LUČENEC. Lučenčan Ľubomír Činčura sa môže pýšiť prestížnym ocenením. Na celosvetovej súťaži PhotoCup 2014 získal titul Svetový fotograf roka 2014.
„V auguste vydali na internete výzvu a rozhodol som sa zapojiť. Fotografie na tému „beauty“ som vybral tri. V národnom kole som uspel a spolu s ďalšími dvomi fotografmi sme postúpili do celosvetového výberu,“ priblížil Činčura. Výsledky vyhlásili v Bostone v polovici októbra. „Vyberalo sa z vyše tristo fotiek. Konkurencia bola naozaj vysoká. Nedúfal som, že môžem zvíťaziť.“
Zavolali mu, že vyhral, myslel si, že je to žart
Národné kolo organizoval renomovaný slovenský fotograf Grejták a zastrešovala ju organizácia Mensa International. Ľubomír Činčura je podpredsedom jej slovenskej pobočky. Na vyhlásení bola jeho známa, ktorá mu prekvapivú správu oznámila telefonicky. „Bral som to ako aprílový žart, aj keď bol október. Na svojom konte mám viacero ocenení vo fotografických súťažiach, no toto je zatiaľ môj najväčší úspech.“ Jeho fotografie uvidia ľudia vo viacerých krajinách sveta, keďže ich uverejnia v médiách svetového rangu.
Na víťaznej fotografii je dievčatko v pozadí so starým otcom. „Otrhávaním lupeňov hádalo, či sa jej dedko vráti z hôr. Vyšlo jej, že sa vráti, a tak sa aj stalo,“ povedal Činčura. Víťaznú fotografiu spravil v novembri 2012 v Nepále. Zábery aj z tejto krajiny mohli ľudia vidieť na viacerých výstavách v Lučenci i v iných slovenských mestách. Okrem Nepálu fotografoval napríklad v Kambodži či Vietname, ľudí s príbehmi vpísanými v tvárach však dokáže nájsť aj v Lučenci. „Je dôležité mať dobré oko. Bežný človek môže okolo zaujímavých ľudí prejsť bez povšimnutia. Najlepšie sa dá čítať v tvári deťom a starým ľuďom,“ skonštatoval fotograf.
V rodine majú umelecké cítenie v krvi
Vyštudovaný fyzik sa svojmu hobby venuje približne päť rokov. Podľa jeho slov je to koníček náročný na čas i peniaze. Základná výbava poloprofesionálneho fotografa môže stáť tisícky eur. Kvalita techniky však nezaručuje hodnotnú fotku. Fotografovanie je druhom umenia a umelecké cítenie majú už dlhé roky v rodine. „Otec je výtvarne nadaný, starý otec bol literárne činný a strýko je hudobník. Som rád, že cit pre umenie sa dostal aj do mňa.“
Úspešný fotograf so svojím koníčkom skončiť neplánuje. Prináša mu radosť a možnosť sebarealizácie. Ako povedal, najkrajšie na fotografovaní je zachytenie bežného momentu takým spôsobom, aby sa pri ňom pozorovateľ pristavil. „Na nedávnej výstave v Dome Matice slovenskej v Lučenci za mnou prišiel amatérsky maliar pán Hrdlička. Požiadal ma, či si môže moju fotografiu premaľovať. Bolo to pre mňa významnejšie ako čokoľvek iné,“ povedal Činčura, ktorý pri práci zažíva aj náročné chvíle. „S objektmi treba nadviazať kontakt. Nefotím ako paparazzi, také fotky sú neosobné. Z ľudí musíte tú skrytú a úprimnú emóciu vydolovať vtipom či rozhovorom.“ Pri fotení sa Činčura často stretáva s tým, že ľudia chcú za fotky peniaze. „Som proti tomu, za fotenie nikdy neplatím. Radšej toho človeka pozvem na čaj,“ priblížil.
Stará mama ponúkala vnučku za päť dolárov
Na potulkách svetom stretol mnoho zaujímavých ľudí a videl krásy prírody. Za roky fotografovania však zažil aj negatívne situácie.
„Plavili sme sa v Kambodži po rieke Mekong, na ktorej sme stretli niečo ako pojazdné občerstvenie. Žena tam práve čistila kokos, tak som sa jej opýtal, či ju môžem fotiť. Súhlasila. Neskôr prišla jej vnučka. Opýtal som sa, či môžem fotiť aj ju. Povedala, že ak chcem vnučku, musím zaplatiť päť dolárov. Povedal som, že za fotenie neplatím a ona mi odvetila: Nehovorila som o fotení. Ľudsky som bol zdecimovaný, že na svete niekto za päť dolárov ponúka maloleté dieťa,“ dodal Činčura.
