LUČENEC. Bol ešte len také malé chlapča, keď sa pred ôsmimi rokmi prišiel so svojim kamarátom pozrieť na kickboxerský tréning. Netušil, o čom tento šport je. Dnes má pätnásť rokov, je niekoľkonásobný majster Slovenska a nedávno sa mu splnil jeho sen. Ondrej Franek z Hornej Slatinky zahviezdil minulý mesiac v Taliansku. Na WAKO svetovom šampionáte kadetov a juniorov si v kick lighte do 52 kg vybojoval zlato. Borcovi z lučeneckého Fortisu, ktorý sa na svetový šampionát pripravoval pod taktovkou Davida Zolda, však nestúpla sláva do hlavy. Je to stále skromný chalan, ktorý si ctí svojich súperov. Jeho doterajšie športové úspechy však dávajú tušiť, že z nádejného automechanika sa stáva športovec zvučného mena. V rozhovore sa vyjadril, že svoj úspech z Rimini je rozhodnutý zopakovať.
Prečo si sa rozhodol práve pre kickbox a kto bol tvojim prvým trénerom?
- Ku kickboxu ma priviedol kamarát, ktorý ma zobral na tréning. Predtým som v podstate ani netušil, o čom vlastne tento šport je. No už na prvom tréningu sa mi zapáčil tak, že som si bol istý, že to je cesta, po ktorej chcem kráčať. Začínal som pod vedením trénera Karola Filku.
Spomínaš si na svoje prvé súťažné predstavenie?
- Áno. Bolo to v roku 2008 v Pezinku. Štartoval som v semi contacte a podľahol som súperovi z Košíc 9:12 na body. Potom som začal ešte viac trénovať. Mojou druhou súťažou bol slovenský šampionát, na ktorom som si vybojoval striebro.
Súťažíš v semi contacte, light contacte a kick lighte. Aký je medzi týmito disciplínami rozdiel?
- Semi contact je dosť podobný karate. Light contact sa s kick lightom dosť podobá, akurát v kick lighte máme kraťasy a môže sa kopať aj do nôh.
Kedy si sa po prvýkrát medailovo presadil na svetovom fóre?
- Bolo to v roku 2010 v srbskom Belehrade. Bola to moja prvá väčšia súťaž a vybojoval som si bronz. Štartoval som v hmotnosti do 32 kg.
Motivoval ťa tento úspech?
- Samozrejme. Začal som viac trénovať.
Pred dvoma rokmi si sa opäť predstavil na svetovom fóre, no medailovo si tam vyšiel naprázdno.
- Vtedy prebiehal svetový šampionát v Bratislave a ja som nastupoval vo váhe do 42 kg. Dva prehraté duely ma vyradili z ďalších bojov.
Vlani si sa začal pripravovať pod vedením trénera Davida Zolda. Vyskúšal si si aj box...
- Bratov Zoldovcov som poznal. Obdivujem ich športové výkony i to, čo všetko v ringoch dosiahli. Zúčastňujem sa aj boxerských tréningov, no a po zimnej príprave som si aj ja vyskúšal, aké je to nastúpiť proti súperovi v boxe. Stalo sa tak v Komárne a vyhral som 3:0.
Takže si presedlal na box?
- Box je pre mňa spestrením a skvelou výplňou voľna v čase, keď nemám súťaž v kickboxe. Mojou srdcovkou však naďalej zostáva kickbox.
Aký tréner je David Zold?
- V prvom rade je to profesionál a maximalista. Na tréningoch vie byť aj poriadne prísny v snahe vyťažiť z nás maximum. Okrem toho je to počas súťažného zápolenia skvelý kouč a mimo tréningov aj dobrý kamarát. Tým, čo my teraz len začíname, si on už prešiel. Je to tiež dobrý radca.
Ako prebiehala tvoja príprava na nedávny svetový šampionát v Taliansku?
- Príprava bola náročná. Obetoval som jej celé letné prázdniny. Trénoval som každý deň okrem víkendov. Na majstrovstvá sveta som sa nominoval ako jednotka, teda najlepší z váhy. No a keďže som vedel, že na svetovom šampionáte je už náročnejšie presadiť sa v kvalitnej konkurencii, tak som aj ja vydal zo seba maximum.
Aké to bolo v Rimini?
- Ako na súťaži, na ktorú tréneri pricestujú s tým najlepším, čo majú. Na týchto majstrovstvách som ma vo svojej kategórii doposiaľ najpočetnejšiu konkurenciu. V light contacte som mal 25 súperov a kick lighte 17. Dovedna som odzápasil deväť duelov. V kick lighte do 52 kg som po štyroch víťazstvách dosiahol majstrovský titul. Na tento úspech som čakal sedem rokov. Z jeho zisku mám nesmiernu radosť. Okrem toho ma teší aj fakt, že s takmer všetkými súpermi som sa už v minulosti stretol a podľahol som im. Spomeniem napríklad prehru s maďarským protivníkom v Szegede. Bolo to pred dvoma mesiacmi. No v Talianku sa karta obrátila.
Spomínaš početnú konkurenciu a súperov, s ktorými si nemal príliš lichotivú bilanciu. Neobával si sa, že neuspeješ?
- Po dvoch výhrach v light contacte a kick lighte som vedel, že je dobre. Strach zo mňa opadol, bol som suverénnejší a veril som si. Dokonca som ráno v deň svojho finálového vystúpenia trénerovi Davidovi Zoldovi povedal, že idem vyhrať. Naozaj neviem, čím to bolo, ale mal som odrazu taký víťazný pocit a bol som si istý sám sebou, že inú možnosť ako zisk majstrovského titulu som si nepripúšťal.
Aký bol finálový zápas?
- Stretol som sa v ňom s Poliakom Laniewskim. Videl som jeho zápas, v ktorom zdolal súpera z Írska. Bolo to veľmi kvalitné stretnutie a spočiatku som sa aj obával, že s ním môžem mať problémy. Okrem toho som si pred finále zranil nohu a celú noc som mal v nej kŕče. David Zold sa však o mňa staral, nohu mi masíroval. No a ja som rád, že som ho nesklamal.
Kto sa na Slovensku ako prvý dozvedel o tvojom víťazstve na svetovom šampionáte?
- Myslím, že to bol otec môjho trénera Davida Zolda Dado. Ešte som nezložil rukavice a David mu už volal. Ja som dal vedieť sestre, no poprosil som ju, aby doma povedala, že som prehral.
A neprezradila ťa?
- Nie. O tom, že som svetový šampión vo svojej kategórii, sa dozvedeli až vtedy, keď som sa z Talianska vrátil domov a ukázal im pohár. Boli veľmi radi a tešili sa.
A čo na to spolužiaci?
- Keď som vošiel do triedy, spolužiaci začali tlieskať a pískať. Kamaráti mali z môjho úspechu úprimnú radosť. Je to naozaj fantastický pocit.
Aké sú tvoje plány do ďalšej športovej kariéry?
- Chcem svoj úspech z Talianska zopakovať toľkokrát, koľko sa len bude dať. Do novembra som ešte starší kadet, potom ma čaká juniorská kategória. Uvidíme, či sa v nej presadím. V novembri sa rozbehne slovenská liga. Vtedy už budem junior. Som zvedavý, či sa mi aj v tejto kategórii podarí nominovať sa na majstrovstvá sveta. Som však pripravený ešte viac zintenzívniť svoj tréningový program.
