TOMÁŠOVCE. Život píše rôzne príbehy. Niektoré majú trpkú príchuť, iné sú radostné a nájdu sa aj také s tragickým koncom. Sme radi, keď nám, milí čitatelia, posielate vaše postrehy, skúsenosti, ale aj mená ľudí, ktorí si zaslúžia byť na stránkach novín. Priznám sa, že anonym väčšinou zahadzujem do koša. No ten posledný ma natoľko zaujal, že som spravila výnimku. Pisateľka v ňom píše o mužovi, ktorý vychoval dve dcéry sám. Pán Jaroslav Kružliak býva v Tomášovciach a dokázal sa popasovať s nepriazňou osudu. Podelil sa s nami o svoj životný príbeh.
Milujúci, ale i zásadový
Oženil sa z lásky. Myslel si, že so svojou manželkou vychovajú deti, pomôžu s vnúčatami a potom v pokoji prežijú starobu. Mýlil sa. Jeho manželka si našla priateľa a Jaroslav ostal s najmladšou dcérkou sám. Mala desať rokov a on jej musel nahradiť aj matku. Po troch rokoch sa k nemu vrátila aj staršia dcéra. „Mala pätnásť rokov a v tomto veku sú dievčatá na všetko citlivé. Veru, s dvoma babami v dome to nebolo ľahké. Na jednej strane som sa musel tváriť ako prísny otec, na druhej strane už len ich pohľad zo mňa robil tú najcitlivejšiu bytosť na svete,“ smeje sa Jaro. Spomenie si na okamih, keď city museli ísť bokom a na rade bol remeň. „Tie moje dievčatá mi tvrdili, že idú ku kamarátke, no pritom išli na diskotéku. V duchu som si predstavoval to najhoršie, čo sa im tam môže prihodiť, a tak som sa rozhodol čo najráznejšie zakročiť, aby bol raz a navždy pokoj. Vybral sa pred dom spomínanej kamarátky a zavolal svojim dcéram. Keď mu obe nezbednice tvrdili, že si ešte chvíľu poklebetia a potom sa vyberú domov, zahriakol ich, že on ich čaká pred jej domom. Vtedy vyšla pravda najavo a pár výchovných sa im ušlo.
Nerozlučná trojica
Miesto si vedel zastať v domácnosti aj na miestnej farme, kde chová kravy. O tretej už dojil a na pol ôsmu bežal domov prichystať svojej mladšej dcére desiatu. Potom rýchlo upratať, pripraviť olovrant aj večeru a znovu návrat na farmu. Ten istý kolotoč deň čo deň. Medzitým musel ešte stihnúť podojiť kravu, nachovať svine a pomôcť rodičom pri dome. V láske bol opatrný. Zistil, že v živote ide o viac ako vzťah na jednu noc a o tvár, na ktorú si už o týždeň nespomeniete. „Boli sme taká pravá trojka, moje baby a ja. Myslím si, že keby som si priviedol pre ne cudziu ženu, sklamal by som ich,“ hovorí Jaroslav. On sám sa považuje za obyčajného človeka, ničím nie výnimočného. „Veľa mužov sa pasuje s podobným osudom ako ja. Manželky ich opustili a oni sa sami starajú o svoje deti,“ tvrdí sympatický Tomášovčan.
Podľa neho najcitlivejším miestom rozpadávajúcich sa vzťahov sú deti. Tie svoje sa snažil vychovať dobre. Staršia má dnes 25 rokov a žije v Anglicku. Mladšia má 22 a svoje šťastie hľadá v Čechách. „Už mám aj štvorročného vnuka. Koncom mesiaca prídu všetci domov. Kázali mi vykosiť trávnik a všetko pripraviť na guľáš. Vraj sa na mňa tešia a už sa nevedia dočkať, kedy budú doma. Doma, tak dobre to znie,“ hovorí Jaroslav.
Sníva o práci pre všetkých
Pred tromi rokmi mu zomrela mama. Z bytovky sa presťahoval do rodičovského domu. Priznáva, že takto viac ušetrí. Má vlastnú studňu, kúri drevom, platí len za elektriku. Kravu ani svine už nechová. Vraj sa to neoplatí, keď máte do toho všetko kupovať. „A mám už aj svoje roky. Darmo, štyridsaťšesť nie je tridsať,“ povzdychne si.
Najradšej by bol, keby na Slovensku bolo dosť práce pre všetkých. „Vtedy by mladí ľudia nemuseli drieť v zahraničí. Mladšej sa tam veľmi ísť nechcelo. Ale čo tu mala robiť? Chvíľu aj pracovala v miestnom pohostinstve, no to ju akosi nebavilo. V okolí poriadnej roboty niet. Ešteže tá naša farma funguje,“ nahlas uvažuje nad tvrdou realitou Slovenska Tomášovčan. Spomenie príhodu, ktorú zažil nedávno.
„Ja, človek, ktorý si nikdy opitý nesadol za volant a dá si maximálne pivo či dobré vínko, som platil pokutu za to, že som nafúkal na bicykli. Oslavovali sme v robote vedúceho narodeniny. Po fajronte nám nalial po pohári vína. S kamarátom sme sadli na bicykle a povedali si, že tu na vedľajšej ceste neohrozíme nikoho a po hlavnej budeme tlačiť. Len čo sme vyšli na hlavnú, už nás zastavili dvaja uniformovaní „dobráci“. Priznal som sa, že som si vypil a že po hlavnej budem bicykel tlačiť. Dali nám fúkať a vraj zaplaťte po 50 eur,“ s trpkosťou v hlase sposťažuje Jaroslav. Spolu s kamarátom vtedy mali len pár drobných. Policajti boli neľútostní, priestupok postúpili vyššie a dvaja živitelia rodín museli zaplatiť pokutu až 150 eur. „Chudákom aj z hrnca vykypí, vravievala moja mama a mala pravdu. Odvtedy mám na policajtov ťažké srdce. Samozrejme, aj medzi nimi sú výnimky, ktorí neprestali byť ľuďmi,“ dodá Jaroslav. Aj keď je v láske opatrný, nikdy neprestal dúfať, že konečne bude mať šťastie v nej aj on. „Teraz, keď sú už moje dcéry dospelé, by to aj šlo. Hádam ešte stretnem tú pravú,“ hovorí s úsmevom na tvári Jaroslav.
