VINICA. Je najstarším žijúcim katolíckym kňazom v strednej Európe. Aj vo vysokom veku oplýva humorom a rád spomína na zážitky z mladosti. Nezlomili ho ani komunisti. Ako sám s úsmevom povedal, ak by stretol niekoho z tých, ktorí ho očierňovali, dal by im poza uši. František Dombi žije vo Vinici, kde 4. januára oslávi storočnicu.
Narodil sa v maďarskej obci Csépa. Už ako mladý chlapec sa chcel stať kňazom. „Keď som skončil piaty ročník základnej školy, rodičia ma pekne obliekli a poslali sa miestnym farárom. Ten ma však odmietol so slovami, že mi zuby stoja hore-dole a neviem matematiku,“ povedal vysmiaty kňaz. Keď uplakaný odchádzal z fary, zastavil ho miestny lekár, ktorý mu povedal, že sa za neho prihovorí na benediktínskom gymnáziu v Ostrihome. „Obratom mi odpísali, že ma berú na osemročné štúdium. V Ostrihome som býval v dome staršieho manželského páru, kde som mal teplú stravu a strechu nad hlavou. Bolo to kozmopolitné mesto. Každý, kto chcel byť v spoločenskom styku s ostatnými, musel hovoriť maďarsky, slovensky i nemecky.“
Pekným bohoslovcom dievčatá tlieskali
V tých časoch nosili mladí bohoslovci modrú reverendu a čierny pás. „Keď ostrihomské dievčatá videli pekného bohoslovca, začali mu tlieskať. Aj mne zatlieskali,“ pousmial sa kňaz. Na gymnáziu boli prísni pedagógovia. František dostal veľakrát zaucho, no našli sa aj takí, ktorí si so študentmi zažartovali. „Nemal som rád matematiku, tá mi nikdy nešla. Na maturite mi úplne vypla hlava, no našťastie som pri sebe mal dobrého spolužiaka, ktorý mi pomohol a odpoveď pri tabuli som už zvládol sám,“ pospomínal čiperný kňaz. Matematika nebola jeho silnou stránkou, vynikal v biblických vedách. Naučil sa hebrejčinu či starú gréčtinu. Po maturite mal ísť do seminára, no pomocný biskup Meszlényi ho neprijal. „Zastal sa ma rektor. Povedal, aby najlepšieho biblistu neposlal preč.“
Vďaka láske k biblickým vedám a hebrejčine mu v seminári prischla prezývka Žid. „Každý z bohoslovcov mal nejakú prezývku. Ja som mal Židov rád a vždy som sa ich zastával. Na svoju prezývku som bol preto hrdý.“ V roku 1939 ho vysvätil práve Meszlényi, ktorý ho odmietol prijať do seminára. Po vysvätení šiel spolu s ďalšími kaplánmi do Komárna, kde pôsobili pod kňazom Štefanom Lestárom. „Bol na nás prísny. Vždy nás zvozil na konci obedu, keď sme sa už nemohli brániť. Vstal, pomodlil sa a odišiel. S ostatnými kaplánmi sme sa však na tom na izbe smiali.“
Komunisti ho obvinili, že mu biskup poslal pušku
V Komárne pôsobil do roku 1941. Potom ho preložili do Budapešti. Na svojom prvom pôsobisku mal na starosti učňov. „V Komárne bola slávnosť, na ktorú prišiel aj významný cirkevný predstaviteľ. Keď videl, ako s učňami pracujem, povedal, že si ma berie do Budapešti,“ pospomínal. Keď však prišla vojna a maďarské mesto bombardovali, požiadal arcibiskupa o preloženie. Jeho ďalšie kroky tak smerovali do obce Nová Stráž pri Komárne, kde pôsobil dvadsať rokov. Po vojne sa aj František Dombi stal obeťou vykonštruovaných procesov. Počas jednej noci ho žandári odviedli do Bratislavy s tým, že mu biskup poslal pušku. Spolu s ďalšími kňazmi mali podľa komunistov násilne pričleniť južné časti Slovenska k Maďarsku. Po pár týždňoch ich poslali naspäť. „Počas komunizmu boli takí, ktorí sa snažili rozbiť súdržnosť ľudí. Ohovárali kňazov a šírili nepravdy. Našťastie sa im to nepodarilo. Ak by som ich dnes stretol, dal by som im poza uši.“
Vo Vinici našiel domov a rodinu
Do obce Vinica vo Veľkokrtíšskom okrese sa dostal v roku 1963. Odvtedy je dedinka jeho domovom a Viničania jeho rodinou. Inú bližšiu rodinu nemá. V dedine postavil novú faru a vysadil vinicu. „V roku 2001 odišiel do dôchodku, dovtedy túto farnosť viedol,“ povedal dekan Jozef Parák, ktorý býva práve v budove novej fary. V roku 2009 biskup Rudolf Baláž vymenoval Františka za čestného kanonika. „Vtedy sa usmial a povedal, že toto krásne prostredie a chutné víno sú také dobré, že ani nebude chcieť vojsť do neba,“ povedal súčasný správca farnosti. Práve dobré víno je podľa čoskoro storočného kňaza jedným z jeho receptov na dlhovekosť. „Aj jeho prastarý otec zomrel ako 102-ročný. Okrem génov sa František dožil požehnaného veku aj vďaka vnútornému pokoju. Nestresoval sa, robil si svoje povinnosti a mal rád ľudí.“ Na otázku, či by chcel svojho prastarého otca prekonať a žiť dlhšie, odpovedal s úsmevom: „Samozrejme.“
Svoj bežný deň začína už o pol piatej ráno. V izbe si odslúži svätú omšu, naraňajkuje sa a počúva rádio. „Veľmi rád čítal, no oči ho už neposlúchajú, a to ho dosť trápi. Keď ešte vládal, rád vyšiel aj medzi ľudí alebo na priedomie. V súčasnosti sa však zdržiava len v dvoch izbách. Tu má svoj pokoj. Už nevládze a so všetkým mu pomáha jedna pani z dediny,“ priblížil dekan, ktorý je vo Vinici takmer 8 rokov. So svojím starším predchodcom trávi veľa času. „Do roku 2010 mi ešte pomáhal. V nedeľu vždy odslúžil jednu svätú omšu, no od toho roku zoslabol. Je však stále pozitívne naladený a má dobrú náladu,“ zakončil správca farnosti.
