DOLNÝ KUBÍN. Keď drevo znie Oravou - najnovšia výstava vo Florinovom dome patrí tradičným ľudovým hudobným nástrojom. „V zbierkovom fonde Oravského múzea nie je veľa exponátov, ale sú zaujímavé,“ povedala na vernisáži etnografka múzea Elena Beňušová.
Prvé hudobné nástroje mali signalizačnú funkciu. „Napríklad zvon, ktorý oznamoval začiatok aj koniec dňa, vojny či požiare a zvonili naň aj pri krupobití, aby zahnali nečisté sily v chotári. Až keď človek objavil podmanivú silu tónu a rytmu, stali sa z úžitkových nástrojov hudobné. V prípade zvona je to zvonkohra.“
Dvesto hodín práce
V najväčšej výstavnej miestnosti sa predstavuje súčasný výroba fujár a píšťal Jaroslav Sloboda z Medzibrodia. Rodák z Turian sa k hudobným nástrojom pretancoval pred dvadsiatimi rokmi. „Som rád, že som tak dlho vydržal. Keď sa človek niečomu venuje a robí to od srdca, výsledkom sú nielen úspechy, ale najmä priateľstvá.“
Jarove diela a dielka robia radosť ľuďom doma aj v zahraničí, dokonca aj v Japonsku. Vyrobené nástroje zatiaľ nespočítal. „Ak chcem, aby bola kvalitná a pekná, géčková fujara, ktorá meria približne 173 centimetrov, si pýta zhruba dvesto hodín čistej práce. Výrobu pekného nástroja nejde urýchliť.“
Najlepšie drevo na fujaru je z bazy čiernej. Na rozdiel od majstrov, ktorí si výrobné tajomstvo chránia, Jaro sa s ním rád podelí. „Chcem, aby aj o sto rokov ľudia vedeli, čo je fujara, valaška, krpce alebo pekný trojprackový vybíjaný opasok.“
Fujara potrebuje čas a lásku
Jaro si myslí, že na fujaru netreba osobitné nadanie. „Je to o dychu a o chcení. Treba trénovať aspoň raz denne. Zblížiť sa s ňou, ako so ženou. Aj fujara, ktorá je ženského rodu, opätuje venovaný čas a lásku a hráč dokáže vylúdiť naozaj pekné tóny.“
Fujara sa dá vyladiť tak, aby dokázala zahrať dve oktávy stupnice. Zvládne hymnu aj pesničku vhodnú pod vianočný stromček. Najkrajšie znie vo voľnej prírode.
„Všade je to pekné, ale nádherne znie od Pucova smerom na Choč, potom z Vyšného Kubína smerom na Skalku alebo v Zázrivej Petrovej na medziholí.“
Univerzálny kľúč
Rastislav Hustý z Chvojnice pri Prievidzi, povolaním zubný lekár, sa s Jarom Slobodom spoznal cez koncovku. „Mal som jednu a chcel som ďalšiu. Jaro mi to umožnil. Dostať sa ku koncovke, ktorá má pekný zvuk, je ľahšie, ako dostať sa ku koncovke, ktorá má dušu. Táto ju má,“ hovorí a upriamuje našu pozornosť na nástroj s nápisom Slovakia. „Funguje ako univerzálny kľúč a otvára dvere aj tam, kam by ste sa inak nedostali.“
Jaro ju vyrobil na veľkosť batoha, v ktorom prešla kus sveta. „Zvuk je čarovný, pretože ho tvoríte iba dychom, čo je najbližšie tomu éterickému vo vás. Ako budúci tata už vyhrávam potomkovi, aby ma poznal, keď príde na svet.“
Zázračná koncovka, druhý nástroj sprava.
Úsmev na tvári
Koncovku Jaro vyrobil na objednávku ako darček pre náčelníka kmeňa Tau’t Batu na Filipínach.
„Sú to poslední jaskynní ľudia na svete, civilizácia ich ešte veľmi neskazila. Išli sme tam s dobrým úmyslom a koncovkou. Náčelník ale medzitým zomrel na maláriu. Tak sme koncovku zobrali ako spojenie medzi nami a tamojšími ľuďmi a kade sme chodili, tam sme hrali. Z daru sa stal putovný otvárač dverí a sŕdc. Od Ázie po Island do nej fúkalo množstvo ľudí. Všade priniesla úsmev na tvári. A dnes visí v Oravskom múzeu. Tak mi povedzte, čo už sú toto za cesty. Nerozumiem tomu, ale teším sa.“
Výstavu Keď drevo znie Oravou si môžete pozrieť do 12. januára.
