Zhodujú sa aj v tom, že naše obce majú veľa miestnych atrakcií.
ĽUBOREČ. Vidiecka turistika a agroturizmus, to sú pojmy, ktoré sa v súčasnej dobre stali pomerne frekventovanými aj medzi starostami obcí. Spoznávanie kultúrnych tradícií a miestnych atrakcií sa dnes považuje za jedno z najvýnosnejších odvetví priemyslu vo svete. Niektorí starostovia sú presvedčení o tom, že práve táto cesta môže zabezpečiť v našom regióne jeho rozvoj.
„Našou slabinou je chýbajúca priemyselná výroba, ktorá na druhej strane váh dáva do popredia prírodné bohatstvo,“ hovorí jeden z najmladších starostov v okrese Lučenec Marcel Šupica.
Ľuboreč má pivnice i priehradu
V Ľuboreči žije vyše tristo ľudí. Turistov sem láka najmä priehrada, v ktorej sa dá kúpať aj chytať ryby.
„Obec z nej nemá priamy príjem, ale rekreanti si chodia do dediny kupovať potraviny. Aj vďaka tomu môžu v obchode pracovať dvaja ľudia,“ hovorí starosta Marcel Šupica.
Ľuboreč má aj miestnu atrakciu - Tatárske pivnice. Legenda hovorí, že pred vyše štyristo rokmi sa v nich ľudia ukrývali pred Tatármi. Nachádzajú sa približne kilometer za obcou, v kopci na pravej strane. V čase tatárskych nájazdov slúžili ako úkryt pre ľudí aj dobytok. Pôvodne boli tri. Jednu zasypalo počas vojny, zrejme pri leteckom útoku. Sú vytesané do pieskovca. Väčšia z nich je dlhá okolo desať metrov a široká štyri metre. Menšia má rozmery približne šesť krát štyri metre. V tej menšej je v stene na konci vydlabaný otvor. Starosta sa domnieva, že si sem mohli ľudia ukladať potraviny, no otvor mohol slúžiť aj ako ohnisko.
„Pivnice si chodia pozrieť najmä cyklisti. Keďže bývam neďaleko cesty, ktorá k nim vedie, mám to zmapované,“ hovorí starosta.
„Zatiaľ o nich vieme málo, archeologický prieskum by mohol bližšie priblížiť ich minulosť,“ dodá. Okrem pivníc má Ľuboreč aj ďalšie kultúrne pamiatky - evanjelický kostol, v ktorom sa nachádzajú zaujímavé fresky a unikátny oltár a múzeum miestnych dejín. Zaujímavý pre turistov je aj vrch Lysec, ktorý leží v nadmorskej výške 716 metrov nad morom. Sú na ňom viditeľné stopy po priepasti. „Povesť hovorí o tom, že naši predkovia tu niečo cez deň postavili a divožienky im to v noci zbúrali,“ hovorí starosta.
Tieto devízy si už stihol uvedomiť podnikateľ z Pezinka, ktorý tu buduje penzión. Na tieto účely opravuje starú zemiansku kúriu.
„Veľmi sa tomu teším, že Ľuboreč bude mať miesto, kde sa dá prenocovať a najesť. Pri týchto službách už turisti nemusia našou obcou len prejsť. Môžu sa tu zdržať dlhšie,“ dodá Šupica. Obec Ľuboreč je jedna zo zakladajúcich členov Oblastnej organizácie cestovného ruchu.
Rosička nie je Adela zo známeho filmu
Šoltýska je typická horská obec. Žije tu vyše 120 ľudí a z vyše sto domčekov sú minimálne tridsať drevenice v pravom slova zmysle. Pamätajú si toho viac než dosť, veď väčšina z nich bola postavená ešte na prelome 19. a 20. storočia. Drevenicový kolorit, ale aj prekrásne prostredie, čistý vzduch, salaše a najmä výborné lyžiarske podmienky v zimnom období lákajú do Šoltýsky a okolia stále viac turistov. „Niektorých sem privedú miestni chalupári, iní si prídu pozrieť túto rázovitú horskú obec sami. Už v auguste začneme stavať pri kultúrnom dome, ktorý postupne opravujeme, pre nich posedenie. S lavičkami, prístreškom i ohniskom. Získali sme na to financie vo výške viac ako 1500 eur. Prešiel nám projekt, ktorý sme predkladali Miestnej akčnej skupine Malohont,“ hovorí starosta.
Turisti majú možnosť využívať aj nový náučný chodník Ipeľ. Vedie pešou, cyklistickou a lyžiarskou trasou od rekreačného strediska Ipeľ v časti Kokava-Háj k lyžiarskemu centru Kokava-Línia smerom k obci Šoltýska a po 7,2 kilometroch končí v obci Ďubákovo. Na trase sú osadené náučné tabule s orientačnými mapami.
Šoltýska má aj miestnu atrakciu - mäsožravú rastlinu rosičku okrúhlolistú, ktorá rastie nad Ďubákovom v chránenom území Jasenina.
„Rastlina rastie na močarisku. Starí ľudia z dediny hovorili, že tam kedysi bolo morské oko. Možno sú to len také povedačky, ale keď tadiaľ idete, nohy sa vám zabárajú do mäkkého podkladu a máte pocit, akoby ste išli po trasovisku,“ hovorí starosta.
Na Slovensku sú zastúpené dva druhy rodu rosička - rosička anglická a rosička okrúhlolistá. Obidva druhy patria k charakteristickým zástupcom rašeliniskovej flóry. Tá pri Ďubákove na chytanie hmyzu využíva žľaznaté chĺpky umiestnené na listoch. Hmyz lapá pomocou lepkavej tekutiny. Poradí si s muchou aj menším chrobákom. Je to ozajstný skvost prírody.
Turistov už menej láka aj trúbiaci kameň
V Sucháni, v malej obci v okrese Veľký Krtíš, sa nachádzajú minimálne tri unikáty - trúbiaci kameň, ľudový dom a Turčianka. Obec má vlastnú ubytovňu v budove bývalej školy. Sucháň doma i v zahraničí zviditeľnil folklórny festival Hontianska čipka. Súčasťou tohto obľúbeného festivalu boli praktické kurzy výroby hontianskej čipky.
„Tento rok však už festival nebude. Spolu s kolegami sme si povedali, že desať rokov stačilo,“ hovorí starostka obce Anna Triznová, ktorá je presvedčená o tom, že turizmu sa v ich dedine lepšie darilo pred piatimi rokmi ako teraz.
„Neviem, čím to je, možno krízou, ktorá zastihla nielen náš okres, ale celý svet. Predtým k nám chodili Holanďania, Maďari, Poliaci, Fíni, Belgičania, ba dokonca sme tu mali aj Rumunov. Posledné tri roky bolo cudzincov pomenej a menej je aj Slovákov,“ hovorí starostka.
Trúbiaci kameň je od obce vzdialený približne osem kilometrov. Leží v časti zvanej Zabre. Pre turistov ho sprístupnili v roku 1999, no ľudia z dediny o ňom vedia už desaťročia. Hovorí sa, že kameň v čase tureckej okupácie slúžil ako signalizačné zariadenie. V okolí Sucháňa je veľa dolín, ľahko v nich zablúdite. Turci využívali otvory v skale na to, aby sa vedeli lepšie zorientovať. Tak aspoň hovorí povesť, ktorá sa tu šírila z pokolenia na pokolenie. Ku kameňu vedie náučný chodník po zelenej značke. Chodníky lemujú informačné panely s faktami a legendami.
„Na kameni je okrem dvoch otvorov vytesaný aj rok. Druhé číslo je slabo viditeľné. Môže to byť jednotka, ale i sedmička. Pravdepodobne ide o rok 1194 alebo 1794,“ vysvetľuje Triznová.
Zvedavci na Zabroch obdivujú nielen kameň, ale i neďalekú studňu. Volá sa Turčianka a vraj v nej kedysi umreli dvaja tureckí vojaci.
Na kraji dediny nájdete druhú pýchu Sucháňa - ľudový dom.
„Ľudový dom získala obec od štátu začiatkom 90. rokov uplynulého storočia. Ročne ho navštívi okolo tristo turistov.
„Verejnosti sme ho sprístupnili v roku 1996. Dom bol postavený v roku 1875. Obec ho získala do vlastníctva a dala opraviť skutočne pôvodnou technológiou. Strecha je pokrytá slamennou krytinou. Dielce na nej sa volajú šúbiky. Omietka aj dlážka sú z hliny. Gazdinky dva alebo tri razy do roka hlinu na podlahe napúšťali kravským lajnom. Takto natretá podlaha nepraskala,“ približuje vzhľad historického domu starostka obce Anna Triznová.
Obec na opravu zatekajúcej strechy dostala minulý rok 10–tisíc eur.
