LUČENEC. Známu tvár nášho regiónu Lukáša Pelča možno v súčasnosti vidieť v projekte mojepovstanie.sk, kde účinkuje po boku Lukáša Latináka. Okrem iného si zahral aj v známom slovenskom vo filme Kandidát. Napriek tomu, že mu to na obrazovke „hrá“, začiatky jeho hereckej kariéry boli náročné.
„Moja cesta k herectvu viedla cez poéziu a recitačné súťaže. Úzko som spolupracoval s lučeneckým majstrom Arpim Szabóm, ktorý ma pozval do divadelného súboru Timrava. Tam som mal prvýkrát možnosť zahrať si v divadle a práve ten moment bol v mojom živote kľúčový. Ako vraví Arpi: „Nainfikoval som sa divadlom a úprimne povedané, táto choroba ma tak zasiahla, že sa z nej ani nehodlám liečiť,“ spomenul si na svoje začiatky talentovaný Lučenčan.
Na javisku musia často improvizovať
Od prvej skúsenosti s herectvom sa Lukáš rozhodol, že sa tomu chce venovať celý život. Vtedy ani netušil, že bude v divadle stáť po boku hercov, ktorých obdivoval. „A už vôbec by som nepovedal, že sa z nich stanú moji priatelia,“ povedal Lukáš, ktorý si náročnú cestu za svojím snom musel poctivo odšliapať. „Sú to stovky hodín tvrdej práce a straty voľného času, ktorý nemám ani teraz. Človek musí vo veľmi krátkom čase pochopiť veľa vecí, naučiť sa ich robiť tak, ako keby v tom bol už desať rokov. Aj také je divadlo a herectvo.“
Málo času a veľa práce však nie je všetko, čo herectvo prináša. Na javisku si s kolegami užijú mnoho zábavy. „Napríklad naposledy v Rimavskej sobote s predstavením Hlava medúzy. Z rádia mala začať hrať hudba, no nestalo sa tak. Zrazu bolo treba vyplniť dve minúty ticha. Začal som improvizovať. Dopadlo to dobre, ale nie vždy je to taká sranda pre nás hercov ako pre divákov.“
Lukášova alma mater, Vysoká škola múzických umení, je podľa jeho slov z pohľadu niektorých ľudí jednoduchá. On sám však vie, že opak je pravdou. „Naše skúšky možno neboli zo stoviek strán učiva. Museli sme však šermovať, naučiť sa balet, historické tance, spev či prednes a herectvo. Toto všetko musí človek zvládnuť aj napriek tomu, že nevyniká v speve alebo tanci. Herec musí ovládať všetko,“ tvrdí mladík, ktorého počas náročného štúdia najviac podporovala celá rodina, no predovšetkým otec, známy lučenecký lekár Juraj Pelč.
„V škole a na začiatku kariéry som zažil naozaj ťažké chvíle. A presne v kľúčových okamihoch som sa vždy vracal k rodine, ktorá ma podržala. Môj otec je aj môj najlepší priateľ. Nemusím mu hovoriť, čo sa mi v živote deje, on sa na mňa pozrie a všetko mu je jasné. Takých ľudí stretnete za celý život iba zopár.“ Podporu od rodiny dostáva aj v súčasnosti. Voľného času ma málo, no každú príležitosť využije na cestu do Lučenca. „Živiť sa herectvom znamená nemať voľný čas. Keď sa náhodou nájde, venujem ho rodičom. Vždy ich rád prídem navštíviť a pomôcť.“
Tvrdá drina prináša svoje sladké ovocie
Jednu inscenáciu niekedy skúšajú každý deň počas ôsmich týždňov. Dni tvrdej driny však prinášajú svoje ovocie. „Herectvo nie je len o tom, že sa človek na niečo hrá. V inscenáciách vytvárame charakter postavy, ktorá v divákovi musí evokovať, že ide o normálneho človeka. Hráme tak, aby bolo všetko uveriteľné. Len tak sa môže divák baviť, plakať a prežívať príbeh s nami. Divadlo má javisko a hľadisko a obe tieto miesta musia byť zaplnené, aby to malo zmysel. Až vtedy je to krásne.“
Počas svojej kariéry sa okolo Lukáša pohybovali viacerí celoslovensky známi herci. Z celej brandže si najviac váži svojich pedagógov z vysokej školy Vladimíra Strniska a Ingrid Timkovú. „Vážim si všetkých hercov, ktorých som mal rád už dávno a zistil som, že sú to úplne normálni ľudia. Samozrejme, nemôžem zabudnúť ani na Arpiho Szabóa. Nebyť jeho, nenájdem to, čo ma napĺňa,“ povedal talentovaný herec a moderátor.
Na ulici naňho deti kričali „Díky, Broňa"
Lukáša mnohí poznajú aj z televízneho seriálu Panelák, preslávila ho aj známa hláška z reklamy „Díky, Broňa“. Práve v súvislosti s tým ho ľudia zastavovali na ulici. „Kričali to na mňa najmä deti a chceli sa odfotiť. Okrem toho ma občas ľudia zastavia a prihovoria sa mi. Nepovažujem sa však za známu osobnosť. Na ulici ma spoznávajú, lebo účinkujem v projektoch pre širokú verejnosť.“ Lukáša budú môcť ľudia z tohto regiónu vidieť v akcii už čoskoro. Spolu s kolegami z divadla Malá scéna prídu do Lučenca s predstavením Čierna komédia od Petra Schaffera. „Do Lučenca sa vždy rád vraciam. Mesto a ľudí v ňom mám rád, pretože to pre mňa nie sú Maďari, Slováci, katolíci, evanjelici či Židia. Všetci sú Lučenčania. Húževnatí, cieľavedomí ľudia, ktorí sa vo svete nestratia. Mal som možnosť navštíviť rôzne miesta v Európe a vždy som tam natrafil aspoň na jedného Lučenčana alebo človeka z nášho regiónu.“
Lukáš si takto splnil jeden zo svojich snov. Divadlu a filmu sa chce venovať celý život. Jeho ciele a ambície sa však netýkajú len pracovnej sféry. „V súkromí mám jeden cieľ, ktorý dnes už nie je veľmi populárny. Chcel by som raz mať takú úžasnú rodinu, do akej som sa narodil. Kompletná a plná lásky. Iba vtedy môže človek osobnostne aj kariérne rásť,“ dodal mladík.
