DOLNÝ KUBÍN. „Neviem sedieť pri televízore,“ hovorí Anna Vojtaššáková. Habovčanka, má 78 rokov, si popoludní urobí kávu, zapne rozhlas, izbu prestaví na ateliér a namieša si farby. Pohyb štetcom ju upokojuje a pomáha zabudnúť na telesné i duševné strasti.
Insitnej maliarke patrí od stredy výstavná sieň dolnokubínskeho Mestského kultúrneho strediska. Už názov výstavy Pod Roháčom žijem napovedá, čo dominuje v jej tvorbe. Rada stvárňuje aj kvety či biblické témy, no krajinky má najradšej. Výstava prináša sedemdesiat diel z približne tisícpäťsto. Väčšinu z nich autorka darovala.
Radšej bez čiernej
Annin talent si ako prvý všimol učiteľ na základnej škole. „Sadla som si na most a maľovala ulicu,“ spomína na detstvo v Zuberci. Po skončení gymnázia začala pracovať v administratíve trstenskej nemocnice. „Na podnet tamojšieho záhradníka som skúsila maľovať na kartóny z predajne obuvi.“ K plátnu a olejovým farbám, ktorým je verná dodnes, sa dostala až po svadbe. „Štetec som zobrala do ruky z núdze. Aby som mala čo zavesiť na stenu v horárni na Zverovke.“
Hájenky pod Roháčmi pravidelne navštevoval akademický maliar Emil Paulovič. „Veľa som sa od neho naučila. Napríklad ako začať. Tiež mi poradil, aby som nepoužívala veľa čiernej, tak som sa toho držala.“
Spočiatku sa snažila čo najvernejšie zobraziť predlohu. Dnes už vedie jej pravicu najmä fantázia. „Skúšala som aj modernejšie techniky, no nejde mi to. Pripadá mi to nedokončené.“
Že toľko vydržala
„Páčia sa mi krajinky, kytica aj starká,“ povedala Oľga Milučká. Jej domácnosť zdobia modernejšie diela, no vie si predstaviť niektorý z vystavených obrazov v súkromnom kútiku. „Maliarku poznám odmladi, cením si, že toľko vydržala,“ povedala Anna Lenková. „Jej diela ma oslovujú krásou prírody. Doma mám od nej nádhernú jeseň.“
Výstava potešila aj Evu Smolkovú. „Obrazy mi pripomínajú mladosť. Verne zobrazila všetky kopce, ktoré mám prelezené.“
Na vernisáži nechýbali ani vnuci Anny Vojtaššákovej. „S obrazmi sme vyrastali. Práve rozoberáme, ktorý je najkrajší,“ povedal Lukáš. „Starká chcela namaľovať aj mňa, ale ešte som jej nedal fotku,“ prezradil Tomáš.
Cit a predstavivosť
„Je dobre, že aj dnes, v dobe digitálnej fotografie, dokážu ešte ľudia zachytiť to, čo vnímajú, štetcom,“ povedala na vernisáži Angelika Fogášová z Mestského kultúrneho strediska. „Namiesto jednoduchého cvaknutia spúšťou berú paletu a miešajú farby. Pokiaľ videnie ľudí nezdegeneruje digitalizácia a pokiaľ nebudú obraz a techniku maliara hodnotiť len počtom pixelov, ale aj citom či predstavivosťou, klasické výtvarné umenie, ktoré spríjemňuje život celé tisícročia, bude žiť ďalej.“
Výstavu si môžete pozrieť do 10. marca.
