Krokava je horská obec. Ten, kto sem zavíta, má pocit, akoby tu zastal čas. Starousadlíci tvrdia, že ich dedina vymiera. Chalupárom to vyhovuje, našli tu pokoj. Starostka obce má však obavy. Bojí sa o osud svojho rodiska.
KROKAVA. V našom regióne je veľa takých obcí, ktoré sa pomaly, ale isto vyľudňujú. Obec Krokava v okrese Rimavská Sobota je jednou z nich. K trvalému pobytu sa tu hlási dvadsaťsedem obyvateľov, no podľa starostky obce Dariny Ďurove sa ich tu zdržuje len devätnásť. Z toho je viac ako polovica v dôchodkovom veku. V obci nemajú obchod ani krčmu, autobus sem chodí len dvakrát do dňa.
Hrozilo, že budú odrezaní od sveta
Zo štyridsiatich troch domov v obci je len jedenásť obývaných, ostatné patria chatárom. Obec sa pomaly mení na rekreačnú oblasť. Nedotknutá príroda láka ľudí z celého Slovenska. Svoje víkendové domčeky tu majú Nitrania, obyvatelia Šale, ale aj Rimavskosoboťania. Miestnych tu z roka na rok ubúda. „Prírastok je nulový,“ vysvetľuje Ďurove.
V obci sa žije ťažko. „V okolí nie je možné nájsť si prácu. V minulosti tu bola magnezitka. Tá má však svoje brány zatvorené viac ako pätnásť rokov. Šiestich ľudí zamestnáva obec na aktivačných prácach. Traja sú ešte školopovinní. Neviem, čo s nimi bude, keď skončia školu,“ dodá.
Do obce chodí autobus len dvakrát za deň. „Ráno o pol siedmej a popoludní o tretej. Pred mesiacom som však dostala telefonát z Lučenca, že tento spoj sa chystajú zrušiť. Po vzájomnom dohovore sa ho kvôli školákom rozhodli ponechať. Ak by tento spoj zrušili, ľudia, ktorí nemajú k dispozícii auto, by zostali odrezaní od sveta,“ sťažuje sa prvá dáma obce.
Susedia si pomáhajú
Najbližší obchod s potravinami je vzdialený desať kilometrov. „Obchod v obci nefunguje už roky. Pred viac ako desiatimi rokmi k nám chodila pojazdná predajňa. Bol to taký minibus, ktorý mal vnútri poličky. Zvykol zastať v strede dediny a ľudia v ňom dostali naozaj všetko. Nakoniec to však zrušili, pretože sa im to neoplatilo. Potom sme si pomáhali, ako sa dalo. Ak niekto, kto má auto, išiel na nákup, doniesol aj susedom. Pred dvoma rokmi sa nám pre obec podarilo získať vyradené auto. V súčasnosti nákupy u nás vyzerajú tak, že môj manžel chodí dvakrát do týždňa na ňom do mesta a ľuďom donesieme potraviny, drogériu či oblečenie. No auto je už v havarijnom stave, takže nevieme, ako dlho ešte vydrží,“ hovorí zúfalá starostka.
Žije sa tu zdravo, ale ťažko
Zima v horách býva krutá. Svoje si tu zažil aj šesťdesiatročný Jozef Maculík.
„Zažil som tu lepšie i horšie časy. Život je tu síce zdravý, ale ťažký. Kým fungovala magnezitka, pracoval som v nej, no po úraze, čo sa mi stal, som zostal doma. Momentálne som na aktivačných prácach spolu s manželkou. Máme syna. Ten má dvadsať rokov a ešte chodí do školy. Zatiaľ je nám tu dobre. V záhrade si dopestujeme, čo vieme. Chodíme na čučoriedky i hríby. Doma zavárame, varíme lekvár, zamrazujeme potraviny. Zima tu býva dlhá a studená,“ hovorí pán Maculík.
Deti sa rozutekali po svete
Najstaršia obyvateľka obce Mária Maculíková si chlieb pečie sama doma. Je vo výbornej telesnej kondícii, hoci má už sedemdesiatjeden rokov. „Keď som sa sem vydala, mala som osemnásť rokov. Tunajšia príroda ma očarila. Pochádzam z Ďubákova a na robotu som bola zvyknutá. Pamätám sa na časy, keď vonku bolo počuť džavot osemdesiatich detí. Dedina žila. Bývali tu zábavy, na páračky sa chodilo, v nedeľu neexistovalo, že by sa robilo. Ach jaj, to boli časy,“ spomína pani Mária.
Život bez kúpeľne. „Na umytie používam lavór. Teplú vodu si zohrejem na šporáku. Na ňom aj varím. Vychovala som tu päť detí a každé z nich sa rozutekalo do sveta,“ hovorí. Život v rušnom meste si nevie predstaviť. „Kým budem vládať, odtiaľto neodídem,“ dodá pani Macúliková.
Internet má len chalupár
V obci chýbajú mladí ľudia. „Mám dvadsať rokov. V obci žijú okrem mňa ešte dvaja chlapci. Jeden z nich má pätnásť rokov, druhý dvanásť. Rovesníkov tu nemám žiadnych. Na diskotéke som nebol ešte ani raz. Najbližší podnik, kde sa dá zabaviť, je vzdialený dvadsať kilometrov. Ak to však zoberiete skratkou cez les, je to len päť kilometrov,“ hovorí stredoškolák.
Jediný človek, ktorý má v dedine internet, je chatár Miroslav Mičík. „Ku mne chodia ľudia, keď niečo potrebujú. Všetci si tu musíme pomáhať. Život v meste je úplne iný. Zdržiavam sa tu skoro celý rok a tento pokoj a ticho by som nevymenil za nič na svete. Pomaly si to tu svojpomocne prerábam. Mojou srdcovkou sú starožitnosti. Po povalách miestnych domov som pozbieral kopec zaujímavých predmetov. Staré banícke lampy, kravské zvonce, poľnohospodárske náradie, kolovrátka i lopatky na pečenie chleba,“ dodá na záver Mičík.
Fotky k článku
Pozrite si fotogalériu >>
