LUČENEC. Biela pastelka je symbolom nevidiacich. Zbierku pod týmto názvom organizuje Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska už od roku 2002. Jej hlavným cieľom je pomôcť ľuďom s ťažkým zrakovým postihnutím viesť plnohodnotný život. Biela pastelka im pomáha vrátiť sa do života. V stredu 25. septembra budú v uliciach Lučenca, Rimavskej Soboty a Veľkého Krtíša chodiť dobrovoľníci, od ktorých si môžete za ľubovolnú sumu kúpiť spinku s vyobrazením ceruzky.
„V Lučenci, Poltári a Fiľakove sme minulý rok vyzbierali viac ako 1 300 eur. Tieto peniaze idú na financovanie rôznych kurzov, ktoré pomáhajú hendikepovaným ľuďom viesť plnohodnotný život,“ hovorí Renata Oláhová, podpredsedníčka Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.
Zo začiatku jej lekári dávali nádej
Život v tme nie je jednoduchý. Svoje o tom vie aj 66-ročná Katarína Vargová. Podstúpila už 15 operácií zraku a stále má problémy. „Keď som bola malá, dostala som do očí infekciu. Ako trojročná som musela cez deň nosiť na očiach šatku. Mohla som si ju dať dole len v noci. Takže som mala úplne obrátenú noc s dňom,“ hovorí Lučenčanka.
Keď začala chodiť do základnej školy, deti sa jej posmievali a tak okuliare radšej nechávala doma. „Stala sa zo mňa bitkárka, pretože každého, kto sa mi vysmieval, som chcela biť,“ hovorí s úsmevom na tvári dôchodkyňa. Zo začiatku jej lekári dávali nádej, že sa jej zrak zlepší. Mýlili sa. Kým jej to zrak dovolil, pracovala v škôlke s deťmi.
V roku 1992 sa jej odlúpila sietnica. Odvtedy chodí ešte častejšie po lekároch. Tri roky jej už pomáha osobná asistentka. „Do diaľky ešte tak ako tak vidím, ale nablízko je to horšie. Nevidím ani tvár. Zlieva sa mi do jednej veľkej machule. Pri česaní, umývaní, nakupovaní i varení mi pomáha asistentka. Ona vidí za mňa,“ hovorí Katarína.
Občas si doma zabudne lupu
Veľkou oporou jej bol manžel. Prežili spolu viac ako štyridsať rokov. „Moja choroba nás ešte viac spojila. Bol to dobrý človek, manžel i otec, ale, žiaľ, už zomrel,“ povie vdova.
Biela pastelka znamená podľa nej nádej pre všetkých zrakovo postihnutých. „Kedy zdraví ľudia aspoň hodinu zažili to, čo musíme zažívať my, určite by boli k nám ohľaduplnejší. Občas sa mi stane, že si doma zabudnem lupu. V obchode potom nič nevidím. Niekto mi ochotne pomôže, iní len zašomre a radšej sa vzdiali,“ hovorí Katarína.
Nepríjemnú situáciu zažila aj s jednou úradníčkou. Nevidela vyplniť formulár a tak ju poprosila, či si ho môže vziať domov. „Osopila sa na mňa, že nech nevymýšľam, že to by každý mohol povedať, že je slepý. Veľmi sa ma to dotklo. Našťastie, jej kolegyňa mala srdce a pomohla mi,“ priblíži jednu zo smutnejších stránok života invalidná dôchodkyňa.
Po meste chodí so slepeckou paličkou. Každý krok pre ňu znamená krok do neznáma. „Nie všetci vodiči sú k nám zrakovo postihnutým ohľaduplní. Veľakrát sa mi už stalo, že na mňa trúbili, aby som išla rýchlejšie.“ Ľuďom s rovnakým hendikepom pani Katarína odkazuje: „Nevzdávajte sa, choďte si svojou cestou.“
