MONT LAURIER / ZÁKAMENNÉ. Ešte na jeseň minulého roku vyzvali náš súbor organizátori 6. ročníka Medzinárodného festivalu v kanadskej provincii Quebec v mestečku Mont Laurier, aby si podal prihlášku na festival. Vystúpením pred dvoma rokmi sme asi zapôsobili na kanadské publikum, pretože po troch mesiacoch čakania nám prišla pozitívna odpoveď. Organizátorom sme ponúkli našu pohybovú inscenáciu Za plotom.
Emócie publika
Režisérku Zuzanu Demkovú inšpirovala kniha J. Boyna Chlapec v pásikavom pyžame, ktorá opisuje príbeh chlapca, syna veliteľa koncentračného tábora, ktorý si nájde jediného priateľa medzi uväznenými deťmi. Tajne sa stretávajú, skamarátia sa, hoci ich oddeľuje ostnatý drôt.
Silný a stále aktuálny príbeh o priateľstve, ľudskosti, o plotoch v mysliach ľudí zarezonoval aj u medzinárodného publika v Mont Laurier. Dievčatá si užili nielen standing ovation, ale aj emócie publika. Diváci ich nechceli pustiť z pódia a čakali na nich, aby im mohli poďakovať a objať ich. A veru viacerí z nich odchádzali aj so slzami v očiach.
Ešte na druhý deň sme mali odozvu, kedy sme išli po ulici a oproti nám pani na bicykli. Keď uvidela tlupu dievčat na chodníku (neklamný to znak slovenskej skupiny na festivale), už z diaľky mávala a ďakovala za predstavenie a zážitok.
Pestrá spoločnosť
Samotná atmosféra na festivale bola úžasná. Organizátori mali naozaj šťastnú ruku pri výbere, nielen predstavení, ale aj skupín. Hoci sme boli jediný detský súbor, ostatní divadelníci nás brali ako rovnocenných kolegov. Navzájom sme si fandili, držali palce, povzbudzovali sa pred predstaveniami a spoločne trávili chvíle vo festivalovom stane každý večer. Spoločnosť bola naozaj pestrá.
Spolu s nami vystupovali divadelníci z Francúzska, Talianska, Nemecka, Švajčiarska, Číny, Maroka, Rumunska, Brazílie, USA a samozrejme domáce súbory z Mont Laurier a Quebecu. Veľká väčšina predstavení mala naozaj veľmi dobrú úroveň. Nás okrem Nemecka, Švajčiarska, Talianska zaujal aj domáci súbor z Quebecu. Hrali v ňom herci, ktorí boli postihnutí afáziou – poruchou tvorby a porozumenia reči. Pre mňa osobne to bol silný moment, keď počas absurdnej drámy, ktorú hrali, sa odrazu jedna z herečiek postavila dopredu a začala hovoriť svoj životný príbeh: „ Nie som Nem-ka. Nie som Švédka. Som afazička.“
Malí Kanaďania
Súčasťou festivalu je aj návšteva škôl v okolí. Vďaka tomu sme sa mohli zoznámiť s deťúrencami vo veku ako u nás na prvom stupni ZŠ. Predstavili sme im pomocou prezentácie našu obec, Oravu a Slovensko. Najviac ich zaujali hrady a rozprávanie o nich. Potom sme im zahrali ukážku z nášho predstavenia, spoločne sme ich naučili jedno divadelné cvičenie a rozdali malé darčeky. Malí Kanaďania dojali našu kanadskú sprievodkyňu, lebo na záver išli objať všetkých členov našej skupiny. Jedno dievčatko nám dokonca prinieslo 25 centov, pretože si želalo, aby sme sa vrátili, a takto nám chcelo prispieť na cestu.
Srdce diváka
Posledný deň sa niesol v znamení rozlúčkového gala večera. Tam sme sa naposledy všetci stretli, aby sme poďakovali organizátorom, technikom a dobrovoľníkom. Zároveň sme si vypočuli verdikt medzinárodnej poroty. Z ôsmich cien sa jedna ušla aj pre náš súbor. Na základe hlasovania divákov po jednotlivých predstaveniach sme získali špeciálnu cenu Srdce diváka. Naozaj sme dobre reprezentovali úroveň nielen detského, ale aj slovenského amatérskeho divadla.
Celkovo to bol asi najlepší festival, na ktorom bol náš divadelný súbor. Uchvátil nás nielen divadelnou úrovňou, ale aj priateľskou atmosférou, obetavosťou organizátorov, rešpektom a vzájomnou úctou všetkých zúčastnených. Veríme, že naše deti si doniesli zážitky, na ktoré budú dlho spomínať. Chceme poďakovať dievčatám za vzornú reprezentáciu našej obce, Oravy a Slovenska, rodičom za ich trpezlivosť a obetavosť, ako aj všetkým ostatným, ktorí sa akoukoľvek mierou podieľali na našom, a tak trochu aj ich úspechu.
Autor: Pavol Demko
