Zviditeľnil klub, mesto, región i svoj talent. Thajský boxer MARIÁN JANIŠ z Poltára, pripravujúci sa v tamojšom Carnage Clube pod vedením trénera Petra Sitora, sa stal vicemajstrom Euroligy 2012/2013 vo váhovej kategórii do 60 kg, ktorá 16. novembra vyvrcholila v Novom Meste nad Váhom. S odstupom času úspešný športovec spomína na deň, kedy padlo rozhodnutie o tom, že to v tejto prestížnej súťaži skúsi. No a urobil dobre. Tvrdí, že dosiahol najväčší úspech vo svojej doterajšej športovej kariére.
Odkedy sa venuješ thajskému boxu a kto ťa priviedol k tomuto športu?
- Thajskému boxu sa venujem približne tri roky. Priviedol ma k nemu môj tréner a môj veľmi dobrý priateľ Peter Sitor, ktorý otvoril klub thajského boxu Poltári, teda v meste, v ktorom bývam.
Je to náročný šport?
- Podľa mňa je každý šport, ak v ňom chce športovec niečo dosiahnuť, náročný. V thajskom boxe to obzvlášť platí. Je to všestranný šport, najmä čo sa týka kondície, tvrdosti, zvládnutia rôznych techník a štýlov prevedenia. Tiež si vyžaduje disciplínu, sebazaprenie, psychickú odolnosť. Určite nie je o nezmyselnom obtĺkaní sa súperov, ako si to mnohí nezainteresovaní myslia. Veľa závisí aj od charakteru človeka a to nehovorím len o thajskom boxerovi, ale platí to aj v iných športoch, ako sú napríklad futbal, hokej, kde si myslím, že je neraz viac športových zákerností v podobe faulov a podobne. V zápasoch zo seba vždy vydám maximum. No a po boji sa s pokorou a úsmevom so súperom objímeme, prípadne si v kamarátskom duchu pokecáme.
Môže sa podľa teba thajskému boxu venovať každý?
- Samozrejme, rovnako ako iným športom. Je to vždy na konkrétnom človeku, či ho tento šport osloví, či má pre neho význam sa v ňom rozvíjať. Je veľký rozdiel pozrieť si tento šport na internete alebo prísť sa pozrieť priamo na tréning a vyskúšať si to na vlastnej koži. Každý by mal vedieť sám posúdiť, či je pre neho vhodný a či ho napĺňa. Podľa mňa je to veľmi dôležité, pokiaľ v ňom chceme uspieť.
Kde trénuješ a ako sa ti spolupracuje s tvojím trénerom?
- Ako som už spomenul, trénujem v klube thajského boxu Carnage Clube v Poltári, kde žijem od svojich šiestich rokov. Mojím trénerom je Peter Sitor. Počas našej spolupráce sa z nás stali dobrí priatelia. Máme veľmi dobré vzťahy aj mimo klubu. Už od začiatku sa mi s ním veľmi dobre spolupracuje, i keď musím podotknúť, že na prvom tréningu váhal, či ma zoberie. Potom však už vo mne videl potenciál a začal ma správne usmerňovať. Cením si jeho rady i povzbudenia. Samozrejme, že veci, ktoré sa mu nepáčia, mi vytkne a práve to ma posúva ďalej. Som mu za to nesmierne vďačný.
V tohtoročnom seriáli Euroligy si získal celkovú striebornú priečku. Ako hodnotíš svoje účinkovanie v tejto súťaži? Bola tu silná konkurencia?
- Mám to v pamäti, akoby sa to stalo len včera. Tréner prišiel za mnou s tým, že štartuje nová sezóna Euroligy. Do jej začiatku zostávali necelé tri týždne, takže sa bolo treba veľmi rýchlo rozhodnúť. Po zvážení všetkých pre a proti sme sa napokon s trénerom rozhodli, že to predsa len vyskúšam, no a oplatilo sa. Prvé kolo mi vyšlo na sto percent, keď som hneď v prvom zápase dosiahol víťazstvo na body a súper bol hneď v prvom kole počítaný. To ma neuveriteľne naštartovalo a nabudilo do ďalšieho kola. Nie na každý zápas bola príprava jednoduchá. V tomto športe treba počítať aj so zraneniami. Keď sa nebodaj pritrafia, tak aj tréningy sú výrazne obmedzené. To sa v konečnom dôsledku môže odraziť na zápase. Potom je to už len o vytrénovanej psychike. Netreba podľahnúť myšlienkam, že som bol zranený, ale vstupovať do zápasu s čistou hlavou. V Eurolige bola veľká konkurencia, keďže v nej účinkujú bojovníci z rôznych európskych krajín. Veľakrát prichádzajú z veľkoklubov. Mňa však tvrdý tréning, pevná vôľa, odhodlanie ísť za svojím cieľom, no a v neposlednom rade aj prístup trénera, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý, stále posúvali vpred. Napokon som sa nedávno ocitol až vo finále, ktoré som si nesmierne užíval. V ňom som sa stretol so skúseným borcom, ktorý mal za sebou už dvadsaťpäť zápasov. Ja som ich mal len sedem. Podľahol som mu tesne na body, no na tento svoj prvý úspech som nesmierne hrdý predovšetkým preto, že mi môj tréner povedal, že v jeho očiach som víťazom ja. Bol to pre mňa pocit na nezaplatenie.
Neobávaš sa počas súťaží zranení, ktoré pri bojových športoch nie sú ničím výnimočným?
- V každom športe treba počítať so zraneniami. Napokon, aj ľudia, ktorí nešportujú, sa môžu v rámci bežného života zraniť oveľa viac ako pri športe. Takže toto beriem s nadhľadom. Riadim sa slovami môjho trénera: Bolesť je len dočasná, ale spomienky zostávajú na celý život.
Čo ťa v tvojej doterajšej športovej kariére najviac sklamalo a na druhej strane potešilo?
- Neviem, či sa to dá zrovna nazvať sklamaním, no určite nerád počúvam vyjadrenia typu, že thajský box je športom pre vymleté hlavy, že je agresívny a podobne. To môžu tvrdiť len tí, ktorí s ním nemali žiadny kontakt a vôbec netušia, o čom vlastne thajský box je. No a mojím potešením je tento šport celkovo. Okrem toho ma teší aj prístup môjho trénera a tiež borcov po zápase. No a čo je najdôležitejšie, tak mám radosť z každej jednej prípravy na zápas, pretože je stále v niečom iná, náročnejšia. Thajský box je šport, v ktorom prekonávam svoje vlastné hranice.
Máš aj iné záľuby ako thajský box? Nelákalo ťa súťažne sa venovať aj inému športu?
- Samozrejme, že mám. Je ňou moja priateľka Miška, ktorej sa popri športu snažím venovať čo najviac času. Tiež je pre mňa veľkou motiváciou a aj jej vďačím za to, kde som. V minulosti som trénoval kickbox, no upustil som od toho. Po „koštovke“ thajského boxu bolo v mojom prípade rozhodnuté.
Kto je tvojím najlepším poradcom a tiež kritikom?
- V prvom rade je to môj tréner. Vo všetkom mi vie dobre poradiť a keď treba, tak aj skritizovať. Naozaj mu vďačím za veľa. Veď človeka neposúva vpred len to, keď ho niekto chváli, ale dobrým odrazovým mostíkom je aj kritika, ktorú treba vedieť prijať. Samozrejme, keď je opodstatnená. Mňa to posúva na vyššiu úroveň. No a ako som už spomenul, je tu aj moja priateľka Miška, ktorá ma veľmi podporuje. Som jej za to nesmierne vďačný. Vie ma správne nabudiť a motivovať, čo mi pomáha pri tréningoch. Jej slová a úsmev sú pre mňa vždy hnacím motorom. Aj po tom najťažšom a najnáročnejšom tréningu alebo zápase sa teším na jej úprimné objatie, ktoré mi vždy dodá energiu.
Aké sú tvoje plány do ďalšej športovej kariéry?
- Momentálne ešte zostávam v Eurolige, keďže s trénerom máme plány v oblasti zdokonaľovania nových techník. Naskytla sa mi ideálna možnosť vyskúšať si ich aj v ringu pred nástupom do vyššej triedy, ktorú by sme chceli vyskúšať niekedy na jeseň budúceho roka.
Máš športové vzory?
- Áno, mám. Sú nimi Masato Kobayashi a Ramon Dekkers.
