DOLNÝ KUBÍN. „Tu je plno, to vari ani nie je možné,“ povedal po príchode na koncert Po stopách času jeden z oneskorencov. Galakoncert pri príležitosti 20. výročia založenia akordeónového orchestra Amandolo zorganizovali bývalí členovia. Nabitej sále mestského kultúrneho strediska sa v prvý októbrový piatok predstavilo 46 Amandolákov.
Bývalí sa dali dokopy cez Facebook. Vybrali skladby, áno, ťahúne ako ABBA či Lord of the dance nemohli chýbať, cez internet si posielali nahrávky, v septembri sa stretli na generálke. Mnohí roky nehrali, ešteže fortieľ nejde zabudnúť. No ako zmestiť dvadsať rokov do dvoch hodín? „Hudba je láska a lásku potrebujeme všetci,“ odpovedá umelecká vedúca Viera Vrtichová.
Ako sa to celé začalo
Otec Viery Vrtichovej vyhral v krčme akordeón. „Prišiel domov a povedal staršiemu bratovi, že bude chodiť do hudobnej,“ hovorí Viera. „Brat odmietol a ja som musela.“ Ľudové piesne, ktoré od nej chceli počuť rodičia a príbuzní, sa jej protivili. A tak chodila do ľudovej školy, aj poza ňu. „Učiteľka asi vo mne niečo objavila a presvedčila ma, aby som išla na súťaž. Získala som druhé miesto spojené s vecnou cenou. A už to šlo, chytila som sa. Veď ktoré dieťa nie je rado obdarované.“
Keď vyhrala talentovky na konzervatórium, bolo rozhodnuté. „Najviac ma potešilo, že na konzervatóriu bolo zakázané hrať ľudovky.“
V Dolnom Kubíne začala učiť po revolúcii. Keď v roku 1993 Základná umelecká škola Petra Michala Bohúňa oslavovala 35. výročie založenia, riaditeľka sa rozhodla pre koncert s čo najvyšším počtom účinkujúcich. „Hoci sme nemali ani skúsenosti, ani notový materiál, bola neoblomná. Vôbec prvé spoločné vystúpenie viacerých akordeonistov sme nacvičovali niekoľko mesiacov. Boli sme nadšení a úspech u publika nám priniesol nových členov.“
Umelecká vedúca sa necíti byť hnacím motorom Amandola. „Vždy ním boli najmä deti. Ja som tá, ktorá ich musí stmeliť a mať rozhodné slovo.“
Noty prišli po roku
S akordeónovým orchestrom, ako ho poznáme dnes, sa Viera prvýkrát stretla na majstrovských kurzoch v Košiciach, dva roky po založení súboru. „Sama som absolventkou košického konzervatória, no za mojich čias nič podobné neexistovalo. Súčasťou kurzov bol koncert na nádvorí uprostred štvorcovej budovy. Po prvej skladbe som ostala v šoku. Učím to a netuším, čo všetko sa dá robiť s akordeónmi?“
Dirigent know-how prezradiť nechcel, po viac ako roku poslal aspoň noty. „Museli sme ich upraviť, nemohli sme dať deťom noty pre konzervatoristov.“
K akordeónom časom pribudli bicie, basová gitara, keyboard, flauta, fľaše, rumpľa či písací stroj. Poslucháčom orchester priniesol rôzne žánre vrátane muzikálovej a modernej hudby.
Koncertné vystúpenia v zahraničí uľahčili aj cestu k podkladom. Amandolo najviac spolupracuje s nemeckým vydavateľstvom. „No nefunguje to tak, že dostanem noty a je to, treba na nich robiť. Napríklad ABBU vždy hrajú iné deti, tie noty treba prerobiť tak, aby ABBA stále rovnako znela.“
Na jubilejnom koncerte ocenili diváci účinkujúcich niekoľkonásobným potleskom postojačky.
Staré dobré časy
Najdlhšiu cestu na koncert merala Eva Engelniederhammer. „Žijem v Nemecku, ktoré som si zamilovala po našom vystúpení na svetovej výstave v Hannoveri. Manžel mi dovolil ísť na koncert pod podmienkou, že keď sa vrátim, naučím sa na tej kvíkačke bavorské piesne.“
Z Prahy pricestoval Bohumír Bušo. „Priateľstvá ostali, iste ste si všimli, že sa tu rozpráva hocikto s hocikým. Dnes už na akordeón nemám čas, no raz do roka si prehrám všetky skladby z cédečka. Aby som si pripomenul dobré časy.“
Pre Veroniku Laššákovú, ktorá pôsobí v Brne, bol galakoncert derniérou. „Som rada, že som mohla byť súčasťou orchestra, aj keď nie vždy je chuť, no keď má človek pred sebou cieľ, radosť vyhráva.“
Amandolo naučilo Amandolákov najmä zodpovednosti. „Aj to, že keď človek priloží ruku k dielu v maličkom, vo veľkom zoskupení príde veľký výsledok,“ povedala Eva Tabačáková. „Človek nehrá sám za seba, musí spolupracovať s ostatnými,“ hovorí konzervatoristka Rebeka Lonská. „Keď vidíme, že ľudia sú orchestru verní toľké roky, že nesedeli doma pri televízore, ale prišli večer na koncert, vynaložený čas a námaha stáli za to. Je úžasné robiť niečo, čím môžem potešiť ľudí.“
Plná sála potešila aj Michala Palugu. „Keď stojíte na javisku a počujete ľudí tak silno tlieskať, viete, že sa to oplatilo.“
Marek Vrtich, žije v Bratislave, mal z koncertu famózny pocit. „Hudba má svoje čaro, kto raz do nej prenikne, najradšej by v nej ostal, no život niekedy nepustí. O to krajšie sú návraty.“
Každý dostane priestor
Orchester fungoval ako jedna rodina, kde starší viedli mladších.
„Deti najviac zaberali, keď mali pred sebou cieľ,“ hovorí vedúca. „Dodnes sa spomína, že keď niekto často šliapal vedľa, letela tým smerom šľapka. Legendárnou sa stala moja trieda s číslom 18. Kto dlhodobo nevedel doma nacvičiť nejaké miesto, išiel na osemnástku, istý čas to dokonca automaticky znamenalo päťku v žiackej. Niektorí bývalí členovia sa po koncerte smiali, že neprišli hrať preto, aby som ich neposlala na osemnástku.“
Viera Vrtichová je presvedčená o tom, že každý, kto chodil do orchestra, zlepšoval sa aj ako sólista. „Pridaná hodnota je spolupráca, disciplína, možnosť naučiť sa počúvať a vystupovať. Veď koľko sólistov sa dostane na pódium? U nás tam má miesto každý, aj ten, komu sa nedostalo toľko talentu, aby uspel ako sólista alebo člen komorného zoskupenia. To je moja úloha, upraviť notový materiál tak, aby sa uplatnil každý. Doslova im ho našijem na mieru.“
Aneta Bartošová má rada hudbu. „V orchestri ma to baví oveľa viac, ako keby som mala cvičiť sama.“
Amandolo dnes. Za dvadsať rokov sa v jeho radoch vystriedalo 135 hráčov.
Túžia po Rolandovi
Amandoláci vopred avizovali, že sa vzdávajú výťažku zo vstupného na galakoncert. Suma 379,36 eura sa tak stala základom zbierky na nákup Rolanda, elektronického akordeónu. Cieľom je rozšíriť študijné a interpretačné možnosti akordeonistov a poskytnúť poslucháčom nové zážitky.
„Dal by nové dimenzie tomu, čo robíme. Rovnako heligónka, vďaka ktorej sa mi vrátila chuť hrať ľudové piesne. Určite budeme skúšať spojenie akordeónov s heligónkami.“
Roland stojí 2500 eur, Viera Vrtichová dúfa, že aj keď je ťažká doba, zbierka osloví ľudí, ktorí majú ako a chcú pomôcť.
Žiakom by dopriala aj nové nástroje, no zuška na ne nemá peniaze. „Keď sme prišli na súťaž do Innsbrucku, vyzerali sme ako z technického múzea. Nás si začali fotiť, až keď sme vyhrali.“
Pri sledovaní archívnych fotografií si povzdychla aj Jana Greššová, riaditeľka Mestského kultúrneho strediska. „Nezmenila sa ani opona, ani stoličky, ani dosky.“ A ani harmoniky - dodala vedúca Amandola.
Od veku nástrojov priazeň publika nezávisí. Dôkazom, že ju Amandolo u Dolnokubínčanov nikdy nestratilo, je niekoľkonásobný potlesk postojačky a obrovské ďakujeme.
Zaujímavosti
Amandolo je španielske slovo, ktoré v preklade znamená milujúc niečo.
Amandolo je tiež ojedinelé slovenské teleso zamerané na prezentáciu hry na akordeón v netradičnom orchestrálnom zoskupení akordeónov, gitary, fláut, elektrických klávesových nástrojov, bicej súpravy a perkusií. Pôsobí pri ZUŠ P. M. Bohúňa.
Amandolák je človek, ktorý pôsobil v orchestri aspoň rok, titulom sa pýši viac ako 135 ľudí, medzi nimi aj súrodenecké trojice a dvojice.
Amandolákom, ktorí doteraz nahrali tri cédečka, tlieskali milovníci hudby v deviatich krajinách starého kontinentu.
Najväčší úspech si orchester zaknihoval v roku 2004 na Svetovej súťaži akordeonistov v Innsbrucku, kde na olympijskom štadióne pred zrakmi desaťtisíc divákov vyhral kategóriu hráčov do 21 rokov, pričom porazil 37 súperov.
lš
