Obec Čeláre mnohí poznajú aj vďaka jej miestnej časti Kirť, kde sa nachádza Domov sociálnych služieb.
Miesto, ktoré vďaka veľkému areálu na prvý pohľad pôsobí ako súkromná škola, je určené pre ľudí s mentálnymi i psychickými poruchami. S kapacitou 106 miest pre zdravotne postihnutých a s rozlohou približne deväť hektárov, na ktorých sa nachádza park či malá zoologická záhrada, patrí Domov sociálnych služieb v Kirti pod správu Banskobystrického samosprávneho kraja.
Bál sa žiť sám v meste, v ústave sa cíti ako doma
Skupinke štyroch usmiatych chlapov kraľuje Peter Broniš. Je to predsa jeho izba. Má 42 rokov, vyštudoval chemickú školu a v Domove sociálnych služieb je už sedemnásty rok. Trpí schizofréniou. „Keď som sem mal prísť, bál som sa. Bál som sa byť medzi chorými. Sme tu dobrý kolektív, no napriek tomu by som chcel odísť, čaká ma moja kamarátka,“ hovorí Peter a ochotne ukazuje, ako vie pracovať s počítačom. „Cez počítač sa učím po anglicky a zaujímam sa o náboženstvá. V Bohu mám svoju radosť a útočisko,“ vraví pokojne. Spolu s ďalšími kamarátmi patrí do takzvanej upratovacej čaty.
Päťdesiatjedenročný Tibor Kálay má neprestajne úsmev na tvári. „Dala ma sem moja mama. Hneval som sa na ňu, no už som jej odpustil. Mám ešte tri sestry a dvoch bratov, ktorí ma občas navštívia alebo mi pošlú balíček,“ usmieva sa Tibor a ukazuje fotografiu z mladosti: „Tu v strede som ja a okolo mňa sú moje frajerky.“
Miro Horváth do upratovacej čaty nepatrí. Pomáha zamestnancom s nevládnymi pacientmi. „Prebaľujem ich, dvíham a robím, čo treba,“ vraví Miro, ktorý okrem pomáhania rád kreslí. Ukazuje svoje diela a jednu kresbu nám ochotne venuje. „Do ústavu som prišiel, lebo som trpel. Môj deväťmesačný syn zomrel, s manželkou sme sa hádali a bili. Ona teraz žije v Detve, no chodí ma navštevovať. Chceli sme zariadiť, aby som bol doma a aby sa o mňa starala moja manželka, no súd to zamietol,“ hovorí 46-ročný Miro.
Najstarší člen skupinky potichu počúva. Peter Lakatoš z Lučenca do ústavu prišiel ako jediný z vlastnej vôle. „Ostal som vo veľkom meste sám. Bál som sa tam žiť. Veľa ľudí pohromade mi naháňa strach,“ vraví Peter, ktorý s ostatnými mimo zariadenia nechodí. „Raz som mal autonehodu a odvtedy už nemôžem cestovať. V aute alebo v autobuse sa mi rozbúcha srdce a bojím sa,“ pokračuje 57-ročný pán a spokojne dodáva: „Tu sa cítim ako doma.“
Zaujímal ma ich život, preto som sem prišiel
Daniel Ivan v ústave pracuje od roku 1974 a v súčasnosti pôsobí ako inštruktor sociálnej rehabilitácie. „Nasledoval som sem svoju manželku a veľmi ma zaujímal život tých, ktorí tu bývali. Od začiatku som si prešiel rôznymi profesiami, od údržbára až po dočasného riaditeľa. Pre mňa však taká kancelárska práca nie je, radšej pracujem manuálne,“ hovorí Ivan a ukazuje nám kroniku zariadenia, v ktorej sú zachytené mnohé momenty, história a ľudia. V ústave kedysi pracovali rehoľné sestry, no štát nariadil, aby v zariadení pracovali kvalifikované zdravotné sestry. Pán Ivan si pamätá, ako s ďalšími zamestnancami chodili za študentkami a presviedčali ich, aby po škole prišli pracovať do Kirti. Často sa však stretli s negatívnymi reakciami.
Záujem o zdravotne postihnutých ľudí priviedol pána Ivana k nápadu založiť v areáli malú zoologickú záhradu, v ktorej by sa klienti mohli pracovne realizovať a zároveň si pri zvieratách oddýchnuť. „Prvým zvieraťom bol poník z cirkusu, chceli sme ho využiť aj na pomocné práce. Neskôr pribudli kone a iné zvieratá. V tých časoch s tým bolo dosť problémov, no ako sa čas posunul, socializmus skončil a koníky ešte žijú,“ spomína Ivan. V Domove sociálnych služieb tieto zvieratá slúžia aj na takzvanú hipoterapiu, čo je využitie koňa pri liečbe. „Zoologická záhrada sa nám postupne začala rozrastať. Spolupracujeme s košickou a bojnickou zoo. Venujú nám zvieratá, pre ktoré nemajú miesto, alebo už dožívajú,“ tvrdí Ivan. Dnes sa v priestoroch zariadenia nachádza okolo dvanásť druhov živočíchov od malej prepeličky až po pštrosy emu. Okrem zvierat v zoo má v parku svoj domov mnoho vtákov, napríklad aj malý druh sovy, ktorá sem prilieta hniezdiť až z Afriky.
Aktivity ich udržujú v kondícii
Zoologická záhrada je jednou z možností na oddych i prácu, ktoré svojim klientom ponúka tento ústav. K dispozícii sú drevárske a keramické dielne i kultúrno-záujmová činnosť. Aktivity sú pri liečbe a pri udržiavaní dobrého psychického i fyzického stavu zdravotne postihnutých veľmi dôležité. „Snažíme sa týchto ľudí motivovať k tvorivej aktivite a k práci, aby sa nevrátili k alkoholu či žobraniu. Jesenné hrabanie lístia a práca v záhrade im umožňuje prísť na iné myšlienky. Nie každý je však zvyknutý na manuálnu prácu, a preto majú možnosť angažovať sa napríklad aj pri tvorbe keramiky,“ hovorí Ivan a ukazuje keramické zajace a šálky. Klienti vystupujú aj na kultúrnych podujatiach okolitých obcí, pri návštevách škôl či počas stretnutí s pacientmi iných ústavov. Podľa Ivana je dôležitý kontakt ľudí „z vonku“ so zdravotne chorými. Sám si to všíma na deťoch, ktoré sa po návšteve zariadenia pozerajú na chorých ľudí inak.
Schizofrenici si svoju chorobu uvedomujú
V Domove sociálnych služieb v Kirti sú mentálne i psychicky chorí pacienti. Veronika Zaušková, ktorá pracuje ako vedúca sociálno-zdravotného úseku, vie, že takýchto ľudí treba rozlišovať a pristupovať k nim odlišne. „Mentálne chorí ľudia majú nízke IQ a obvykle je ich choroba vrodená, zatiaľ čo osoby s psychickými problémami majú vysoké IQ a ich problémy začnú počas ich života. Napríklad schizofrénia sa môže prejaviť vo veku od 22 do 26 rokov a príčinou jej vzniku môžu byť aj genetické predispozície,“ hovorí pani Zaušková, ktorá sa na ľudí s touto chorobou pozerá inak, odkedy ich pozná bližšie. Podľa nej je dôležité poznať pacienta a jeho správanie, aby v predstihu dokázali predísť problémom.
Niektorí ľudia s mentálnym postihnutím sú na úrovni štvorročného dieťaťa a podľa toho k nim treba aj pristupovať. Pri schizofrenikoch je to zložitejšie, nakoľko si títo ľudia svoju chorobu uvedomujú. Rozprávajú sa sami so sebou a prežívajú vnútorný boj, ktorý niekedy vyústi až do fyzického sebapoškodzovania. Pre Veroniku Zauškovú sú však títo ľudia výnimoční. „Mali sme tu pacienta, ktorý vedel spamäti povedať hlavné mesto akéhokoľvek štátu na svete,“ spomína Zaušková.
Rodina môže byť veľmi nápomocná
Vrátiť sa späť do spoločnosti je pre týchto ľudí ťažké. „Mentálne postihnutí sa do spoločnosti dokážu začleniť len s pomocou silnej sociálnej siete, keďže často dokážu vykonávať len jednoduché úkony. Pre psychicky chorých je dôležitá rodina, ktorá by mala dohliadať na pravidelné užívanie liekov. Častý prípad je, že keď sa pacienti cítia lepšie, prestanú lieky užívať a vrátia sa opäť na začiatok,“ tvrdí pani Zaušková .
Usmiata zamestnankyňa, ktorá si za dlhé roky pôsobenia v tomto ústave prešla viacerými pozíciami, na záver dodáva: „Keď sa im priblížime, otvoria sa nám, ak ich však raz sklameme, budú si to pamätať. Jeden náš klient chodí už niekoľko rokov k nám domov na Štedrý večer a všetci ho berieme ako člena rodiny.“
Klienti majú kontakt s vonkajším prostredím
Domov sociálnych služieb v Kirti je v Novohrade najstarší. Tento rok oslávili 60. výročie svojho vzniku. Nielen dlhoročné pôsobenie či zoologická záhrada robia toto miesto výnimočným. „Naši klienti sa môžu voľne pohybovať, a teda majú priamy majú kontakt s vonkajším prostredím,“ hovorí riaditeľka ústavu Anastázia Boriková.
Veľký areál zariadenia ponúka priestor na zvýšenie kapacity. Riaditeľka tvrdí, že plány na rozšírenie ústavu sú, no zatiaľ je to otázka ďalších rokov.
Okrem Kirti sú v regióne podobné zariadenia spravované Banskobystrickým samosprávnym krajom v Rimavskej Sobote a vo Veľkom Krtíši. Rozrastajú sa aj súkromné ústavy pre solventnejších klientov.
