Snaží sa ľuďom ukázať, aká je v skutočnosti rómska hudba. Kokavčana Vladimíra Sendreia môžete vidieť v televízii i v rómskych osadách. V mladosti bojoval proti rasizmu športom, dnes spevom.
KOKAVA NAD RIMAVICOU. Režisér Jaro Vojtek natočil o ňom niekoľko dokumentov. So svojou kapelou sa dostal až na červený koberec do Londýna. Pozývajú ho na rôzne festivaly a jeho manželka Janka si dokonca zaspievala v slávnej Carnegie Hall v New Yorku.
Môžete našim čitateľom priblížiť, aký je Vlado Sendrei v súkromí a aký na javisku?
- Doma som v prvom rade otcom a snažím sa byť dobrým manželom, i keď by som mohol byť častejšie doma. Mám tri deti, najstarší sa volá Vladimír a má titul bakalára zo sociálnej práce. Dcéra Janka skončila herectvo a dramaturgiu a spolu s najmladším synom Máriom tiež študujú sociálnu prácu. Manželka Janka sa učí za kaderníčku, no a ja som sa dal na štúdium na vysokej škole, som už v treťom ročníku. Takže to u nás vyzerá občas ako vo vysokoškolskej učebni. Popri knihách stihneme si doma zanôtiť aj prebrať politiku. Samozrejme, občas sa s manželkou poškriepime, ale keďže sme obaja dosť impulzívni a dlho sa vadiť nevieme, zvyčajne naše hádky skončia veľmi rýchlo.
Na javisku som len obyčajný Vlado z Kokavy. Nikdy som o sebe netvrdil, že som profesionálny muzikant či spevák. Talent som dostal do vienka. Teším sa, keď mi ľudia tlieskajú, keď sa im rómske piesne páčia. Na javisku som ten, ktorého neposudzujú podľa farby pleti, ale podľa talentu. Rómskymi piesňami sa dá vyjadriť všetko - radosť, smútok, beznádej i neprávosť. Ľudia nemusia vedieť po cigánsky, aby pochopili, o čom spievame.
Z Kokavy nad Rimavicou, z obce v okrese Poltár, ste sa s vašou kapelou dostali až na červený londýnsky koberec. Pripomína to rozprávku o Popoluške. Čo vy na to?
- Hrali sme pre Rómov v Rudňanoch, kde si nás všimol hudobný skladateľ Hans Zimmer. Natočil s nami hudobnú zvučku pre film Sherlock Holmes: Hra tieňov. Dodnes nechápem, prečo si vybral práve nás. Tvrdil nám, že sme originálni, svojskí. Zimmer hľadal niečo autentické, čo by vystihlo cigánsku hudbu. Prekvapení sme zostali aj vtedy, keď nás pozval na londýnsku premiéru filmu. Už to, že sme leteli lietadlom, bol pre nás zážitok. Keď sme kráčali po červenom koberci, cítili sme sa ako známe celebrity. Ľudia nám tlieskali, skandovali, ich aplauz bol úprimný a srdečný. Dostali sme sa aj na večierok, ktorý zorganizoval Guy Ritchie. Herci nás tam brali ako seberovných. Správali sa k nám ako k umelcom. Máte pravdu v tom, že sme sa cítili ako v rozprávke o Popoluške.
Viackrát ste sa objavili aj na televíznych obrazovkách, či už v dokumentoch režiséra Jara Vojteka alebo v zábavných reláciách. Na ktoré si najradšej spomínate?
- Spojenie s Jarom, ktorého považujeme už za člena našej rodiny, odštartovala populárna Zámena manželiek. Pri natáčaní tejto relácie sme si to užívali naplno. Nič sme neskrývali, na nikoho sme sa nehrali, ukázali sme len pravú tvár našej talianskej rodiny, v ktorej občas lietajú iskry, ktoré by zapálili aj les. Nasmiali sme sa my, štáb i diváci. Potom sme s Jarom nakrútili 9-dielny seriál o nás a našej kapele Kokavakere Lavutara. Diváci mali možnosť vidieť nás v rôznych životných situáciách. Hrali sme v rómskych osadách, mestách, v Rumunsku i s Karlom Gottom. Tisíce divákov malo možnosť spoznať rómsku kultúru. Snažili sme sa zbúrať predsudky, ktoré voči nám ľudia majú. Ohlasy na seriál boli pozitívne. Telefonovali nám mnohí Slováci a ďakovali za to, že sme im pomohli pochopiť rómsku dušu. Dokonca jedna pani nám tvrdila, že by si z nás mohli brať príklad aj politici, ktorí sa tvária, že roky riešia rómsku problematiku, no zatiaľ nič nevyriešili.
Rád si spomínam aj na dokument Malá domov. S rómskymi aj nerómskymi futbalistami z Kokavy a Rimavskej Soboty sme odišli hrať futbal do Srbska. Kamera zachytila vzťahy medzi deťmi.
Prínosom pre mňa a pre túto spoločnosť bol film Cigáni idú do volieb. Ukázali sme v ňom, aký je náš rómsky naturel špecifický. Nie sme bez viny, ale nie sme ani zlí. Netreba nás vidieť ako jeden veľký včelí roj. Sme rôznorodí. Aj nás sa dotkla hospodárska kríza a nesprávne riešenie rómskej otázky za čias komunizmu, ale aj v súčasnosti. Sme však súčasťou tejto spoločnosti a mnohí z nás sa snažia, aby spolužitie nerómov a Rómov bolo bezproblémové. Postaviť zbúrané mosty medzi nami sa môže podariť práve vďaka takým ľuďom, ako sú Jaro Vojtek či producent Tomáš Kaminský a ďalŠí významní ľudia okolo nás, s ktorými úzko spolupracujeme.
Ocitli ste sa v spoločnosti multimilionárov a zároveň poznáte biedu, v akej žijú Rómovia na Slovensku. Ako vnímate tento kontrast?
- Táto oblasť je pre mňa veľmi citlivá. Aj ja som bol spolu s manželkou nejaký čas bez práce a bolo to jedno z najhorších období v mojom živote. No vždy som sa snažil napredovať, nezostať na jednom mieste či dlho stagnovať. V mladosti som bol bitkár, dokonca som dostal za to viackrát finančné pokuty. Vtedy som mohol veľmi rýchlo skĺznuť na šikmú plochu. Uvedomil som si, že mám dve možnosti: zaradiť sa medzi tých, ktorí týmto životom len preplávajú, alebo medzi tých, ktorí po sebe niečo zanechajú. Spravil som si maturitu a teraz sa snažím získať vysokoškolské vzdelanie. Rómovia si predovšetkým musia uvedomiť, že bez vzdelania sa z bahna, v ktorom sú, neodrazia. Človek so základným vzdelaním nemá v tejto spoločnosti šancu. Kedysi sme boli dobrí kováči, korytári, muzikanti, liečitelia, ale aj šikovní pomocníci pri stavbách. Rozumeli sme zvieratám, nebáli sme sa chytiť čakan do ruky. To dnes nestačí. Na úradoch je plno vysokoškolákov, ktorí vedia dva jazyky, dobre narábajú s počítačom, majú vyjadrovacie schopnosti, no napriek tomu sa na Slovensku nevedia uplatniť. Poznám mnohé nerómske rodiny, ktoré kedysi patrili k strednej vrstve, no dnes ledva prežívajú. Podľa mňa sa nedá presne definovať, aká je hranica chudoby. Ľudia, ktorí zarobia 400 eur, vyplatia si šeky, nakúpia stravu, kozmetiku a nezostane im na dobrú knihu či divadlo, už podľa mňa žijú v chudobe. No v čom žijú tí, ktorí nezarobia ani tých 400 eur? Takíto ľudia hladujú, nevedia, čo je to kúpeľňa, posteľ len pre nich, elektrina. Do takéhoto prostredia privádzajú na svet deti, ktoré tu nič dobré nevidia. V dvanástich začnú so sexuálnym životom, v trinástich porodia a tak je to dookola. Stretávam sa s bohatými ľuďmi, hovorím s nimi na túto tému, ale ich sa to priamo netýka. Zatiaľ nie. Ak nedôjde k radikálnej zmene, o 30 či 50 rokov už materiálnu chudobu, ale i chudobu myslenia, budú vnímať inak. Nemám v tejto chvíli zázračný recept, ktorý by bol účinný, ale viem, že rómsky problém môžu vyriešiť len ľudia, ktorí ho budú dôverne poznať. Momentálne robím terénneho pracovníka v Zlatne, v obci, ktorá kedysi patrila medzi tie bohatšie. Fungovala tu skláreň, ktorá dávala obživu celej doline. Dnes je opustená, široko-ďaleko tu niet pracovných príležitostí. Tí šikovnejší a odvážnejší odtiaľto odišli, tí, čo to nedokázali, živoria. Každý deň riešim s nimi len jednu otázku - ako prežiť. Domov chodím unavený a niekedy neviem zaspať. V hlave sa mi roja príbehy nešťastných ľudí.
Človek má v sebe isté gény, zvyky z rodiny. Môže sa len tak zmeniť?
- Môže. Stačí, aby si išiel za svojím cieľom a chopil sa každej príležitosti. Ja som chodil na všetky možné workshopy, školenia, prezentácie i semináre. Mal som na nich možnosť úplne sa otvoriť, prekonať komunikačnú bariéru. Zo začiatku to bolo ťažké, keď som dostal nejakú otázku, nevedel som ani poriadne odpovedať. Musel som sa naučiť rozprávať, hovoriť slušne, k veci. Teraz to už ide, ale ešte stále sa, samozrejme, učím.
Dá sa vôbec vidieť budúcnosť v pozitívnom svetle?
- Áno, aj keď je to ťažké, pretože zovšadiaľ sa na nás hrnú negatívne informácie - z médií, z blízkeho okolia a častokrát aj z našej hlavy. Musíme zmeniť v prvom rade myslenie. Máme zaškatuľkované napríklad to, že všetci Rómovia sú zlí, že bohatým nezáleží na tom, ako žijú chudobní ľudia. Skúsme sa na to pozerať inak. Sú aj ľudia, ktorým záleží, aby sme sa tu mali lepšie, len takí sa vo voľbách, aké máme na Slovensku, do vlády nedostanú. Veľa boháčov prispieva na charitu. Nech si každý položí otázku: Čo som spravil pre to, aby sme zmenili tento systém? Začnime od seba, ak sme s niečím nespokojní, povedzme to nahlas. Na Slovensku máme tisíce zúfalých nezamestnaných a nielen Rómov, nech teda s tým niečo robia, nech vyjdú do ulíc. Nie po skupinkách, ako to spravili naposledy sestričky, ale v davoch, jednotne, aby sa v tomto štáte konečne niečo zmenilo.
