ŠTEFANOV NAD ORAVOU. Dvadsaťšesťročný Roman Poláčik pochádza z divadelnej rodiny. Bodaj by aj nie. Veď v Štefanove je takmer v každom dome aspoň jeden ochotník.
Javisko odmalička lákalo aj jeho. Napokon sa mu naň podarilo dostať. Rozhodnutie vybrať sa umeleckou cestou neľutuje. Vďaka herectvu sa cíti slobodný.
Z divadelnej rodiny
Obaja Romanovi rodičia sú členmi štefanovskej divadelnej spoločnosti Vendo. Práve vďaka nim sa už od detstva stretával s kostýmami, scenármi, publikom, pódiom. Najskôr hrával vo vianočných jasličkových pobožnostiach. Jozefa, niektorého z troch kráľov, pastiera, niekedy iba držal mikrofón. Na javisko sa prvýkrát postavil s Vendom.
„Moja prvá inscenácia sa volala Slovenský raj od Viliama Klimáčka v réžii Jozefa Puchla. Sranda bola, že som hral syna a moju matku hrala moja vlastná mamina,“ spomína Roman Poláčik.
Vtedy však ešte ani len netušil, že z neho raz bude skutočný herec. Ako každé dieťa, aj on mal množstvo iných vízií do budúcnosti. Najskôr sa chcel stať smetiarom, potom dobre zarábajúcim právnikom či archeológom.
„Aj mafiánom,“ hovorí s úsmevom. „Čímkoľvek. Aspoň na chvíľu. A v tomto smere mi moja skutočná práca ponúka dokonalé uspokojenie.“
Z autoelektroniky na umenie
Čo chce v budúcnosti robiť, sa rozhodol v treťom ročníku na nižnianskej strednej škole, kde študoval autoelektroniku. „Vďaka môjmu učiteľovi slovenčiny som si obľúbil slovo ako také a vedel som, že chcem práve s ním pracovať,“ rozpráva Roman. „Štúdium herectva bolo na to ako stvorené.“
Keď doma oznámil, že chce ísť študovať na bratislavskú Vysokú školu múzických umení, rodičia ho podporili, no počastovali ho poznámkou, že privysoko rúbe.
„Ale podarilo sa zaťať. Boli a doteraz sú spokojní. Asi preto, lebo vedia, a na predstaveniach aj vidia, ako ma to baví.“
Ešte ako prvák na vysokej škole začal Roman robievať komparz v Slovenskom národnom divadle. V druhom ročníku dostal možnosť skúšať v divadle Aréna s dlhoročným českým režisérom. Prvýkrát okúsil profesionálny priestor, prístup a videl aj profesionálny výsledok. Po štyroch rokoch prišiel vrchol snaženia – ponuka z Divadla Andreja Bagara v Nitre. Prijal ju a od skončenia školy je už tretí rok riadnym členom umeleckého súboru.
Ospravedlňujúci pohľad
Ani mladého rodáka zo Štefanova na javisku neobchádzajú trápne či nepríjemné situácie, na ktorých sa po predstavení s kolegami zasmejú. A hoci ich nie je málo, Roman ich berie s nadhľadom.
„Ak nepočítam každodenné skúšky, kde sa v nevedomosti človek dopúšťa rôznych trápností, tak za zmienku stojí okno, ktoré som mal na jednom z nedávnych predstavení. Úplne mi vypadol text, netušil som, po čo som prišiel na javisko. Aspoň približne som povedal, čo bolo potrebné pre ďalší chod príbehu, z dialógu s partnerkou som rázom urobil monológ, pozrel som sa jej do očí, pričom z mojich vychádzalo veľké prepáč, usmial som sa a odišiel. Doteraz si neviem vysvetliť tú nepochopiteľnú tmu.“
Kladiem si otázku, či to naozaj chcem robiť stále
Roman po vyštudovaní herectva a mnohých hereckých úlohách potvrdil staré známe, že umelcom sa človek musí narodiť.
Jedným dychom však dodal, že vrodený základ musí každý v sebe najskôr objaviť. A potom začína skutočná drina.
„Nikdy by som nepovedal, čo všetko sa musí človek naučiť, aby bol použiteľný pre javisko. Už som zistil, že toto povolanie nie je ľahké a často si kladiem otázku, či to naozaj chcem robiť celý život. Zatiaľ by som však určite nemenil.“
Mladému Oravčanovi dáva herectvo v prvom rade pocit slobody. Ak má hra úspech, pridáva sa k tomu aj zadosťučinenie. Ak predstavenie nie je dobré, snaží sa do budúcnosti chyby napraviť.
„Dáva mi ľudí, bez ktorých by som si už nevedel predstaviť život. Zatiaľ nie je nič, čo by mi herectvo bralo. Paparazzi mi nestrkajú denno-denne pred nos fotoaparát, nemusím pred nimi počas bieleho dňa zaťahovať závesy. Všetko je v príjemnej norme,“ hovorí s úsmevom.
Výnimočné vianočné obdobie
Hoci trávil Roman Poláčik od nástupu na vysokú školu väčšinu času v Bratislave a v Nitre, na Vianoce sa vždy rád vracal domov. Inak to nebude ani tento rok.
„Trávim ich s rodičmi, súrodencami, so starkou,“ hovorí. „A verím, že to takto vydrží ešte veľmi dlho. Hrávame tesne pred Vianocami a začíname tesne po nich, zatiaľ však nemusím vianočného kapra jesť na javisku.“
Vianoce sú pre neho obdobím, kedy sa môže aspoň na pár dní stretnúť s blízkymi. A práve tým sú pre neho výnimočné.
„Obaja súrodenci sú ďaleko od domova, takže aj spoločná večera a rozbaľovanie darčekov sú pre nás vzácne a netradičné. Doma si vždy užijeme veľa zábavy. Radi si zo seba uťahujeme, sme k sebe ironickí, a to je vlastne náš vzájomný prejav lásky,“ dodal.
