KALINOVO. Kopačky začínal drať na trávniku v Kalinove. Hájil farby Soboťanov i Lučenca. Dnes futbalovo napreduje v Mládežníckej akadémii MŠK Žilina. Tomáš Filipiak z Kalinova má trinásť rokov, no vo svojej vekovej kategórii nastupoval len zriedkavo. Strelecky sa presadzuje medzi staršími rovesníkmi. Uplynulý mesiac si so staršími žiakmi MŠK Žilina vybojoval titul vicemajstra Slovenska. Tiež si do zbierky pridal ďalšie individuálne ocenenie. Stal sa najužitočnejším hráčom turnaja. Zároveň v ňom potvrdil svoju povesť vynikajúceho strelca. Mladý futbalista, ktorého na trávniku i v akadémii oslovujú Kali, keďže je z Kalinova, má športovú kariéru sľubne rozbehnutú.
Kedy si začínal s futbalom a kto ťa k tomu športu priviedol?
Mal som šesť rokov, keď som začal trénovať v Kalinove pod vedením svojho otca, ktorý držal taktovku nad tunajšími mladšími žiakmi.
Bol na teba prísnejší ako na tvojich spoluhráčov?
Ani nie. Na všetkých mal rovnaký meter.
Hovoríš, že si hneď začal ako mladší žiak, znamená to, že prípravku si vynechal?
V Kalinove prípravka nebola a keď sa na to pozriem spätne, tak v podstate som vždy hrával so staršou partiou. Až v Žiline som sa dostal medzi svojich rovesníkov, ale aj tam som už dostal priestor ukázať sa medzi staršími futbalistami.
Spomínaš si na svoj úplne prvý majstrovský futbalový zápas?
Bolo to stretnutie mladších žiakov Kalinovo – Divín. Myslím, že sme vyhrali 15:0.
Vsietil si aj gól?
Áno. Zvýšil som na 13:0. Potešilo ma to, ale keďže to nebol rozhodujúci gól, moja radosť nebola až taká veľká.
Na akom poste nastupuješ?
Som defenzívny záložník, no vždy som chcel byť útočník. No a keď som bol ešte malý, tak som chcel byť brankárom.
Po polročnom účinkovaní v Kalinove si šiel hosťovať do bývalého rimavskosobotského Tempusu. Ako si spomínaš na toto obdobie?
Otec sa dohodol s trénerom bývalého Tempusu Milanom Špačekom. Aj tam som sa dostal medzi starších rovesníkov, pretože mi tréner Ondrej Václavík navrhol, aby som šiel na zápas do Bakty s o rok staršími hráčmi – ročník 1999. Potom som sa už medzi svojich rovesníkov nevrátil a zostal som v spomínanej staršej skupine. Dres Tempusu som si obliekal tri roky. Keďže na tréningy som musel dvakrát do týždňa dochádzať plus sa konali víkendové turnaje, bolo to náročnejšie ako v Kalinove. Na Tempus mám pekné spomienky. Boli sme dobrá partia, no ku koncu to už bolo dosť problematické, najmä čo sa týka cestovania. Na niektoré zápasy k súperom sme necestovali, takže prišli kontumácie. Už to pre nás nebolo motivujúce.
V roku 2012 si začal hosťovať v lučeneckom LAFC. Vekom si bol ešte len mladší žiak, no opäť si nastupoval medzi staršími kolegami. Aké spomienky máš na toto obdobie?
Ak to mám porovnať s Tempusom, tak v Lučenci bolo lepšie. Čo sa týka veku, tu som žiadny hendikep nepociťoval. Chalani videli, že viem hrať futbal a hneď ma prijali medzi seba. Vôbec som sa necítil odstrčený. Pol roka bol mojím trénerom Jaro Feranec a od novej sezóny som zarezával pod taktovkou Vojtecha Kováča. Na tréningy som chodil každý deň, takže futbal vyplnil celý môj voľný čas.
Ako sa ti potom darilo skĺbiť športové povinnosti so študijnými?
Myslím, že sa mi to darilo a naďalej darí v školských laviciach aj na futbalovom trávniku.
Od minulého roka si súčasťou Mládežníckej futbalovej akadémie MŠK Žilina v Strážove. Ako si sa dostal do slovenskej futbalovej bašty?
Som v mládežníckom výbere U14 futbalového zväzu a určite by som rád získal miestenku do reprezentačného tímu U15. Zúčastňujeme sa rôznych turnajov, kde si tréneri vyhliadnu mladé talenty. Keď sme doma riešili, kam sa futbalovo posuniem, mali sme rôzne ponuky. Seriózny záujem bol z Podbrezovej, tiež bola možnosť ísť do banskobystrickej Dukly, Trenčína či Ružomberka. Do Žiliny nás odporučil tréner Ondrej Václavík, ktorý tam má syna. Vlani na jar som dostal pozvánku na skúšku a napokon sme sa dohodli na hosťovaní. V podstate nás kontaktovali po turnaji v nemeckom Berlíne, kde som hral za Žilinu.
Futbalový posun znamenal aj zmenu školy. Ako si to zvládol?
Čo sa týka futbalu, tak veľmi dobre. So školou to už bolo horšie. Akurát som prechádzal zo siedmeho ročníka do ôsmeho. Domov som začal chodiť na týždňovky. Veľmi sa mi cnelo za rodinou. Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Dokonca, keď mi prišlo so Žiliny potvrdenie o hosťovaní, tak som bol na vážkach. Premýšľal som, či to prijať. Otec bol však pre mňa hnacím motorom a vždy ma vedel správne motivovať. Teraz viem, že ak by som sa vrátil domov, vo futbale by to znamenalo krok späť. Napokon všetko vyriešil kompromis. Vo futbalovej akadémii a tiež v kalinovskej škole mi vyšli v ústrety a vypracovali mi individuálny študijný plán. Takže vzdelávam sa v Kalinove a futbalovo napredujem v Žiline.
Po futbalovej stránke si v Žiline zrejme spokojný...
Veľmi. Máme vytvorené fantastické podmienky. Tréningy sú vedené na profesio-nálnej úrovni. V Žiline je skutočne vynikajúca práca s futbalovou mládežou.
Tvojím trénerom je bývalý slovenský reprezentant Vladimír Labant, ktorého meno je spojené s Ligou majstrov a tiež Premier ligou. Ako sa ti s ním spolupracuje?
Veľmi dobre. Je to pán futbalista, ktorý to dotiahol naozaj ďaleko. Keď sa rozprávame o našich futbalových vzoroch, tak v podstate zistíme, že on týchto hráčov pozná, keďže proti mnohým svetovým hviezdam nastupoval v majstrovských zápasoch.
Kto je tvojím futbalovým vzorom?
Dennis Bergkamp, ktorý v minulosti hájil aj farby Arsenalu, môjho najobľúbenejšieho klubu.
Ktorý tvoj doterajší zápas v drese Žiliny ti najviac utkvel v pamäti?
Aj tu som dostal príležitosť ukázať sa medzi staršími spoluhráčmi. Bolo to v stretnutí so Zvolenom, v ktorom sme zvíťazili 3:0. Ja som vsietil dva góly.
Koľko gólov vo svojej doterajšej futbalovej kariére si nastrieľal?
Nemám to presne zrátané, ale určite to bude okolo dvesto.
Koľkokrát sa ti zatiaľ podarilo strelecky sa presadiť v drese Žiliny?
Keď rátam len majstrovské stretnutia mimo turnajov, tak v tejto sezóne som strelil štrnásť gólov. Šesť z nich som vsietil v tíme U15, teda medzi staršími futbalistami.
Prostredníctvom futbalu spoznávaš aj svet...
Áno a veľmi sa mi to páči. Odohrali sme zápasy v Nemecku, Taliansku, Čechách, Maďarsku i Petrohrade. Najmä stretnutie s petrohradským Zenitom bolo pre mňa veľkým zážitkom. Síce sme mu podľahli 0:2, čo nás veľmi mrzelo, ale bol to naozaj kvalitný súper z ruskej futbalovej bašty.
Ako si na tom so zraneniami. Vyhýbajú sa ti?
Mal som zlomenú ruku a nedávno pomliaždenú pätu. Lekár mi na mesiac predpísal fixačnú ortézu, čo ma nie veľmi potešilo, keďže sa blížil júnový turnaj starších žiakov, v ktorom sa rozhodovalo o titule majstra Slovenska 2013/2014. Takže s maródovaním som skončil po týždni a na tento turnaj, ktorého dejiskom bol Poprad, som už nastúpil.
Radosť z majstrovského titulu bola napokon dopriata Slovanu. Žilina sa stala vicemajstrom...
Škoda, pretože víťazstvo sme mali na dosah. V riadnom hracom čase sa zrodila remíza 2:2. Rozhodol až penaltový rozstrel, v ktorom boli úspešnejší slovanisti.
Ty si na trávnik nastúpil s nie celkom doliečenou pätou. Napriek tomu si otvoril gólový účet stretnutia, keď si sa presadil už v 1. minúte. Tiež si bol vyhlásený za naj-užitočnejšieho hráča turnaja.
Určite ma to veľmi potešilo, je to pre mňa veľká motivácia do ďalších zápasov. No ako som povedal, škoda, že nám nebolo dopriate dvíhať nad hlavu pohár určený pre majstra.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
- Svoju budúcnosť určite vidím vo futbale. Chcem na sebe neustále pracovať a futbalovo napredovať. Rodičia ma podporujú, za čo som im veľmi vďačný. Dúfam, že zranenia ma budú obchádzať a ja budem platnou posilou tímov, v ktorých nastúpim.
