LUČENEC. Život s Downovým syndrómom nie je jednoduchý. Mnohí ľudia trpiaci týmto ochorením dokážu aj napriek svojmu hendikepu fungovať a žiť plnohodnotný život. Jedným z nich je aj Ivan Bobáľ, ktorý robí v Lučenci maséra.
Dvadsaťjedenročný mladík si v Banskej Bystrici na zdravotníckej škole spravil masérsky kurz ešte koncom minulého roka. V skupine vynikal a majster ho po ukončení kurzu nazval čerešničkou na torte. „Baví ma to a okrem toho, že si pod mojimi rukami ľudia oddýchnu, zrelaxujem sa aj ja,“ povedal šikovný masér, ktorého volajú Ivi.
Oddýchne si pri pive
Aj keď ho po náročnom dni bolia ruky, nesťažuje sa. Svoju prácu miluje. „Keď ma bolia ruky, aspoň sa teším, že ich doma nechám oddychovať pri dobrom pivku. V práci sa stretávam s novými ľuďmi, zasmejeme sa a porozprávame,“ povedal Ivi, ktorý srší zmyslom pre humor a ľudí okolo seba vždy rozosmeje.
Spolu s mamou Marcelou, ktorá pracuje ako Iviho pracovný asistent, si v apríli v Lučenci otvorili regeneračné centrum. Ľuďom neponúkajú len masáže, ale aj rôzne procedúry ako CO2 terapiu, oxygenoterapiu či trakčnú lavicu. Zákazníkov je zatiaľ málo, no postupne pribúdajú. „Ešte sa len rozbiehame. Uvedomujem si, že nemôžeme vyhovieť každému. Niektorí majú na začiatku pochybnosti zveriť sa do rúk hendikepovanému človeku, no po masáži sú spokojní a radi sa vracajú.“ povedala Iviho mama Marcela. Ešte pred začatím kurzu zašla za majsterkou odborného výcviku a spýtala sa jej, či má Ivi na to, aby sa stal masérom.
„Nechcela som, aby za každú cenu robil niečo, na čo nemá. Majsterka však povedala, že to zvládne. Vtedy to bolo veľmi ťažké. Ja som dostala výpoveď, Ivi skončil absolventskú prax v domove dôchodcov. Myslela som si, že vytvoria chránené pracovisko, čo sa ukázalo ako náročný proces. Ostali sme bez práce a nevedeli sme, čo budeme robiť. S Ivim to išlo dole vodou, nemal sociálne kontakty. Uvažovala som, čo ďalej. Rozhodla som sa spraviť Ivimu masérsky kurz.“ Ivi skúšky zvládol na výbornú. Marcela si spomína aj na jeho poctivosť, kedy pri záverečných testoch mnohí odpisovali, no on neodtrhol oči od svojho papiera.
Takto sa cíti užitočný
Na začatie podnikania dostali príspevok. Marcela stále Iviho učí, ako komunikovať so zákazníkmi a oboznamuje ho s rôznymi situáciami. „Som rada, keď vidím, ako mu to ide. Dôležité je, že má denný režim a dobre mu padne, keď ho zákazníci pochvália. Takto si dokáže sám zarobiť, pretože rád chodí na koncerty a predovšetkým sa cíti užitočný,“ povedala obetavá mama, ktorá Iviho vychovávala sama. Dnes žijú aj s druhým manželom v trojici. Pre šikovného maséra je podľa Marcely táto práca vhodná aj pre jeho trpezlivosť.
„Ivi dokáže jednu činnosť robiť v pokoji aj niekoľko hodín. Minule lúskal orechy takmer celý deň. Pustil si Horkýže Slíže alebo Linkin Park a lúskal.“ Ivi vo voľnom čase chodieva do lučeneckého denného centra pre zdravotne ťažko postihnutých Dúhový domček navštevovať kamarátov. Podľa jeho mamy je dôležité, aby sa stretával s ostatnými a udržiaval kontakty s ľuďmi. „Pre mnohých ľudí z Dúhového domčeka je motivátorom. Nie je bežné, aby ľudia s Downovým syndrómom dosiahli takú úroveň ako on. Aj Ivi má svoje muchy, čo ma niekedy stojí veľa energie. To je však nič oproti jeho svetlým stránkam. Milujem, ako dokáže žartovať a rozosmiať ľudí. Práve to si na ňom mnohí všimnú. Je k ľuďom milý a spontánny. Keď sa s nimi zoznámi, veľmi si ich obľúbi,“ povedala Marcela. Ivi sa okrem práce venuje hudbe, zaujíma ho aj dianie vo svete. Najradšej počúva rock.
„Pri hudbe sa odreagujem, ale najviac ma baví masírovanie. Chcel by som sa tomu venovať celý život,“ skonštatoval Ivi. Napriek svojmu povolaniu masáže neobľubuje. Namiesto relaxu ho pohyby rúk a prstov šteklia.
Ivi je požehnaním
Pre Marcelu je jej šikovný syn požehnaním. „Prežila som šťastné tehotenstvo. Vtedy som ešte netušila, že sa Ivi narodí s hendikepom. Po pôrode mi nešetrným spôsobom povedali, že môj syn nikdy nebude vedieť čítať, písať a celý život bude potrebovať zvýšenú starostlivosť. Počas pobytu v pôrodnici veľa spal a ja som ho už vtedy masírovala.“
Marcele pomohla rehabilitačná sestra Erika, ktorá ju naučila Vojtovu metódu. Ide o súbor cvičebných techník na liečbu telesných a psychických porúch. „Fyzický vývoj ide zároveň s psychickým, preto som s ním dennodenne cvičila. Veľmi mi pomohla viera. Modlila som sa a prosila o silu a trpezlivosť. Myslím, že pomohlo aj to, že som v tehotenstve nevedela, že bude Ivi hendikepovaný. Bola som šťastná a bezstarostná, čo sa prenieslo aj na neho,“ povedala Marcela. Okrem priateľov a Boha je vďačná aj rodine a najmä sestrám, ktoré ju v ťažkých chvíľach podržali. Za dôležité považuje aj to, že Iviho od ľudí neseparovala.
„Vždy som ho brala so sebou. Niektorí rodičia sa za postihnuté deti hanbia, no mne to už nerobí problém. Keď sa na neho ľudia opýtajú, odpoviem im. Boli však situácie, kedy bolo ťažké prijať, že je iný. Čas je však milosrdný a toto obdobie prešlo.“ Ivi sa s ľuďmi nestretáva len v práci. Marcelini kamaráti sa stali jeho kamarátmi. Chodia spolu na pivo či na koncerty, kde sa s veselým masérom nikdy nenudia.
