LEHÔTKA. Kedysi mala každá dedina svojho hrobára. V Lehôtke bol vyše dvadsať rokov zvonárom i hrobárom dnes už nebohý Pavol Krnáč. V jeho šľapajách kráčali i jeho dvaja synovia Pavel a Ján.
„Vykopal som stovky jám. Hrob má vyť hlboký 1,80 metra a široký približne 80 centimetrov. Keď nie je pôda zamrznutá, kope sa dobre, horšie je, keď prituhne,“ vysvetľuje 63-ročný Pavel Krnáč. Dobrý hrobár mal vraj mieru v oku, meter nepotreboval. Dnes už hroby nekope, ale na časy, keď hrobárčil, rád spomína.
„Viedol nás k tomu náš otec. Pamätám sa, ako sa ho ľudia zvykli pýtať, či ho nebožtíci neprišli mátať. Hovorieval nám, že živých sa treba báť, nie mŕtvych,“ spomína syn hrobára z Lehôtky. Občas sa stalo, že lialo tri dni, nebožtík ležal na márach a bolo ho treba dôstojne pochovať.
„Príbuzní prišli za otcom a poprosili ho, aby šiel kopať. On im na to, že nie je problém, jamu vykope, ale truhla bude vo vode. Hovorievalo sa, že je nehodné pochovať mŕtveho do vody,“ hovorí Pavel. Smrť si nevyberá.
Zubatej je jedno, či si príde po dieťa alebo starca. „Kopal som hrob starcom i deťom." Spomenul si na slečnu, ktorá zahynula pri havárii. "Volala sa Danuška, bolo to také slniečko. Štyria sa vtedy zabili. Už bol podvečer, s otcom sme mali jamu skoro vykopanú. Zrazu k nám prišiel chlap v čiernom. Veľmi plakal. Prosil nás, či by sme ešte jednu nevykopali pre jeho syna. Nechceli ho pochovať doma, ale pri jeho milej. Aj on sedel v tom aute,“ spomína Lehoťan.
Jeho otec vraj vedel, že v dedine niekto zomrel ešte skôr, ako mu to prišli oznámiť príbuzní. „Vždy nám hovoril, že zvony mali vtedy iný hlas. Akoby vedeli, že niekto zomrel. Záhada,“ spomína dôchodca. Hrobár nad hrobom vraj nesmie nikdy plakať. „No nie vždy sa darí zadržať slzy. Veď ako neplakať nad truhlou, ktorá má sotva meter a leží v nej nevinné dieťa,“ hovorí hrobár. Občas sa stalo, že keď kopali hrob, natrafili na starú truhlu. „Vtedy sme jamu zasypali a začali kopať novú. Nehodno rušiť pokoj mŕtvych,“ tvrdí Krnáč.
