TOMÁŠOVCE. Má iba 22 rokov a má koníček, ktorý je vo väčšine prípadov doménou starších mužov. Janka Antalíková z Tomášoviec chová poštové holuby. Nedávno našu krajinu reprezentovala na majstrovskej testovačke v Maďarsku pred budúcoročnou olympiádou.
K holubom ju priviedol jej starý otec
„Venujem sa tomu približne deväť rokov. Lásku k holubom som pochytila od svojho starého otca. U nás v rodine sme holubári len ja a môj otec,“ povedala mladá Tomášovčanka, ktorá si spomína na ťažké začiatky. V tých časoch bývali v bytovke a v rodine neboli Jankiným nápadom nadšení. Keď sa však presťahovali do rodinného domu, od starého otca dostala prvé tri holuby.
„Jeden miestny chovateľ mi dal ďalšie vajíčka. Boli sme začiatočníci a museli sme sa veľa naučiť, ale myslím, že sme to zvládli.“ Práca s holubmi je celoročný proces. Všetko začína v januári, kedy vtákov preliečujú, očkujú, označujú a vychovávajú mladých. Ak je v marci priaznivé počasie, púšťajú ich lietať. Ľudí, ktorí sa tomuto plnohodnotne venujú, postupne ubúda.
„Aj v našom regióne je nás málo. Z radov holubárov je najviac starších mužov, ktorí postupne vymierajú a nemajú komu predať svoje skúsenosti. Mladých to až tak nezaujíma.“ Janka doma chová niekoľko desiatok holubov, ktoré pokojne sedia na svojom mieste. Podľa mladej Tomášovčanky neuletia, lebo si tu vytvorili domov.
Domov ich ťahá silná láska k partnerovi
Mnohí nevedia, ako sa dokážu holuby vrátiť na svoje miesto. Podľa niektorých je to zraková orientácia, podľa iných je to láska k partnerovi. Jedna z metód, ktoré chovatelia používajú, je vdovstvo.
„To znamená, že chovateľ pred pretekom rozdelí partnerov. Jeden z páru ostane doma a druhého odvezú na vypúšťacie miesto. Je to ich motivácia na to, aby sa vrátili naspäť za partnerom. Vtedy doslova vidieť ich lásku a radosť z toho, že sa znova stretli,“ priblížila Janka. Samotné preteky môžu mať rôznu dĺžku. Súťaží sa na sto či päťsto kilometrov. Najnáročnejší pretek má až vyše šesťsto kilometrov. Dĺžka letu záleží podľa Tomášovčanky od rôznych faktorov. Päťsto kilometrov pri dobrých poveternostných podmienkach dokáže holub zdolať za päť či šesť hodín. „Nie každý vták to dokáže zvládnuť. Stáva sa aj to, že sa nevrátia. Nástrah je mnoho. Môže ich zabiť zlé počasie či dravce. Keď je napríklad holub smädný a na ceste sa mu niečo leskne, sadne si, aby sa napil a zrazí ho auto. Aj mne sa to už stalo.“
Súťaženiu sa venuje približne päť rokov
Netradičné hobby ju stojí mnoho času a peňazí. Starostlivosť o holuby jej zaberie väčšinu dňa. Krmivo, lieky, zápisné na preteky i členské poplatky nie sú malým výdavkom. „Keď je sezóna, treba vstávať už okolo štvrtej ráno a trénovať. Potom ich nakŕmiť a vypustiť, aby som im mohla vyčistiť holubník a tak ďalej.“
Janka so svojimi holubmi súťaží približne päť rokov. Medzi kolegami je často jedinou ženou. Ostatní holubári na ňu pozerajú rôzne. Niektorí ju podporujú, iní sú voči skúsenostiam mladej Tomášovčanky nedôverčiví. Ju to však neodrádza. Láska k holubom a súťaživosť je podľa jej slov to, čo ju posúva ďalej. Ako sama tvrdí, väčšie úspechy za sebou zatiaľ nemá. Jej skúsenosti však hovoria opak.
Reprezentovala Slovensko, bola úspešná
Zúčastnila sa viacerých súťaží, spolu s ďalšími nás nedávno reprezentovala na majstrovskej testovačke u našich južných susedov. „Bolo tam 23 krajín. Ktorá sa koná každé dva roky. Mala som tam dva holuby. Jeden z nich sa v preteku z Brna do Maďarska v kategórii juniorov z takmer 700 holubov umiestnil na štvrtom mieste. Vo finálovom preteku z Prahy som mala druhého a tretieho slovenského holuba a medzi juniormi skončil môj holub na deviatom mieste,“ povedala Janka.
Na testovačku ju vybral Slovenský zväz chovateľov poštových holubov. Holuby, ktoré sa podujatia zúčastnili a boli úspešné, pôjdu do internetovej dražby. Účastníci museli podpísať súhlas s tým, že sa ich vtáky stanú majetkom zväzu a môžu ich predať. „Nie je z toho žiadny zisk, ale je to reprezentácia krajiny a to je oveľa lepší pocit,“ dodala Janka.
