LUČENEC/POLTÁR. S dedinami nášho regiónu sú spojené aj ľudové prezývky. Mnohé z nich majú pôvod v najmä v úsmevných príbehoch, ktoré sa tradujú od dávnych čias, iné zase vystihujú povahu dedinčanov. V tomto článku sa dočítate o niekoľkých obciach Lučeneckého a Poltárskeho okresu.
Tomášovskí havkáči
Ľudí z obce Tomášovce v Lučeneckom okrese odjakživa prezývajú havkáči. Podľa starostu si však už ani najstarší Tomášovčania nespomínajú na pôvod vzniku tejto prezývky. „Niektorí hovoria, že tu kedysi bolo veľa psov, iní zase, že jeden z nich skončil v guľáši, ale to je len povera,“ povedal starosta Ján Mičuda. Napriek tomu, že v pôvode sa ľudia nezhodnú, prezývku radi používajú aj v súčasnosti. „Keď sú napríklad futbalové zápasy medzi dedinami, tak na nás zvyknú havkať. My im to zase oplatíme podľa ich ľudovej prezývky. Je to také milé podpichovanie,“ skonštatoval starosta.
Ľudové pomenovanie nesie aj tomášovský divadelný súbor Havkáči či detský divadelný súbor Havkáčík. Zachovávanie ľudovej slovesnosti je podľa Mičudu dôležité. „Je to zábavný a milý kus našej kultúry. Patrí to k tomu. Dedinčania po sebe pokrikovali práve prezývkami a nie oficiálnym názvom obce,“ dodal starosta.
Škorce z Vidinej
Tomášovčanov najčastejšie prezývajú havkáči Vidinčania, ktorých zase volajú škorce. Najmä na futbalových zápasoch sa ľudia z týchto dedín prezývkami navzájom podpichujú. Starosta Jozef Kucej vie, prečo ich takto volajú. „V Lučenci sa robili veľké jarmoky, na ktoré chodili ľudia z celého okolia. Keď šli do mesta autobusy, vždy boli preplnené, čo sa Vidinčanom nepáčilo, lebo sa do nich nezmestili. Robili preto krik a ľudia z ostatných dedín na nich volali: „Čušte, kričíte ako škorce.“ Odvtedy nám to prischlo,“ povedal Kucej. Aj vo Vidinej si ľudovú prezývku zachovávajú. Pod názvom Škorec tam funguje folklórna skupina. Ľudia z dediny sú podľa starostu na prezývku hrdí.
„Ako sa hovorí – tam, kde je škorec, je čerešňa a kde je čerešňa, je dobrá pálenka. Neberieme to ako urážku, práve naopak, sme na svoju prezývku hrdí. Najmä tí starší, lebo mnohí prisťahovalci možno ani nevedia, ako nás prezývajú,“ skonštatoval starosta. Aj podľa neho treba ľudové prezývky zachovávať. „Vždy to vychádzalo z niečoho, čo ľudí zviditeľnilo. Na staré zvyky a obyčaje nesmieme zabudnúť,“ dodal.
Maslo zožral pes
Aj v Točnici majú svoju prezývku. Podľa príbehu mútila gazdiná maslo a keď si odbehla, zožral jej ho pes. Ona ho za trest zacvikla medzi dvere, aby maslo vydávil, na čo sused zareagoval slovami: „Mara, už dosť. Viac dal, ako mal.“ „Odvtedy nás volajú masliari. Nenarodila som sa tu, ale môj manžel mi hovoril, že najmä v mladosti sa takto podpichovali s mladíkmi z ostatných dedín,“ povedala starostka Mária Salajová. Aj v tejto dedinke sa prezývka zachováva dodnes. „Súvisí to s dedinou a jej históriou a je pekné, že na to ľudia nezabúdajú ani v súčasnosti,“ dodala starostka.
Kozy im uleteli
Góľoši – tak volajú ľudí z obce Ružiná. Gólya je po maďarsky bocian a práve s týmto vtákom je spojená príhoda, ktorá stojí za vznikom prezývky. „Chlapi z Ružinej, ktorí kosili v chotároch, sa vracali na obed domov. Ešte predtým zašli do krčmy, kde preberali to, že sa na ružinských lúkach pasú divínske kozy. Rozhodli sa preto, že urobia v krčme účet a pôjdu ich pochytať, aby Divínčania museli účet v krčme vyplatiť. Keď sadli do gazdovského voza a prišli na lúku blízko Divína, tie kozy im zrazu uleteli,“ rozpovedal príbeh Ondrej Baline, starosta Ružinej. Na rozdiel od predchádzajúcich dedín sa táto prezývka už tak často nepoužíva. Tradíciu zachovávajú najmä tí najstarší. „Nemalo by sa to vytratiť. Občas sa za prezývkami skrýva aj výsmech, no sú to príhody zo života, nad ktorými sa treba pousmiať a nezabudnúť na ne,“ dodal Baline.
Hrdí brdári
Obyvateľov dedinky Veľká Ves, ktorá leží v okrese Poltár, prezývajú brdári podľa brda, čo je časť tkáčskeho krosna. Podľa slov starostu Jozefa Líšku im táto prezývka prischla podľa príbehu, ktorý sa hovorí dodnes. „Brdá bývali v komorách. Podľa príbehu raz muž poslal svoju manželku po mäso do vianočnej kapustnice. V komore však mali tmu, a tak namiesto údených rebier zobrala brdo. Keďže aj jedno aj druhé má rebrá, brdo tak nakoniec skončilo v kapustnici,“ povedal Líška. Veľkovešťania sú podľa jeho slov na toto oslovenie hrdí aj napriek zábavnému príbehu. „Ctíme si tradície. Práve preto každoročne organizujeme brdársku kapustnicu, jedného času sme vydávali aj časopis Brdárik. Aj keď je to možno pre niekoho hanlivé, my sa za to nehanbíme. Je to súčasť našej ľudovej kultúry, ktorú chceme zachovať,“ skonštatoval starosta. Oslovenie sa používa aj dnes. Autobusári namiesto „Ideme do Veľkej Vsi“ povedia „Ideme na brdáre“. „Či sa ten príbeh stal alebo nie, to už je vec názoru. My sme brdári a nehanbíme sa za to,“ dodal Líška.
Sovy brezovské
V Poltárskom okrese leží aj obec České Brezovo, ktorej obyvateľov prezývajú soviari. Aj táto prezývka vznikla podľa starého príbehu. „Do kostola raz vraj vletela sova. Bol tam horár, ktorý hneď utekal domov po pušku a sovu zastrelil,“ povedala starostka Viera Stanová. Odvtedy Brezovčanov okrem „soviari“ nazývajú aj „sovy brezovské“. Podľa starostky si však ľudia z dediny z tejto prezývky ťažkú hlavu nerobia. „Všetci si na to zvykli. Berieme to ako tradíciu a nie ako urážku,“ skonštatovala Stanová, podľa ktorej sú ľudové prezývky obcí príjemným zvykom, ktorý si treba udržať. „Aj toto je súčasť kultúry. Stvorili to sami ľudia a bola by škoda, ak by to upadlo do zabudnutia,“ dodala starostka.
Do postele aj s kapsou
Nie všetky prezývky sú hanlivé. Ľudí zo Šoltýsky prezývajú kapsári kvôli tomu, že museli ťažko pracovať. „Ľudia z dediny odchádzali za prácou s plnými batohmi – kapsami. Museli tvrdo robiť, aby uživili seba i svoje rodiny a tak im prischla táto prezývka,“ povedal Marián Habovčík, starosta obce. Napriek tomu sa k pomenovaniu viaže aj úsmevný príbeh. „Hovorilo sa, že keď prišli domov s prázdnou kapsou, pritúlili sa aj s batohom na pleciach k manželke do postele a až potom robili to ostatné.“ Podľa starostu sa prezývka drží v Šoltýske aj v súčasnosti. Keď sa ľudia postretávajú a rozprávajú si vtipy, zvyknú na domácich zakričať: „Ej, vy kapsári.“ Starostovi sa ľudové prezývky páčia. „Je to krásny zvyk. V tomto prípade to má aj zmysel, lebo ľudia tu museli veľmi ťažko pracovať. Keď domácich volajú „kapsári“, určite sa pre to neurazia,“ dodal starosta.
Hutníci boli páni
Aj v Utekáči majú prezývku spojenú s prácou. Obyvateľov tejto obce prezývajú hutníci podľa huty, ktorá dvesto rokov živila Utekáčanov aj iných. „Nie je to nič hanlivé. Pre nás je to práveže česť. Hutníci boli tí, ktorí nosili biele košele, vestičky, francúzske baretky, hrali kolky, šachy a zabávali sa. Hutník bol pán,“ povedala starostka Zuzana Paľašová. Utekáčania sú podľa jej slov na prezývku hrdí a vždy ich poteší, keď ich nazvú hutníkmi.
„Utekáč nebol nikdy spojený s ľudovou slovesnosťou, pretože tu žili najmä prisťahovalci. Napriek tomu sa môžeme pýšiť výrobcom fujár Jurajom Kubincom, ktorý je vedený ako nestor výroby a hry na tomto nástroji. Spolu s ním je aj naša prezývka dôležitou súčasťou utekáčskej ľudovej kultúry,“ dodala Paľašová.
