VEĽKÝ KRTÍŠ. Vo Veľkom Krtíši sa môžete naučiť posunkovú reč. Navyše, celkom bezplatne. Kurz vedie známa tlmočníčka Ľubica Šarinová, ktorú ste si mohli všimnúť aj na obrazovkách rôznych televízií. Reč rúk už naučila stovky ľudí. Najmladším členom kurzu v okresnom meste na juhu Slovenska je jedenásťročný Adamko Jombík.
Čo vás inšpirovalo k tomu, že ste sa rozhodli zorganizovať kurz posunkovej reči v meste, v ktorom žijete?
Moji synovia otvorili vo Veľkom Krtíši prevádzku rýchleho občerstvenia „Deaf Kebab“, čo v preklade znamená nepočujúci kebab. Počujúci ľudia, ktorí našu prevádzku navštevujú, sa chceli aspoň poďakovať a tak chceli vedieť, ako sa to ukáže a zároveň sa pýtali, kde by sa mohli posunkový jazyk naučiť. Môj mladší syn Pavel je nepočujúci a tento záujem ho potešil, preto sme sa rozhodli, že urobíme kurz posunkového jazyka priamo v prevádzke.
Za ako dlho sa to dá zvládnuť?
Kurz bude trvať 8 týždňov, počas ktorých sa každý naučí základy posunkového jazyka. Ostatné je už na jednotlivcoch, môžu si vedomosti rozširovať priamou komunikáciou s nepočujúcimi, teda aj u nás v prevádzke.
Vyrastali ste s nepočujúcimi rodičmi, žijete s nepočujúcim manželom a synom. Ovplyvnilo to nejako váš život?
- Život s nepočujúcimi rodičmi je pre počujúce dieťa náročný. Veľmi skoro sme museli dospieť a pomáhať rodičom nielen pri samotnej komunikácii. V manželstve to bolo zase o tom, že všetko som musela vybavovať ja a to i veľmi nepríjemné veci. Čo sa týka môjho syna, musím sa priznať, že začiatky boli veľmi ťažké. Bola to 24-hodinová starostlivosť, neustále odpovede na otázky, musela som byť stále v strehu. Často sa totiž pýtal na rôzne zvuky, ktoré počul a potreboval ich vysvetliť. Svojho syna som naučila posunkový jazyk, to bolo to najjednoduchšie. Pracovať s načúvacím aparátom, cvičiť správnu výslovnosť, gramatiku, čítanie s porozumením. Našťastie, môj syn od malička veľa čítal a to mu pomohlo. Dnes je z neho nielen podnikateľ, ale aj študent VŠ, čo ma napĺňa šťastím. Na oboch synov sme s manželom nesmierne pyšní.
Ako si spomínate na svoje detstvo?
Moje detstvo bolo o zodpovednosti, ale i veľkej láske zo strany mojich rodičov. Keď som dostala zlú známku v škole, otec vždy povedal, hlavne že si zdravá. Bola som však i veľká šibalka. Rodičom som tlmočila (hlavne na rodičovských združeniach) len to, čo vyhovovalo mne. Vyzeralo to asi takto: učiteľ matematiky hovoril mojej mamičke, že sa musím zlepšiť, lebo inak budem mať na vysvedčení trojku. Ja som ale pretlmočila, že som šikovná a že na dievča je trojka výborná. Mamička ma láskavo pohladkala, stále sa usmievala a hovorila mi, že je na mňa pyšná, lebo pri učení mi nevedia s otcom pomôcť a tak musím matematiku zvládnuť sama. Učiteľovi som povedala, že nevadí, že bude trojka, hlavne že som zdravá (slová môjho otca).
Tlmočníkov je na Slovensku málo. Prečo nie je podľa vás o túto prácu veľký záujem?
V prvom rade je to o tom, že tlmočník posunkového jazyka ako povolanie neexistuje. Tlmočníci sú veľmi slabo finančne ohodnotení, čo nepridáva k exkluzivite. Tlmočník posunkového jazyka je „poslanie“ a preto je 99% súčasných tlmočníkov z radov počujúcich detí nepočujúcich rodičov.
Je ťažké komunikovať s nepočujúcimi?
Myslím si, že nie. Nemusíte ovládať posunkový jazyk, stačí len pochopiť základné pravidlá. Hovoriť len vtedy, keď sa nepočujúci na vás pozerá, zreteľne artikulovať (nie prehnané grimasy). Ak chceme nepočujúcemu niečo povedať a ten sa na nás nepozerá, jemne ho poklepeme po ruke, aby sme upútali jeho pozornosť. Na nepočujúceho nikdy nekričíme. Pri rozhovore používame obyčajné slová a krátke zrozumiteľné vety, nie cudzie výrazy. Pomáhame si posunkami, ktoré ovládame, napríklad posunok „prosím“ používa už každé malé dieťa.
Počujúci nevedia, čo hluchota prináša. Ktoré konflikty z tejto nevedomosti najčastejšie vznikajú?
To je pravda, nevedia, že hluchota nie je zákerná v tom, že človek nepočuje, ale v tom, že nemá prístup k informáciám. My, počujúci, si hneď ráno zapneme rádio alebo televízor a pri umývaní zubov, chystaní raňajok už vstrebávame prvé informácie. A nepočujúci ich kde má získať? Rádio je nedostupné a v televízii je len veľmi malý čas vyhradený pre posunkový jazyk. Niekto môže oponovať titulkami, ale mnohí nepočujúci nevedia čítať s porozumením, navyše titulky sa rýchlo menia a mnohí, hlavne starší (a nielen nepočujúci), si jednotlivé slová nestihnú prečítať, nieto ešte spojiť s príslušnou osobou alebo dejom. Konfliktov je dosť a vyplývajú práve z neznalosti. Napríklad povedzte dieťaťu, že ukazovať prstom na ľudí sa nepatrí, ale u nepočujúcich je to nutné, veď ako má vedieť, o kom hovorím?
Naučili ste posunkovú reč stovky ľudí. Ktoré situácie sa vám najviac vryli do pamäti?
Keď som učila známe osobnosti, napríklad Tomáša Maštalíra, Adyho Hajdu, Alexandra Bártu, Henrietu Mickovičovú či Kristínu Farkašovú. V projekte Siedmy zmysel hrali v rôznych scénkach nepočujúcich a boli nesmierne šikovní. Alebo som učila spievať v posunkoch Kulyho. Škoda len, že jeho pieseň „Zvukoprázdno“ sa len veľmi málo hráva v rádiách, takže mnohí ľudia ani nevedia, že v nej spieva o ťažkom osude nepočujúcich.
S kým sa vám najlepšie spolupracovalo?
Najradšej učím ľudí, ktorí majú k nepočujúcim nejaký vzťah. A najviac rodičov nepočujúcich detí. Mojím snom je, aby pri zistení straty sluchu u každého maličkého dieťaťa bolo možné ponúknuť rodičom, starým rodičom a súrodencom naučiť sa posunkový jazyk v kruhu rodiny a domova.
Čo vás najviac v súvislosti s hluchotou zarmútilo?
Neochota počujúcich rodičov nájsť spoločnú reč so svojím nepočujúcim dieťaťom a tou je jednoznačne posunkový jazyk. Divoká integrácia nepočujúcich detí do počujúceho prostredia bez vytvorenia potrebných podmienok. Slabé finančné ohodnotenie tlmočníkov posunkového jazyka. A to najdôležitejšie, nepočujúci nemajú záujem na sebe pracovať, vzdelávať sa i v staršom veku.
Čo spôsobuje nepočujúcim najväčší stres?
Zavolať si pomoc v prípade núdze.
Myslíte si, že na Slovensku majú nepočujúci šancu zaradiť sa do normálneho života?
Áno, majú, veď už medzi nami žijú. Síce s ťažkosťami, dennodenným bojom s komunikačnou bariérou, ale žijú. A že môžu byť aj úspešní, to dokazujú samotní nepočujúci u nás v kebaboch, dvoch kaviarňach nepočujúcich v Pezinku a Prievidzi, v kaderníckom salóne v Modre, salóne krásy v Považskej Bystrici a pod. Najnovšie je to v RTVS pri tlmočení večerných správ pre nepočujúcich, kde samotní nepočujúci moderujú päťminútové správy, čo je však strašne málo. Vysokoškolsky vzdelaných nepočujúcich na Slovensku môžeme spočítať na prstoch dvoch rúk, ale sú a ich počet sa každoročne zvyšuje. S pomocou dobrých tlmočníkov a dobrých pracovných asistentov (ak sa upravia ich platy a pracovné podmienky), dokážu to isté ako počujúci ľudia, len im treba dať šancu.
