LUČENEC. Judo klub Katsudo oslavuje dvojročnicu svojho založenia. Svoj voľný čas v ňom zmysluplne využívajú desiatky mladých športovcov z najväčšieho lučeneckého sídliska. Vedú ich renomovaní tréneri. Jedným z nich je Róbert Rác, bývalý reprezentant SR, ktorého meno sa v čase jeho aktívnej športovej kariéry skloňovalo aj za hranicami našej krajiny. Dnes spolu so svojimi kolegami odovzdáva cenné skúsenosti svojim zverencom. Teší sa z ich úspechov, motivuje ich k dosiahnutiu lepších výsledkov. My sme mu položili pár otázok ohľadom založenia a fungovania Katsuda a tiež vízií do budúcnosti.
Judo klub Katsudo funguje druhý rok. Za ten čas sa jeho základňa výrazne rozrástla. Ako hodnotíte svoje doterajšie pôsobenie?
- Áno, základňa nášho klubu sa za dva roky naozaj poriadne rozrástla. Premietnem to do čísiel. V roku 2011, konkrétne 9. marca, sa do Katsuda prihlásilo 14 športovcov. No a aktuálne ich už máme registrovaných 69, pričom sa pripravujú v troch skupinách - prípravke, pokročilých a viac pokročilých. Podotýkam, že približne tri mesiace sme mali prihlásených, no nie registrovaných, 86 športovcov, z ktorých zostali len tí zdatnejší. Som veľmi rád, že aj náš klub dal deťom a mládeži možnosť na zmysluplné využitie voľného času. Tiež ma teší, že svoje deti prichádzajú podporiť aj rodičia a žijeme doslova ako jedna veľká džudistická rodina. Takže čo sa týka šírky našej základne, tak v tomto smere to hodnotím kladne. Máme úprimnú radosť z dosiahnutých výsledkov a vysoko si ceníme spoluprácu s riaditeľkou ZŠ L. Novomeského v Lučenci Jankou Dudášovou.
Podľa vás javí lučenecká mládež záujem o džudo?
- Domnievam sa, že áno. Veľa detí má záujem športovať, len ich treba vedieť správne usmerniť. Prvotný impulz však musí vyjsť zo strany rodičov.
V Lučenci fungujú dva kluby zamerané na výchovu džudistickej mládeže - Katsudo a Junior. Bolo pre vás ťažké rozbiehať nový klub popri Junioru, ktorý má už v centre Novohradu dlhoročnú tradíciu?
- Nie, nebolo. Napokon, ja sám som bol od roku 1983 členom Junioru. Postupom času, keď som sa v roku 1995 vrátil zo Strediska vrcholového špotu mládeže a Amádneho strediska vrcholového športu Dukla Banská Bystrica, som sa stal inštruktorom trénera džuda, dva roky som bol hlavným trénerom v Juniore. Tu som do roku 2010 pôsobil spolu s trénermi D. Spurným a, žiaľ, dnes už nebohým pánom Ufrlom, ktorý odchoval niekoľko veľmi dobrých džudistov a reprezentantov SR. Pri následnom zakladaní nového klubu som mal pár výhod, keďže som bývalý reprezentant SR a mesta Lučenec, v centre Novohradu som mediálne známy, no a v neposlednom rade mi podali pomocnú ruku aj ľudia z vedenia Slovenského zväzu džuda. To všetko výrazne zavážilo pri zrode Katsuda. Jediné, čoho som sa obával, bolo materiálne zabezpečenie ako napr. zastrešenie klubu, tiež tatami (žinenky), ktoré nám požičali z rimavskosobotských klubov Lokomotíva (Ľubomír Antal) a Mladosť (Juraj Svoreň). To všetko uľahčilo cestu založenia nášho klubu.
Panuje medzi Katsudom a Juniorom rivalita?
- Určite nie. S aktuálnym predsedom Junior judo klubu Michalom Bokorom sme dlhoroční priatelia. Spoločne sme pôsobili v Juniore, prekonávali rôzne prekážky, trénovali, spolu sme sa potili na tatami, prešli modrinami a podliatinami, ktoré k džudu neodmysliteľne patria. Naši tréneri vždy vyzdvihovali cennosť priateľstva v úpolovom a kolektívnom športe, akým džudo je. Nezakladali sme nový klub s cieľom konkurovať Junioru. Bolo to najmä preto, že na najväčšom lučeneckom sídlisku Rúbanisko nemá mládež veľa možností na športové aktivity, ktorým by sa mohli venovať aj súťažne, napredovať v nich, začať sľubnú športovú kariéru.
Ktoré úspechy, ktoré za dva roky vaši zverenci dosiahli, si ceníte najviac?
- Všetky úspechy našich zverencov ma potešili. Najšťastnejší som však vtedy, keď našim mladým športovcom žiari na tvári úsmev, s radosťou prichádzajú na tréningy a sú rozhodnutí napredovať. Ako som už povedal, cením si všetky výkony. Tie lepšie sa snažíme zlepšiť ešte viac, no a v prípade tých slabších nesmie chýbať motivácia. V žiadnom prípade nepodceňujem slabších džudistov. Práve naopak. Snažím sa im ukázať viacej cestičiek, ktorými sa priblížia k úspechu. To je moja hlavná úloha ako trénera, priateľa a športovca. Fungujeme síce ešte len dva roky, no už sa môžeme popýšiť peknými výsledkami. Medzi ne patria medaily z turnaja olympijských nádejí, tiež sme štartovali na jednej z medzinárodných veľkých cien, kde sme získali jednu striebornú a tri bronzové medaily. Minulý víkend sme absolvovali premiéru na Majstrovstvách kraja dorastu. Náš klub má aktuálne len troch športovcov, ktorí spĺňajú kritériá pre štart v dorasteneckej kategórii. Dvaja z nich nám urobili veľkú radosť, keď obsadili strieborné pozície. Takže sa to rozbieha naozaj sľubne.
Spomenuli ste úspechy, no čo vás za tie dva roky na športovej dráhe najviac sklamalo?
- Musím povedať, že v Katsude som sa s nejakými sklamaniami nestretol. Na tatami fungujeme ešte len druhý rok a určite nemôžeme mať veľké oči a očakávať hneď výnimočné úspechy. Šport však každý deň prináša prekvapenia. Verím, že už čoskoro sa v našom klube všetko vykrištalizuje a práca trénerov s mladými športovcami prinesie požadované ovocie vo forme väčších úspechov na domácich i zahraničných turnajoch.
Koľko džudistov a v akých vekových kategóriách aktuálne združuje Katsudo?
- Ako som už spomenul na začiatku, náš klub navštevuje vyše sedemdesiat mladých džudistov. Registrovaných je 69 a fungujú v heterogénnej skupine od 5 do 14 rokov. Rozdelení sú aj podľa váhy, okrem prípravkárov, kde je to upravené podľa základných cvičení a nácvikov džuda. Je naozaj z čoho vyberať a vidíme, že máme pod palcom aj ozajstné talenty.
Ako je to s trénermi?
- Katsudo má troch kvalifikovaných trénerov, vrátane mňa a jednu inštruktorku trénera. Menovite sú to Róbert Rác, Roman Buna, Marcel Pivarči a Michaela Hanoková. Svoje skúsenosti obohacujeme o účasti na rôznych školeniach a seminároch, no a všetky naše poznatky a športový kumšt sa snažíme odovzdať našim zverencom. Tiež spolupracujeme s Juniorom a po vzájomnej dohode plánujeme v budúcnosti zrealizovať aj spoločný džudo tréning v Katsude a tiež v Juniore. No a nemôžem vynechať ani mne najbližšiu osobu, moju manželku Kamilku. Od vzniku klubu je nám veľmi nápomocná. Paradoxne, je učiteľkou v oblasti umenia, čo s džudom nemá absolútne nič spoločné. Tomuto športu sa však priblížila až natoľko, že pomaly ovláda celú jeho históriu. Za pomoc, trpezlivosť a voľný čas, ktorý venuje nášmu klubu, som jej veľmi vďačný.
Boľavým miestom mnohých klubov sú v dnešnej neľahkej ekonomickej dobe najmä sponzori. Máte svojich dobrodincov?
- Tak v tomto s vami úplne súhlasím. Bojujeme o existenciu rovnako ako nejeden slovenský klub. Situácia je čoraz zložitejšia. Každý šport niečo stojí. V našom prípade sú to najmä náklady na tatami, štartovné a cestovné. Snažíme sa však túto nelichotivú situáciu preklenúť, no nezostáva nám nič iné, ako okresať kalendár našich podujatí. Takže sa zúčastňujeme len na pre nás prestížnejších podujatiach, ako napr. na niektorých veľkých cenách, no a tiež na majstrovských turnajoch. Našich dobrodincov si veľmi vážime a za ich nezištnú pomoc sme im nesmierne vďační. Sú nimi Marian Šufliarsky, Miloš Kelemen, Milan Spodniak z Ratky, mesto Lučenec a vedenie ZŠ L. Novomeského v Lučenci, teda škola, ktorá zastrešuje Katsudo. Naše poďakovanie patrí aj MY Novohradským novinám za mediálnu podporu a rodičom detí, ktoré náš klub navštevujú.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
- Aktuálne sa pripravujeme na medzinárodnú Veľkú cenu Pezinka. Bude prebiehať už o dva týždne. Tiež nás čakajú prvé majstrovstvá kraja mladších a starších žiakov. Verím, že naša poctivá práca a snaha našich zverencov prinesie ovocie v podobe ďalších úspechov.
