiť ľudí, ale je veľa takých, ktorí môžu robiť, no nechce sa im. Na druhej strane sú ľudia, ktorí by radi robili, ale nemajú na to možností. Preto by som chcel zriadiť niečo ako galériu, kde by sa ľudia mohli nielen kochať peknými modelmi, ale aj vidieť, ako vznikajú. No zatiaľ je to len hudba budúcnosti,“ dodá na záver.
