Na slovíčko s Eugenom Barim, trénerom FK Sklotatran Poltár.
POLTÁR. Štvrtoligisti Poltára odštartovali sezónu 2013/2014 pod vedením nového trénera. Jeho meno je tunajšej futbalovej verejnosti veľmi dobre známe. Ešte na jar viedol úspešné mužstvo Tácht, ktoré na prekvapenie zmizlo z futbalovej mapy. Eugen Bari z Fiľakova, alias Jeci či slovenský Romario, sa chopil kormidla FK Sklotatran. Tréner so zvučnou hráčskou kariérou, počas ktorej zaznamenal až 197 prvoligových štartov, tvrdí, že v malom okresnom meste je spokojný.
Na jar ste držali trénerskú taktovku v Tachtách, ktoré však po sezóne 2012/2013 zmizli z futbalovej mapy. Avizovali ste, že si dáte od futbalu polročný oddych. Tesne pred aktuálnym súťažným ročníkom ste sa však upísali Poltáru...
Všetko sa to udialo narýchlo, tesne pred štartom sezóny 2013/2014. Zatelefonoval mi môj dlhoročný dobrý kamarát Paľo Olšiak, futbalový činovník Poltára, ktorého meno je známe nielen na Slovensku, ale i v zahraničí, najmä z jeho rozhodcovskej kariéry. Opýtal sa ma, že kde trénujem. Ja som mu zo žartu odpovedal, že v Poltári. To som ešte nevedel, že práve za tým účelom mi volá. Napokon slovo dalo slovo a ja som dnes kormidelníkom Sklotatranu.
Čo hovoríte na podmienky v poltárskom futbale?
V Poltári som spokojný. Našiel som tu priateľských ľudí, ktorí chcú, aby tamojší futbal napredoval a bol príjemným spestrením športového diania v regióne. Čo sa týka ekonomického zabezpečenia klubu, tak do toho až tak nevidím a ani nie som kompetentný sa na túto tému vyjadrovať. Mojou úlohou je trénovať a v tomto smere tu mám vytvorené dobré podmienky, všetko máme zabezpečené tak, ako treba. Ako som už spomenul, je tu môj dobrý kamarát Paľo Olšiak a aj prezident klubu pán Július Botka je perfektný chlap. Jediné, čo ma mrzí, je to, že ponuku z Poltára som dostal pomerne neskoro. Určite by som do klubu dotiahol pár dobrých hráčov, ktorí by nám mohli pomôcť. Teraz sú už v iných kluboch, no ak zotrvám v Poltári aj v odvetnej časti sezóny, tak počas zimnej prestávky v tomto smere určite popracujem a bude to v Poltári veľmi zaujímavé.
Takže aký káder je aktuálne v Poltári?
Ako som už povedal, v tomto smere tu bola situácia dosť vážna. S Paľom Olšiakom sme ju riešili doslova za pochodu. Aktuálne mám pod palcom mladých hráčov, ktorým nechýba zapálenie pre futbal, bojovnosť a, čo ma teší, aj zodpovedný prístup k tréningu. Veľmi ma teší, že sme v treťom kole naplno zabodovali v stretnutí so Žarnovicou. Škoda, že sa nám predtým vo Fiľakove nepodarilo uhrať aspoň bod. Takže uvidíme, čo bude ďalej, budeme postupovať od zápasu k zápasu a verím, že body nám začnú pribúdať.
Ako hodnotíte úroveň IV. ligy Juh, v ktorej Poltár účinkuje?
S touto súťažou už mám skúsenosti a musím povedať, že pre tunajších fanúšikov je veľmi atraktívna. Veď čo zápas, to derby, keďže okrem Poltára má v nej zastúpenie aj neďaleký Divín, Málinec, Fiľakovo, Veľký Krtíš, Hnúšťa, Detva či Revúca. O popularite tejto súťaže svedčí aj početná divácka kulisa na zápasoch. Z hráčskeho hľadiska sú však určite atraktívnejšie vyššie súťaže, najmä pre tých chlapcov, ktorí chcú futbalovo rásť. IV. liga Juh je pomerne vyrovnaná a podľa mňa nemá suverénneho lídra. Boj o popredné priečky a tiež o záchranu bude podľa mňa veľmi zaujímavý.
Aké umiestnenie Poltára by vás potešilo?
Bol by som spokojný, keby sme sa po jeseni umiestnili do ôsmeho miesta, teda plávali v pokojnom strede tabuľky, aby sme sa nebodaj nemuseli zaťažovať záchranárskymi prácami. Musíme brať do úvahy, že naše mužstvo sa v podstate len dáva dokopy, zohráva sa a máme ťažké vylosovanie. Na jar sa to však všetko otočí, keďže v zime budeme mať viac času na prácu ohľadom zloženia kádra a tiež samotnú prípravu. Dovtedy však nesmieme zbytočne postrácať body a ako sa hovorí, zaspať na vavrínoch. Po sezóne by sme sa mohli umiestniť v prvej päťke.
Ste bývalý ligista zvučného mena. Máte na konte až 197 štartov v I. lige. Aktuálne sa venujete trénerskej práci. Znamená to, že kopačky ste už nadobro zakvačili na klinec?
Futbal milujem, je to môj život. Veľakrát mám nutkanie obuť si kopačky a vybehnúť na trávnik medzi hráčov. Hráčsku registračku ešte mám, no odohrať celý zápas by som si už netrúfol. Možnože keby som viac popracoval na kondičke. No takých dvadsať–tridsať minút by som ešte odohral. Aj teraz v Poltári, keď sme boli v takej situácii, akej sme boli, tak som veruže uvažoval o tom, že nastúpim ako hrajúci tréner. Týmto smerom však aktuálne neuvažujem, no nevylučujem, že sa ešte objavím na ihrisku aj ako hráč. Určite by to bolo zaujímavé. Uvidíme.
V druhom tohtosezónnom kole sa Poltár predstavil na pôde Fiľakova. Ste odchovancom fiľakovského futbalu, odviedli ste tu aj hodný kus trénerskej práce, zaslúžili ste sa o dva postupy, váš starší syn háji farby FTC, no vy sem momentálne chodíte ako súper. Ako to vnímate? Nie je vám za pôsobením vo Fiľakove smutno?
Svoje pôsobenie vo Fiľakove považujem za uzavretú kapitolu. Ako hrajúci tréner som tu začal pôsobiť v roku 2005, keď tu futbal nebol na vysokej úrovni a mužstvo sa trápilo v V. lige. Z trénerskeho postu áčka FTC som bol odvolaný po jarnej časti sezóny 2007/2008. Nebolo to však moje rozhodnutie a v podstate dodnes neviem, prečo som musel z FTC odísť. Trénerský chlebíček je už raz taký. Idem tam, kde majú o moje služby záujem. Teraz som v Poltári, takže urobím maximum pre to, aby futbal v tomto meste napredoval. Som Fiľakovčan, FTC bude mať navždy pevné miesto v mojom srdci, no dnes to už beriem z profesionálneho hľadiska. Keby bol v čase, keď som pôsobil vo Fiľakove ako tréner, prezidentom Attila Visnyai, ktorý je aktuálne v tejto funkcii, tak Fiľakovo by určite hralo II. ligu. Nechcem, aby to vyznelo veľkohubo, ale som o tom presvedčený. Áno, do Fiľakova teraz chodím ako súper. Určite si všímam aj výkony môjho staršieho syna, ktorý momentálne oblieka dres FTC, no v prvom rade mám na muške svojich zverencov.
No a čo sa týka môjho pôsobenia v FTC, keď som sa v roku 2005 vrátil do Fiľakova, káder bol veľmi slabý. Za symbolické peniaze sa mi podarilo dotiahnuť späť hráčov, ktorí hrali v iných kluboch. Vrátil sa Šaňo Mihályi, Kornel Telek, Atila Nagy, Zolo Végh, z rimavskosobotského dorastu prišiel Laco Rácz, zo Seliec sa vrátil Jano Bahleda a na ihrisko som nastúpil aj ja. Vtedy sme boli odhodlaní pozdvihnúť fiľakovský futbal a zaplniť hľadisko divákmi. Aj predstavitelia mesta dodržali to, čo sľúbili. Chlapci začali makať, poslúchali moje rady, všetko šlo ako po masle. Hneď v prvý rok sme postúpili do IV. ligy a na ďalší do III. ligy. Bolo to krásne. Najmä posledný postup do vyššej súťaže. Na futbal začalo chodiť aj tisíc ľudí. Po vzostupe však prišiel pád. V klube zavládla dusná atmosféra. Zdalo sa mi, akoby si chlapci prestali vážiť, že hrajú v III. lige. Traja odišli hrať do Maďarska. Napokon sme prišli o piatich skúsených hráčov. Aj zo strany vedenia klubu som pociťoval nezáujem. Takmer vôbec neprichádzali do šatne za hráčmi. Keď sa hrala vo Fiľakove V. liga, tak som ich videl maximálne dvakrát počas sezóny. Káder sa začal rozpadať. Vytiahol som dorastencov a zostavil pomerne mladé mužstvo. Jeseň sa ešte ako–tak odohrala, no na jar to už bolo horšie. Prichádzali prehry. Napriek tomu si myslím, že úspechom bolo už len to, že sme sa udržali v III. lige, v ktorej sme napokon skončili na 11. mieste. Keby sme mali trochu viac futbalového šťastia, mohli sme byť o dve priečky vyššie. Dodnes neviem, čo sa udialo. Nebolo to moje rozhodnutie skončiť ako tréner v FTC. Už od januára 2008 som však cítil, že v klube vládne napätie a zdalo sa mi, akoby niektoré veci boli robené naschvál. Aj chlapcom som povedal, že v lete sa pravdepodobne rozlúčime. Mal som pravdu. Mrzí ma však, že nikto z vedenia klubu mi rozhodnutie o vykonaní zmeny na poste trénera neoznámil do očí. Keď som sa to dozvedel, bolo už isté, že Fiľakovo je v III. lige zachránené. Dlho som sa s tým nevedel vyrovnať. Nepotrebujem sa chváliť, ale myslím si, že som odviedol kus dobrej práce a pozdvihol fiľakovský futbal na vyššiu úroveň. V FTC som zažil krásne roky. Boli sme dobrá partia. Hráči a kamaráti, ktorí sa vedeli rešpektovať. Predtým na futbal chodievalo maximálne sto divákov. Pamätám sa, že keď sme naposledy hrali s Ružinou, tak ich bolo 1200. Fanúšikov nám veľakrát závideli aj mužstvá hrajúce v I. lige. Boli to pekné časy, no pre mňa so smutným koncom. Nevadí, život ide ďalej a každý deň prináša niečo nové, zaujímavé.
Pred príchodom do Poltára ste pôsobili v Tachtách, ktoré sa futbalovo rýchlo vyšvihli, dvakrát po sebe postúpili a stali sa obávaným štvrtoligistom. Aktuálne futbalovo neexistujú. Čo sa stalo?
Na to je jednoduchá odpoveď. Kde nie sú peniaze, nemôže byť futbal. Generálnym sponzorom tamojšieho futbalu bol pán Molnár. Zrejme už nechcel bremeno financovania tohto športu v Tachtách niesť len na svojich pleciach. Spočiatku sa hovorilo aj o možnej fúzii s Hajnáčkou, no z toho zrejme zišlo. Od apríla som cítil, že v klube niečo nie je v poriadku. Neviem však konkretizovať, čo sa vlastne stalo. Pred koncom súťaže sme ani ja a ani hráči nevedeli, na čom vlastne sme. V kabíne panovala neistota. Chlapci nedostávali to, čo bolo dohodnuté, cestovali na vlastné náklady. Preto si vážim, že súťaž dohrali so cťou. S vedúcim mužstva som sa 10. júna vybral za sponzorom pánom Molnárom. Po stretnutí s ním mi bolo jasné, že futbal v Tachtách končí. Je jasné, že sama obec by ho nezvládla financovať. Hráčsky káder sa rozpadol. Chcel by som však aj prostredníctvom novín poprosiť pána Molnára, aby dodržal svoje slovo a doplatil hráčom to, čo im dlží, keďže za posledné tri mesiace svojho pôsobenia v Tachtách nedostali ani cent. Termín, kedy sa tak malo stať, je už dávno za nami, komunikácia viazne. My sme súťaž dohrali so cťou, tak by bolo dobré, keby sme sa aj rozišli so cťou a priateľsky si potriasli rukou. Pána Molnára poznám ako seriózneho človeka, preto verím, že to len tak nenechá. Viem ho pochopiť. Podniká, doba je neľahká. Musí však pochopiť aj on nás. Takže jar v Tachtách, aj napriek tomu, že sme skončili na peknom treťom mieste, bola smutná. Neprichádzalo povzbudenie, pochvala ani kritika. Skrátka, všetko bolo také prázdne. Bol som bez nálady. Škoda, že tak skvelá futbalová partia, aká tam bola, sa rozpadla.
Ktorému klubu v regióne fandíte, samozrejme okrem toho, v ktorom aktuálne pôsobíte?
Nezvyknem fandiť klubu, ale kamarátom, s ktorými som kedysi hrával alebo ich trénoval a ktorí sú ešte stále hráčsky činní.
Čo podľa vás slovenskému futbalu chýba?
Nedávno som sa práve na túto tému rozprával s priateľmi. Mne osobne chýbajú v mužstvách, vrátane najvyššej súťaže, hráčske osobnosti, akými boli kedysi Dušan Tittel, Peťo Dubovský, Ďuso Šimon, Paľo Diňa, Vlado Weiss či Peťo Fieber. Skrátka, chýbajú mi zvučné mená, ktoré by boli futbalovým pojmom aj pre ďalšie generácie. No a ďalšia vec je práca s mládežou. Nedávno som bol s mladším synom, ktorý má 12 rokov, na skúške v Žiline. Tam som videl, čo je to disciplína a práca kvalifikovaných trénerov, ktorí dokážu mladých hráčov správne usmerniť, podpísať sa pod ich futbalový rast. Keď hovorím o disciplíne, tak zvyknem podotknúť, že dnešným mladým veľmi chýba základná vojenská služba. Tá z chlapcov urobila chlapov. O mládež sa treba starať, tá je budúcnosťou futbalu. Obávam sa však, že ak sa v tomto smere bude futbal uberať tak, ako funguje teraz, tak o 5–6 rokov už na dedinách ani nebude.
