LUČENEC. V týchto dňoch si pripomíname 70. výročie od vypuknutia Slovenského národného povstania. Presne toľko rokov má aj denník, ktorý starostlivo opatruje Lučenčanka Tatiana Miklecová. Písal si ho jej otec v zajateckých táboroch v Kaisersteinbruchu a Altenburgu. Zažltnutý zošit zachytáva život a pocity statočného väzňa. Od jeho príchodu do tábora až po koniec, kedy väzňov oslobodili Američania. „Otcov denník je pre mňa okrem spomienok to najcennejšie, čo po ňom mám,“ hovorí Lučenčanka.
Modlili sa každý deň
Na denníku zanechal zub času stopy. Stránky v malom zošite zožtli, písmo vybledlo. Niektoré strany sa už takmer nedajú čítať, no spomienky v srdciach jeho blízkych ostali, akoby to bolo včera. „Otecko nám často rozprával, ako to tam bolo. Denník si začal písať preto, že už neveril na návrat domov. Chcel, aby sme sa o všetkom dozvedeli. O krutosti Nemcov a ich vynaliezavosti,“ hovorí Tatiana. Väzňov držali pri živote modlitby a túžba po domove. Poltárčan František Žilák si zapisoval takmer každý deň. Najväčšie potešenie pre neho bolo dobré jedlo.
„Dávali im len zemiaky, plesnivý chlieb, čaj, kávu alebo polievku z kvaky. Dlho som nevedela, čo tá kvaka vlastne bola. Neskôr som zistila, že išlo o kŕmnu repu. Chlieb im najskôr dávali 300 gramov na deň, neskôr porciu znížili na 200 a 100 gramov. Polievku im občas varili aj z chleba,“ hovorí Tatiana.
Doma ho nespoznali
Keď vypuklo povstanie, pán František ani chvíľu nezaváhal. Bol dôstojníkom a hrdo sa hlásil k vojskám. Dokonca pre oslobodenie svojej vlasti daroval armáde aj svoje auto. Nemecki ho zajali 29. októbra 1944 pri Moštenici. Odtiaľ ho odvliekli do spomínaných zajateckých táborov. Denník si začal písať 22. januára 1945. Posledný zápis do neho spravil 3. júna 1945, ale to už bol na ceste domov do rodného Poltára. K rodine sa vrátil 8. júna. Keď vystúpil pred domom, jeho manželka ho nespoznala. Bol vychudnutý, vážil sotva 40 kíl a mal bradu.
„Mamička mi často rozprávala, ako sa ho zľakla. Myslela si, že k nim prišiel nejaký vandrovník. Keď ho spoznala, tú radosť, ktorú prežívala, nie je možné opísať.“ Veľa chlapov, ktorí sa vrátili z koncentračných či zajateckých táborov, zomrelo v kruhu rodiny. Ich žalúdky nezvládli normálnu stravu. „Aj mamička sa o ocka bála. Dávala mu jesť len po troške. Našťastie sa z toho dostal. Otecko sa ešte veľa rokov budil zo sna a nevedel dobre spávať.“
Prihováral sa hviezdam
V jednej miestnosti sa tlačilo aj 300 väzňov. Nie ľudia, ale čísla bez mena. Kto mal šťastie, dožil sa rána. Aby prežili, chodili na smetisko zbierať kožky z kalerábov či repy. Tých, ktorí nevydržali, pochovali do spoločnej jamy, ktorá bola neustále odkrytá. Neznesiteľné boli mrazy, vši, hnačka či svrab. Pána Františka držal pri živote denník. Prostredníctvom neho sa prihováral svojim najbližším. Zomrel 30. októbra 1974. Jeho manželka a tri deti stále žijú. Medzi fotky z rodinného albumu si odkladajú aj starý zažltnutý denník.
„Prečítala som ho hádam už aj stokrát. Na jeho listy padali potoky sĺz. Za 70 rokov sa začítalo do väzenských zápiskov mnoho ľudí,“ dodá Tatiana. Večer v zákope som pozeral na nebo. Bolo na ňom veľa hviezdičiek. Jednej som sa prihovoril a prosil som ju, aby pozdravila doma mojich drahých. Aby im povedala, že ich milujem a že sa za nich denne modlím, aby mi ich Boh dobrotivý zachoval a mňa tiež, aby sme sa o krátky čas spolu v radosti mohli tešiť.
