ĽUBOREČ,VIESKA,DOLNÁ STREHOVÁ. Celý život pracovali a teraz žijú z biednych dôchodkov. Tisíckam dôchodcov na Slovensku nezostávajú peniaze ani na potrebné lieky. Niektorí už museli siahnuť na úspory, ktoré mali odložené na pohreb. Na nájdu sa aj takí, ktorí z toho mála pomáhajú nezamestnaným deťom. Taká je realita sociálneho štátu na Slovensku. Realitu v našom regióne sme mapovali v troch obciach.
V Dolnej Strehovej nám o podmienkach, v ktorých žije, porozprával Jozef Gazdík. Vo Vieske nás zaujal životný príbeh Kataríny Murínovej a v Ľuboreči nám do svojej kuchyne dovolila nahliadnuť pani Jozefa Tóthová.
Len keby drevo bolo lacnejšie
Má 73 rokov a pracovala celý život. Mama jej zomrela, keď bola ešte mladá, takže sa musela sa postarať aj o mladších súrodencov. „Začala som robiť ako štrnásťročná. Najskôr som si na živobytie zarábala v zelovoci, neskôr v miestnom obchode v Dolnej Strehovej a dvadsať rokov som odrobila na pošte,“ rekapituluje svoj doterajší život Jozefa Tóthová z Ľuboreče. Na dôchodku je už osemnásty rok. Od štátu poberá 405 eur.
Z tohto skromného príjmu ešte dokáže podporovať charitu. „Nie som na tom najhoršie. Poznám ľudí, ktorí to majú oveľa ťažšie. Ja som nebola nezamestnaná ani jeden deň. No v dnešnej dobe je naozaj ťažké nájsť si prácu,“ hovorí Ľuborečanka.
Manžel jej zomrel pred pätnástimi rokmi. Žije v malom rodinnom dome uprostred dediny. „Len keby to drevo nebolo také drahé. Aj v tomto roku ma vyšlo na päťsto eur. Musím si naň šetriť celý rok.“
Plyn nepoužíva. Je drahý, varenie na elektrickej dvojplatničke ju vyjde lacnejšie. Syn jej zvykne hovoriť, že je čarodejnica, lebo dokáže vyžiť aj z mála a ešte aj ušetriť.
„Oblečenie nekupujem, pračku mám jednu z prvých automatických. Keby sa mi pokazila, na novú už určite nenasporím. Asi by som prala v ruke,“ hovorí dôchodkyňa. Pochváli starých poctivých opravárov, ktorí vždy ochotne pomôžu.
Ešte pred tromi rokmi sadila dve záhrady. „To boli lepšie časy, so zaváraninami som pomohla aj mladým.“ Teraz už nevládze, chodí o palici, no zeleninu si ešte vie dopestovať.
„Ja som stará škola. Nás učili, že o všetko sa treba podeliť. Že dobro sa dobrom vracia,“ hovorí pani Jozefa.
Občas zvykne ísť na karte do debetu. To vtedy, keď ju zastihne nečakaný výdavok.
„Teraz idem na svadbu. Chcem dať novomanželom aspoň dvestopäťdesiat eur. Budem viac šetriť, aby som to rýchlo vrátila,“ dodá dôchodkyňa.
Vnúčatám darčeky kupovať nemôže
Sú mesiace, keď ostane bez centu. Vtedy si navarí kyslú polievku aj na štyri dni. Sedemdesiatjedenročná Katarína Murínová žije vo Vieske. Vyrastala na lazoch v Dolnom Bukovci. Život tam bol tvrdý, no pre Katarínu možno ľahší ako dnes.
„Pracovala som celý život. Robila som na družstve. Ráno som vstávala už o tretej, aby som podojila kravy, o siedmej som bežala domov vychystať deti do školy a potom zase do kravína,“ spomína stará žena.
Poberá dôchodok vo výške 300 eur. Keď si vyplatí elektriku a lieky, na jedlo jej zostane sotva sedemdesiat. Žije v starom dome, na ktorom by strecha súrne potrebovala opravu.
„Každý deň sa modlím, aby vydržala, kým tu budem. Ale aj tak sa bojím, že mi raz spadne na hlavu,“ povzdychne si dôchodkyňa.
Vychovala dve deti. Syn sa prediera, ako sa dá, dcéra robí v zahraničí, aby mohla uživiť svoje dve dievčatá. Päť vnúčat si už zvyklo na to, že od starkej darčeky nedostávajú.
„Ľúbim ich, ale nemám peniaze na to, aby som im mohla niečo kúpiť. Ak ušetrím tri eurá, dám im na cukríky.“
Mäso na jej stole nebýva často, podobne je to s ovocím. Varí tak, ako sa zvyklo na lazoch. Zemiaky na všetky možné spôsoby a kyslé polievky. Takéto jedlá jej zvyčajne vydržia aj 3-4 dni.
„Najradšej by som išla do domova dôchodcov. Ale ani na ten nemám. Môj dôchodok by nestačil na mesačné platby.“
Napriek starostiam má pohľad stále plný života. „Mam dobré susedky. Raz príde jedna, inokedy druhá. Ja k nim nemôžem ísť, nohy mi už neslúžia. Keď prídu, klebetíme, spomíname na staré časy a jedna druhú utešujeme,“ dodá pani Katarína, ktorá sa obáva ďalšieho zdražovania.
Sme dvaja, ľahšie sa nám žije
V Dolnej Strehovej býva sedemdesiatročný Jozef Gazdík. Na dôchodok šiel predčasne. „V roku 1989 som dostal infarkt a tak som musel ísť na invalidný dôchodok. No vyrátali mi len 1700 korún a preto som ešte musel pracovať, aby som vyžil,“ hovorí pán Jozef.
Mesačný príjem bývalého vodiča autobusu je 380 eur. Býva s družkou, ktorá dostáva približne rovnakú sumu.
„V tom je naša výhoda, že sme dvaja. Máme záhradu, kde si dopestujeme zásoby na celý rok. No neviem, ako by sme vyžili, keby sme bývali vo väčšom meste v činžiaku, Aj tu síce bývame v činžiaku, ale máme aspoň tú záhradu.“ Dodá, že nepije, nefajčí a do krčmy nechodí.
Rád si dá vínko, ale len svoje domáce. Najviac dokážu ušetriť na oblečení. „Ja skoro vždy chodím v montérkach. Večne sa motám po záhrade alebo niečo majstrujem v garáži.“
Varia tak po gazdovsky. V lete z toho, čo dá záhrada, v zime zo zásob, ktoré si pripravili počas leta. „Máme osem vnúčat. Veľké dary im nemôžeme kupovať, ale vždy ich potešíme nejakou maličkosťou. My sme zo starej školy. Boli sme naučení žiť skromne. Takže zatiaľ nejako tak žijeme,“ dodá Strehovčan.
