Prosíme všetkých, ktorí chcú pomôcť nešťastnej matke nájsť svojho syna, aby nás kontaktovali v redakcii. Na sobotu 23. augusta plánujeme prejsť lesy neďaleko Veľkej Vsi a hľadať nezvestného. Každý, kto sa chce pridať, je vítaný.
POLTÁR. Len kamenné srdce by nesúcitilo s matkou, ktorá stratila svoje dieťa. Pani Mária Miková videla svojho syna naposledy 14. marca minulého roku. V ten osudný deň sa bol u nej Pavel naobedovať. Napriek tomu, že býval sám v byte, domov chodil takmer každý deň. S mamou mali dobrý vzťah. Oznámil jej, že ide k svojmu kamarátovi Radovi do Kalinova, aby mu nevolala, že si vypne mobil.
„Vždy to tak robieval, keď šiel za ním. Niekedy som s Paľkom žartovala, že ani Bin Ladin sa takto neopevnil ako jeho kamarát. Tušila som, že za tým bude niečo vážne, ale nezamýšľala som sa nad tým hlbšie, pretože nebol dôvod,“ hovorí nešťastná matka. Býva v Poltári, v malom okresnom meste, ktoré sa v minulom roku v slovenských médiách často skloňovalo. Približne mesiac pred zmiznutím Pavla Miku zavraždili v Bratislave právničku Ľubicu Kolesárovú. Obe mená obetí sa spájali s podnikateľmi Salmanovovcami, ktorých polícia obvinila z korupcie daňových úradníkov. Pani Mária netuší, či to bola náhoda alebo len zhoda okolností. Ale po všetkých tých informáciách zverejnených v médiách si už myslí, že to zrejme náhoda nebude. „Poltár je malý, tu každý každého pozná. Jasné, že aj Paľko sa poznal s Ľubicou. Veď boli takmer rovesníci. Môj syn sa so Salmanovovcami stretol štyri, možno päťkrát. Väčšinou s nimi komunikoval jeho kamarát z Kalinova,“ hovorí Poltárčanka.
Figuroval vo viacerých firmách
Od zmiznutia svojho syna si píše denník. Papier znesie oveľa viacej žiaľu ako ľudia. „Je to už 510 dní, čo sa utápam v žiali. Keby som ho mohla aspoň pochovať a zapáliť mu sviečku na hrobe, uľavilo by sa mi.“
Vrahovia ju nezaujímajú. Spravodlivosť ponechá orgánom činným v trestnom konaní. „Aj keby som vedela ich mená, život to môjmu synovi už nevráti,“ vraví Mária. To, že jej syn figuruje vo viacerých firmách spájaných so Salmanovovcami, sa väčšinou dozvedela len z novín. Niečo však tušila už vtedy, keď Pavlovi začali chodiť domov rôzne predvolania na daňový úrad či políciu. Keď prestal preberať poštu, opýtala sa ho, v čom lieta. „Ubezpečil ma, že o nič nejde, že je spoločníkom v niektorých firmách, ale len na chvíľku. Opýtala som sa ho, či mu platia aspoň odvody, aby si vyrobil dôchodok. Vtedy sa len usmial a povedal mi, že on sa veru dôchodku nedožije,“ spomína so slzami v očiach zronená matka.
Dnes už pripúšťa, že bol bielym koňom, že možno ani nevedel, v koľkých firmách figuruje a čo tie firmy robia. Že jej syn slúžil len na krytie mien skutočných majiteľov. Ani ju to veľmi nezaujíma. Chce len vedieť, čo sa stalo s jej synom. Občas si povzdychne nad tým, že žijeme v čudnej dobe. „V takej, kde peniaze otvárajú dvere do politiky, k ešte väčšiemu majetku a zo zlodejov a vrahov robia morálne bezúhonných občanov,“ myslí si pani Mária.
Oznámila nezvestnosť svojho syna
Vo štvrtok 14. marca Pavel svojej matke oznámil, že ide do Kalinova za svojím kamarátom. Pani Mária ho ešte poprosila, aby priviezol domov od kamaráta jej vnučku. „Povedal mi, že to už nestihne, že sa vráti asi len večer. V ten deň sa mi už neozval. Telefón mal vypnutý.“ Štyridsaťštyriročný muž sa jej neozval ani v sobotu, ba ani v nedeľu. Jeho mama začala mať obavy. Poslala svoju dcéru pozrieť sa pred panelák, v ktorom býval, či tam nie je jeho auto. Pavel sa vozil v čiernej audine. Auto nepatrilo jemu, ale Kalinovčanovi, ktorého volal kamarátom. Audina pred panelákom nestála a Mikova rodina sa začala obávať najhoršieho. Mária nahlásila zmiznutie svojho syna na polícii už 20. marca. Povedali jej, že nech ešte počká, že sa možno vráti domov. O tri dni neskôr sa na políciu vrátila opäť.
Auto našli pri Halieri, stálo tam dva týždne
Policajti začali po Mikovi pátrať od 23. marca. „Vtedy nastal kolotoč vypočúvania, no podľa mňa najhoršie bolo, že sa polícia zaoberala len s verziou, že sa niekde skrýva, pretože niekoľko dní predtým, ako zmizol, ho muži zákona zobrali na výsluch priamo z ulice. Keby ho vtedy neboli pustili, mohol dnes žiť.“ Koncom marca sa našlo na parkovisku pri motoreste Halier auto, na ktorom Poltárčan chodil. „V aute sme našli inzulín, telefón, kľúče od bytu i jeho doklady. Nechápala som, prečo tam auto stálo ešte dva týždne po tom, ako ho objavili. Volala som na políciu, či ho môžeme odtiahnuť. Až potom ho zobrali,“ spomína Mária.
Netrúfa si povedať, či sa v osudný štvrtok jej syn s Radom stretol. „Nikdy mi však nezvykol klamať. Vždy mi povedal, keď išiel za ním. Neverím, že na výsluchu niekoho bonzol. Odmalička bol ku svojim kamarátom lojálny. Možno sa predsa len niekto bál, že povie niečo, čo mal zakázané hovoriť,“ nahlas uvažuje Mária. Prízvukuje, že nič nenasvedčovalo tomu, že jej syn sa chystal na dlhší čas odísť. „Bol diabetik, inzulín by si určite vzal so sebou,“ dodá matka. Rado poprel, že by sa v ten deň stretli. No ani raz sa ma neprišiel spýtať, čo je s Paľkom. Je možné, že mu odrazu nechýbal, keď sa spolu stretávali minimálne desať rokov? Paľo na neho nedal dopustiť,“ hovorí zlomená žena. Pripúšťa, že jej syn mal pestrú minulosť. Neskončil strednú školu a skúsil aj drogy. „Bol to však dobrý človek a dobrý syn. Nikdy by nikomu neublížil a už minimálne dvanásť rokov sa snažil vyhnúť akýmkoľvek šarvátkam.“
Mesiac po zmiznutí Paľa zavraždili jeho známu
Necelý mesiac po Mikovom zmiznutí zavraždili v Bratislave Poltárčanku Ľubicu Kolesárovú. Jej vrah ju bodol až 24-krát. „Neviem, či Ľubicina smrť súvisí so zmiznutím môjho syna. V novinách sa píše, že asi hej. Je mi jej ľúto,“ hovorí Mária. Len niekoľko hodín po tom, ako zavraždili právničku Kolesárovú, polícia zadržala Salmanovovcov a obvinila ich z korupcie daňových úradníkov. Po Poltári kolujú rôzne fámy. Jedna z nich je aj tá, že práve Kolesárová odporučila Salmanovovcom viacerých ľudí z okolia svojho rodiska ako bezvýznamné osoby do ich firiem.
Polícia v Lučenci sa obrátila so žiadosťou o pomoc a spoluprácu po nezvestnom Pavlovi Mikovi. Pokúšajú sa ho nájsť, ale zatiaľ sa im to nepodarilo. Mária je veriaca, k jasnovidcom a vešticiam sa nikdy neutiekala. Zúfalý človek však vyskúša všetky možnosti, takže sa predsa len obrátila na jasnovidca a jasnovidku. „Obidvaja mi tvrdili, že môj syn je mŕtvy. Spomínali falošného kamaráta a ženu. Dokonca mi povedali aj miesto, kde sa jeho telo môže nachádzať. Vraj je to niekde pri Veľkej Vsi. Policajti mi povedali, že pátranie po nezvestných trvá aj 25 rokov. Mám už svoj vek, toľko sa zrejme nedožijem,“ hovorí s plačom Pavlova matka.
Jej srdce vraj už neverí, že jej syn žije. „Veľmi ma ľúbil. Keby žil a niekde sa skrýval, určite si nájde spôsob, aby mi dal na vedomie, že žije,“ konštatuje Mária. Chcela by sa porozprávať s mužom, ktorého tak často jej syn navštevoval. Zatiaľ však nemá odvahu, hoci býva v susednej obci. „Rado sa veľmi bál odpočúvania a čo ja viem ešte čoho. Jeho dom pripomína obrovskú pevnosť. Možno by som sa k nemu ani nedostala. Ale prostredníctvom novín mu chcem odkázať, aby mi aspoň povedal, kde leží môj syn,“ dodá nešťastná žena. O svoj život sa nebojí. Sú chvíle, keď by vraj už najradšej nežila. Je presvedčená o tom, že zmiznutie jej syna i Ľubicina smrť by nemali zapadnúť prachom.
