ZUBEREC. Dvojačka, koncovka, trombita, bubon, zvonec, zlobcok či gajdy. Stáročia staré veci, ktoré sa podarilo zachovať až dodnes. Pôvodné má v zbierkach Múzeum oravskej dediny aj Oravské múzeum. Ich verné kópie vyrábajú súčasní nadšenci tradičnej kultúry.
Počas sviatkov
„V minulosti si ľudia zhotovovali zvukové nástroje, ktoré plnili skôr signalizačnú funkciu,“ hovorí etnografka Oravského múzea Elena Beňušová. „Časom si začali uvedomovať podmanivé čaro tónov, rytmu a postupne sa zo zvukových nástrojov stali hudobné.“
Medzi najjednoduchšie inštrumenty patrili v minulosti samoznejúce, takzvané idio-fóny. „Používali sa pri rôznych obradoch, neskôr sa z nich stali detské hračky,“ hovorí etnografka. Patrili k nim rapkáče, klepáče či bunkoš. Prvé dva sa používali počas Veľkonočných sviatkov. Od Zeleného štvrtku do Bielej soboty nahrádzali zvony, na ktoré sa počas tohto trojdnia nesmelo zvoniť. „Chlapci chodili po dedine a rapkali a klepali, aby odplašili zlé sily, ktoré v tomto období mali na ľudí pôsobiť.“
Richard Janoštín (vpravo) vlastní jedny z posledných tradičných zlobcokov.
Bunkoš bola drevená palica ozdobená kovovými plieškami. Používali ju chlapci prezlečení za betlehemcov počas Vianoc. Súčasťou výbavy betlehemca bola aj drevená a pestro zdobená valaška. Všetky tri drevené nástroje na dedinách počas sviatkov vídať aj dnes, aj keď menej ako v minulosti.
Zvonivé zvony
Zvonce mali pred rokmi všestranné využitie. Spočiatku ich ľudia vešali len na krk hospodárskych zvierat. „Používali ich pastieri, aby vedeli, kadiaľ sa pohybuje dobytok alebo ovce,“ hovorí Elena Beňušová. „Čím neposlušnejšie zviera, tým väčší zvonec.“
Neskôr našli zvonce uplatnenie v zvonkohre. „Dajú sa usporiadať do rôznych ladení,“ povedala Marianna Janoštínová. „Ak sú správne zoradené, dá sa na nich zahrať celá pieseň.“
Medzi prvé membránové, blanozvučné nástroje patrili bubny. Pôvodne nimi velitelia v armáde burcovali vojakov do boja. V dedinách našiel uplatnenie u takzvaných hlásnikov, mužov hlásajúcich novinky a zvolávajúcich ľudí na spoločné hromady.
„Dáva sa na všeobecnú známosť, že v prednej izbe u Klimeka budú premietať kinofilm Montér Kristov,“ tak kedysi v Habovke hlásnik oznamoval premiéru filmu Gróf Monte Christo. Hlásnik však hlásil tak, ako počul, a ako si zapamätal. Nedalo sa teda vylúčiť, že sa občas k ľuďom dostala trochu skreslená informácia.
Drevený žliabok
K takzvaným chordofónom patria strunové nástroje. Zaujímavosťou na Orave sú žliabkové husle alebo takzvané zlobcoky pochádzajúce zo severovýchodnej časti regiónu susediacej s poľským Podhalím. „Každý primáš hral melódiu po svojom, dedila sa sluchovým vnemom, každý mal vlastné cifry, tým bola goralská hudba výnimočná a špecifická,“ priblížila etnografka Oravského múzea.
Vzácne, viac ako storočné zlobcoky vlastní Richard Janoštín, správca Múzea oravskej dediny. Druhé má v zbierke Oravské múzeum. Niekoľko kópií vyrobil Zuberčan Ján Matištík. Výrobe huslí sa venuje takmer dvadsať rokov. K zlobcokom sa dostal nedávno. „Pôvodných zostalo veľmi málo,“ hovorí výrobca. „Stojí za to vyrobiť ich kópie. Názov pochádza z ich konštrukcie. Spodná časť je žliabok vydlabaný do jedného kusa dreva. Staré mali s touto časťou spojený aj krk, na novších je krk vyrezaný samostatne. Na vrch ide tenká doštička. Dnes je prilepená k zvyšným častiam, kedysi bola pribitá klinčekmi.“
Rôzne druhy píšťal.
Žliabkové husle z rôznych oblastí majú rôzne tvary. Keďže ľudia na ich kúpu nemali peniaze, vyrábali si ich sami. Každý sa inšpiroval tým, čo bolo typické v jeho kraji.
Iná príležitosť, iný zvuk
Ďalšou skupinou hudobných nástrojov sú vzduchozvučné, takzvané aerofóny. Patria k nim rôzne druhy píšťal, trombity, fujary. „Trombity používali pastieri, aby sa medzi sebou mohli dorozumieť,“ hovorí Elena Beňušová. Dopĺňa ju výrobca týchto nástrojov Jaroslav Sloboda z Medzibrodia: „Ľudia mali na každú príležitosť iné zvuky. Inak trúbili, keď hrozilo nebezpečenstvo, inak, keď upozorňovali mužov, že je čas pobrať sa z krčmy domov. Dnes používame oveľa menšie dorozumievacie prostriedky, mobily. Možno sa však signál v minulosti dostal k adresátovi skôr ako dnes.“
František Skurčák z Rabče vyrába gajdy. Na Oravu sa dostali zo susedného Poľska. Výrobca sa k hraniu a výrobe tohto jedinečného nástroja dostal cez lásku. „Našiel som si frajerku v Sihelnom, jej otec vyrábal gajdy,“ hovorí. „Raz mi povedal - keď chceš moju dcéru mať, musíš sa naučiť na gajdy hrať. Bola pekná, tak som sa učil. Najskôr hrať, potom aj vyrábať.“
Týždňová výstava viac ako štyridsiatich ľudových nástrojov od desiatich tvorcov v oravskom skanzene bola sprievodným podujatím 39. Podroháčskych folklórnych slávností.
