PRAVICA. Dedinku Pravica nájdete kúsok za hranicou okresu Veľký Krtíš. Život v obci má k európskemu štandardu 21. storočia na míle ďaleko.
V skromných domoch tu žijú ľudia, ktorí sú roky nezamestnaní. No bieda ich už neprivádza do zúfalstva, zvykli si na ňu. Nedosiahnuteľným luxusom je pre nich aj vlastný obchod či fúra dreva.
Pravica je jednou z najmenších a dozaista aj najzaostalejších obcí na Slovensku.
Najväčšou pýchou pre drvivú väčšinu tunajších ľudí je ich starosta, ktorý túto funkciu zastáva bez nároku na plat. Úraduje z domu a niektorí ho zvyknú volať šerifom.
Jednak preto, že býva na kraji dediny a má dokonalý prehľad o každom aute, ktoré tadiaľto prefrčí. Táto nálepka mu však prischla aj kvôli tomu, že minimálne raz za deň sa prejde po dedine ako generál a kontroluje, či je všetko v poriadku.
Pavel Lenhard so svojimi susedmi už len nostalgicky spomínajú, ako Pravica v minulosti prekvitala.
„Ľudí živilo družstvo, ktoré skrachovalo a odvtedy sa všetko zmenilo. Tí šikovnejší a odvážnejší odtiaľto odišli za prácou do iných kútov Slovenska alebo do zahraničia. Aj ja mám dcéru v Belgicku. Tu ostali len starí, chorí alebo takí, ktorí nemajú ani na cestu za lepšou budúcnosťou,“ hovorí starosta.
Starosta je vraj dievča pre všetko, pomáha, ako vie
Nemajú tu obchod ani krčmu, autobusy sem chodia veľmi zriedka. Na nákupy do Závady, ktorá je vzdialená dobré štyri kilometre, vozí Pravičanov na otcovom aute starostov syn.
„Opísať biedu na papieri je niečo iné, ako sa s ňou pasovať každý deň,“ poúča nás starosta. Poslanci mu vraj kedysi schválili plat vyše 130 eur.
„Vzdal som sa ho. Ročný rozpočet obce je približne 10–tisíc eur. Na mesiac to nevychádza ani po tisícke. Ak by som za starostovanie poberal mzdu, zadĺžim obec. Som už na dôchodku, uskromním sa,“ tvrdí Lenhard, ktorý je tu akýmsi dievčaťom pre všetko.
Ľuďom pomáha, ako vie. Odvezie ich do okresného mesta, pomôže pri vybavovaní sociálnych dávok.
„Používa súkromné auto aj benzín. Veľakrát sa stane, že ma poprosí rodina, aby som ich s chorým dieťaťom odviezol k lekárovi. Potrebovali by sme autosedačku, no obec si ani ju nemôže dovoliť kúpiť,“ hovorí Miroslav Lavička, ktorý budúcnosť obce nevidí v ružových farbách.
Na prstoch jednej ruky nám zráta rodiny, ktoré netrpia hmotnou núdzou. „Veď už ani svine tu nikto nechová, len sliepky. Tým, keď nieto zrno, postačia aj červíky z potoka,“ lamentuje starostova žena.
Jej muž spomenie vraždu, ktorá sa tu stala pred troma rokmi. „Magdaléna si zaklala muža. Tí dvaja už nemali zdravý úsudok. Stále pili. Veľa ľudí v Pravici pravidelne popíja. Ja som s tým praštil pred dvadsiatimi rokmi. Ani sa nenazdáte, ako vám pálenka rozum prevráti. Viem, o čom hovorím,“ tvrdí starosta, ktorý túto funkciu zastáva už 24 rokov.
Úrad je opustený, na oknách i dverách sú mreže
Okná i dvere na obecnom úrade majú mreže. Musia, vraj by to tu vykradli. Rozmýšľame nad tým, čo by asi dlhoprstých zaujalo.
V bývalej pracovni starostu je len pult obecného rozhlasu, ktorý je nefunkčný, ďalej už len poličky s knihami a stôl.
„Nedá sa to tu vykúriť. Raz som to skúšal a koštovalo to viac ako šesťtisíc korún, pričom ohrievač išiel len dva dni. Tak sme úrad presťahovali do prístavby za domom. Je tam kuchynka, zasadačka a kancelária, v ktorej sú kachle. Je to tu skromné, ale praktické,“ vysvetľuje starosta a ukazuje nám priestory, ktoré pripomínajú všetko možné, len nie kancelárie obecného úradu.
Hlava obce si však z toho ťažkú hlavu nerobí. Na bránu pri svojom dome si vyvesil tabuľu „starosta obce“. To preto, aby aj úradníci z mesta vedeli, na ktoré dvere treba zaklopať.
„Nám to takto vyhovuje, úrad nepotrebujeme, veď kto by zaň platil. Tu sme všetci chudobní,“ približuje realitu
Milan Bérky, poslanec obecného zastupiteľstva.
„Starosta mal protikandidáta, ale ten by to zadarmo nerobil. Ľudia ho preto nevolili, báli sa, že im zdvihne dane,“ dodá.
Cesta je rozbitá, ľudia rozmýšľajú, čo dať do hrnca
V Pravici žije vyše 130 ľudí. „Najlepšie nám bolo za komunistov, vtedy mal každý prácu,“ mudruje Lýdia Mušúková.
Dnešná politika ju nezaujíma, má iné starosti. Muž jej dostal infarkt a teraz je všetko na jej pleciach. Každý deň chodí s káričkou za dedinu na haluzinu. Otočí sa aj štyrikrát za deň.
„Už je zima, treba kúriť, aby sme nepomrzli,“ hovorí. Má 50 rokov, vyzerá však oveľa staršie.
„Zrobená som, robila som na družstve i v lese. Teraz práce niet, chodím však na aktivačné, aby som aspoň niečo dostala,“ dodá. Za dedinou stretávame partiu pätnástich ľudí.
„Vypiľujeme kríky, čistíme jarok pri ceste. Veď to tu už vyzeralo ako v džungli,“ hovorí Pavel Lenhard mladší.
Upozorní nás na cestu, ktorá vyzerá ako tankodróm.
„Otec si myslí, že na ňu ušetrí a opraví ju z obecných peňazí. Ja mu hovorím, že keby aj sto rokov žil, toľko nenašetrí,“ dodá starostov syn.
Zvykol si už na to, že to tu vyzerá ako v päťdesiatych rokoch. S tým rozdielom, že v domoch, kde si platia za elektrinu, nesvietia sviečkami a namiesto blata majú asfaltovú cestu, aj keď poriadne rozbitú.
Achillovou pätou nie je len cesta v katastrofálnom stave, desiatky nezamestnaných, chýbajúci obchod i vodovod, ale aj rezignácia tunajších ľudí. Ich prioritou je to, či budú mať zajtra čo dať do hrnca.
„Žijeme tu, ako vieme. Na všetko potrebujete peniaze. Napriek prázdnej kase poplatky zvyšovať nebudem, aj tak by ich ľudia nemali z čoho zaplatiť. A z podielových daní sa pri tak nízkom počte obyvateľov vyskakovať nedá,“ dodá starosta.
