LUČENEC. V telocvični je rušno. To si džudisti cibria techniky a učia sa nové. Od štvorročných drobcov klbčiacich sa na žinenkách až po stredoškolákov, z ktorých si už niektorí plnia reprezentačné povinnosti. Príde víkend a partia športovcov vyrazí na cesty, medaily pozbiera na Slovensku i za jeho hranicami. Tréningová drina i kamarátske posedenia, povzbudenia na súťaži, motivácia v šatni, debaty o športe i o živote, zábava aj disciplína, rešpekt a vzájomná úcta. To všetko sa točí vo víre života klubu, ktorého meno už dávno presiahlo hranice mesta či regiónu. Judo club Junior Lučenec možno nazvať liahňou športových talentov. Jeho tréneri vychovali reprezentantov zvučných mien, na športovú kariéru pripravujú ďalších. Deň čo deň svojich zverencov nasmerujú na cestu, na konci ktorej je stupienok víťazov. Junior sa pýši úctyhodnou zbierkou cenných trofejí. Napokon, jeho história siaha až do roku 1976. „Detský“ oddiel vznikol dva roky po založení džuda v Lučenci, ktoré tento rok slávi 40. výročie svojho vzniku. No a práve v tento jubilejný rok sa Junioru dostalo prestížneho ocenenia. Slovenský zväz juda (SZJ) ho adresoval trénerovi Michalovi Bokorovi, ktorý sa tak zaradil medzi najlepších slovenských trénerov džuda. Toto ocenenie, udelené za významný prínos pre džudo na Slovensku pri príležitosti 60. výročia vzniku SZJ, si M. Bokor prevzal z rúk predsedu zväzu Jána Krišandu. Nás zaujímalo, čo pre M. Bokora takáto odmena znamená i to, aký je chlebíček kouča.
Ako vnímate poctu, ktorej sa vám od Slovenského zväzu juda dostalo?
Ocenenie si vážim, no nevnímam ho ako odmenu pre jednotlivca. Síce je na ňom moje meno, no ja za ním vidím aj ďalšie tváre a najmä prácu skvelého trénerského tímu. Je mi cťou pracovať v takom kolektíve, aký je ten náš v Juniore. Musím vyzdvihnúť prácu trénera Dušana Spurného, ktorý viedol našu prípravku v čase, keď som sa vydal na trénerskú dráhu. Aktuálne vynikajúce výsledky s našimi najmenšími džudistami dosahuje Marek Porteleky. Veľkým prínosom pre náš klub je aj trénerka Zuzana Halajová, bývalá reprezentantka našej krajiny. Okrem nich tu máme aj ďalších kvalifikovaných trénerov – Luciu Balaškovú, Luciu Krakovskú a Ladislava Pentku, ktorých práca si zaslúži pozornosť. Takže ocenenie, ktoré som dostal, vnímam ako odmenu za to, že som dal dokopy taký skvelý tím.
Na Slovensku má svoje domovské stánky až 61 klubov. Považujete Junior za silnú konkurenciu?
Samozrejme. Naši pretekári poriadne podkurujú vo svojich kategóriách nielen domácej, ale i svetovej špičke. Čo sa týka úspešnosti , radíme sa do prvej desiatky slovenských klubov. Za zmienku určite stojí aj fakt, že meno našej džudistky Martiny Gréčovej sa tento rok objavilo vo svetovom ranking liste, čo je už naozaj veľký úspech, najmä keď si predstavím, že v tomto prestížnom rebríčku je dievča, ktoré trénuje v malej školskej telocvični v Lučenci vedľa športovkýň z rôznych kútov sveta, ktoré sa pripravujú na profesionálnej úrovni.
Na trénerskú dráhu ste sa vydali pred siedmimi rokmi. Byť koučom v podstate nie je práca, ale skôr poslanie. Napĺňa vás táto aktivita?
Venovať sa mládeži, usmerňovať ju na športovom poli, dávať cenné rady do života i do turnajov, je naozaj skvelé. Je to zmysluplná činnosť, ktorej výsledky prinášajú nielen mne, ale i samotným pretekárom a ich rodičov nesmiernu radosť. Keď sa môj zverenec postaví na stupeň víťazov, keď od jeho šťastných rodičov počujem pochvalné slová nielen na moju adresu, ale i na adresu celého klubu, keď vidím radosťou rozžiarené oči mladých borcov siahajúcich si na medailu, tak vtedy som si istý, že to, čo robím, má naozaj zmysel. Je to pre mňa najkrajšia odmena.
Je náročné byť trénerom?
Keď túto činnosť človek berie ako svoje hobby a šport, ktorému sa ako kouč venuje, je pre neho srdcovka, tak by som ju neoznačil prívlastkom náročná. Ak áno, tak jedine v prípade voľného času, ktorý tréner obetuje na prípravu svojich zverencov. Je to každodenný kolotoč. Ak chcem, aby naši pretekári nestagnovali a niečo dosiahli, nemôžem to flákať. V podstate džudom žijem sedem dní v týždni. Tréningy, turnaje, sústredenia, to všetko mi zaberie takmer všetok voľný čas. No nesťažujem sa. Rovnako ako moji kluboví kolegovia to robím preto, lebo chcem a vidím, že to má zmysel. Džudo sa mi doslova vrylo pod kožu, koluje v krvi. Neviem si predstaviť, že by som mal s týmto športom nadobro skončiť.
Máte za sebou aj aktívnu športovú kariéru, ste bývalý slovenský reprezentant. Nemáte občas nutkanie zasiahnuť súťažne do bojov?
Priznám sa, že sú také chvíle, ale vždy si poviem, že dôležitejšie je byť zdravý, nezranený, akoby som mal ešte sám sebe niečo dokazovať. Moja športová kariéra sa v podstate skončila pomerne rýchlo. Bol som ešte len dorastenec, keď ma zo súťažného kolotoča vyradilo zranenie kolena. Rekonvalescencia trvala vyše roka. Je to veľmi dlhý čas, ktorý sa len veľmi ťažko dobieha. Ako som sa už zmienil, teraz sa teším z úspechov svojich zverencov. Práca trénera mi nahrádza súťažnú kariéru.
Junior má svojich odchovancov v radoch reprezentačného tímu. Venujete sa ďalším, ktorí sú už dnes v hľadáčiku reprezentačných trénerov. Nie je vám smutno, keď si váš zverenec odchádza plniť reprezentačné povinnosti?
V prvých dvoch rokoch, ako som sa stal trénerom, mi to bolo ľúto. Len ťažko som sa vyrovnával s tým, že športovci, ktorých sme doslova vypiplali, zodpovedne pripravili, nám v najlepšom veku prechádzajú pod taktovku reprezentačných trénerov. Dnes už viem, že v tom tkvie naša práca. Teraz keď mi zazvoní telefón a reprezentačný tréner mi povie, že má záujem o nášho pretekára, pretože dosahuje vynikajúce výsledky, je to pre mňa akoby poďakovanie za dobre odvedenú prácu. Som hrdý na našich športovcov, ktorí do sveta vyrážajú v reprezentačných dresoch, veď šíria dobré meno džudistickej školy Junioru.
Tento rok ste so svojimi zverencami vycestovali aj na európske poháre. Je to už vyšší súťažný level. Takýchto prestížnych turnajov sa zúčastňujú prevažne reprezentačné áčka ...
Je to skvelé, že naši borci už konkurujú európskej i svetovej džudistickej elite. Tí, ktorí sú v reprezentácii, na európske poháre cestujú s reprezentačným tímom. Ja som však zvolil taktiku, ktorá dáva možnosť aj ďalším našim športovcom v reprezentačnej príprave otestovať si svoju kondičku v stretnutiach s kvalitnými súpermi. Na európske turnaje s nimi cestujem na náklady klubu. Chcem, aby videli, aká atmosféra vládne na veľkých turnajoch a získali cenné skúsenosti, ktoré im žiadny tréning ani súboj so slabším súperom nenahradí. Určite ich to posúva vpred a motivuje. Okrem toho aj reprezentačný tréner vidí záujem z našej strany. Viac-menej to beriem ako formu dobrej spolupráce s reprezentáciou a s pozitívnym dopadom aj na reprezentantov Junioru, ktorých na turnaji vždy podporíme.
Hovoríte o cestách na náklady klubu. V čase, keď mnohé kluby živoria, škrty v plánoch im robí nedostatok peňazí a sponzori sa do podpory športu nehrnú, je obdivuhodné, že to zvládate...
Nesmierne si vážim podporu a pomoc našich sponzorov. Práve vďaka nim majú naši športovci možnosť bojovať nielen doma, ale aj v zahraničí. Preto ďakujeme spoločnostiam Ekoltech, TSV papier, Guru sport, Corekta plus a tiež mestu Lučenec za podporu. Ceníme si aj ústretovosť riaditeľky Základnej školy Vajanského v Lučenci Ľudmily Lacovej. V tejto škole má náš klub domovský stánok a zo strany jej vedenia sa vždy stretol s ochotou a pochopením. Veľký význam pre nás má aj podpora zo strany rodičov, ktorí prichádzajú na tréningy a neváhajú vycestovať na turnaje.
Čo vás vie ako trénera najviac nahnevať a čo potešiť?
Ako som už viackrát spomenul, najväčšiu radosť mám z úspechov našich zverencov. Je to fantastický pocit vidieť, ako dosiahnu medailové pozície, z ktorých sa tešia nielen oni, ale aj ich rodičia. To je radosť a pochvalné slová rodičov sú motiváciou a vzpruhou do ďalšej činnosti. No a nahnevať ma vie najmä ľahostajnosť a odfláknutý tréning zo strany mladého športovca. Vtedy viem aj zvýšiť hlas.
Medzi zverencami máte aj svoju dcéru Patríciu. Máte na ňu rovnaký meter ako na ostatných vo vašej družine?
Pôvodne začali džudo trénovať obidve moje dcéry. Napokon pri ňom zostala len Patrícia. Venuje sa mu od svojich šiestich rokov, dnes má pätnásť. Určite ju nijak nezvýhodňujem a snažím sa mať rovnaký meter na každého. Klamal by som však, keby som tvrdil, že sa na ňu pozerám rovnako ako na ostatných svojich zverencov. Fakt, že je to moja dcéra, sa nedá odmyslieť. Takže kladiem na ňu prirodzene väčšie nároky. Neraz mi to dá doma aj pocítiť, keď mi pripomenie, že až taký náročný by som nemusel byť. Robím to však preto, že mi na nej záleží rovnako ako na ostatných zverencoch. Som spokojný s tým, čo zatiaľ na džudistickej scéne dosiahla. Už je v hľadáčiku reprezentačného trénera a v budúcom roku by mala začať bojovať na európskych pohároch. Verím, že sa jej bude dariť. Každý športovec, ktorý bude zviditeľňovať náš klub i mesto na medzinárodných fórach, je plamienkom obrovskej vatry menom Junior, ktorej plamene šľahajú ďaleko za hranicami našej krajiny.
