KLENOVEC. Do zoznamu vyše 1 250 výrobkov, ktorých zemepisné označenie alebo označenie pôvodu je pod ochranou Európskej únie, sa dostal aj Klenovecký syrec. V európskom registri je už desať slovenských produktov. Zaradenie syrca do registra únie je pre Klenovčanov veľká pocta. 14. január sa tak zapíše veľkým písmom do tunajšej kroniky.
O to, aby špecialita z Klenovca získala európsku ochranu, sa pričinil Ján Keresteš spolu s manželmi Zvarovcami. Klenovský syrec v hypermarketoch ani v potravinách nenájdete. Môžete si ho kúpiť na Klenovských lazoch a od tunajších gazdov.
História výroby siaha až do 17. storočia
„O jeho výrobu prejavili záujem aj dvaja Klenovčania. Je možné, že už v blízkej budúcnosti ho nájdete aj na pultoch potravín v regióne,“ hovorí Keresteš.
História výroby unikátneho syrca siaha do druhej polovice sedemnásteho storočia. Vtedy sa vyvážal aj do Nemecka. O jeho veľkej sláve svedčí aj jeho odber arcikniežaťom Štefanom od roku 1830. Bol vzácnou delikatesou aj na cisárskom dvore za čias Márie Terézie. „Klenovské syrce boli najväčšie a najkrajšie ovčie syry vyrábané ručne priamo v salašníckych kolibách. Pôvodne sa pripravovali len z ovčieho mlieka, neskôr už pridávali aj kravské. Bačovia či gazdinky mali vlastný spôsob, ako ho zhotoviť. No to, čo ho robilo jedinečným, zachoval každý,“ hovorí Stanislava Zvarová, jedna z organizátorov populárnej Klenovskej rontouky, na ktorej sa robieva súťaž o najlepší Klenovecký syrec.
Klenovecký syrec sa dostal aj do kronily
Súvislosť s tým, prečo sa syrec stal pre Klenovec pojmom, treba hľadať aj v zemepisnej polohe obce. V rázovitej horskej dedine malo ovčiarstvo vždy tradíciu. Ľudia odtiaľto obchodovali s drevom, súknom a syrom. Tak sa Klenovský syrec dostal do miestnej kroniky, do rôznych poviedok, časopisov i novín.
„Jeho výroba vyžadovala veľa trpezlivosti, vytrvalosti, ale aj silné ruky. Ovčie mlieko sa najskôr precedilo, pridal kľak získaný z teľacích žalúdkov a keď bola syrenica dostatočne zrazená, bača si vysúkal rukávy, obrátil zrak k nebu, pomodlil sa a až potom začal stískať, krájať i drobiť syrovinu. Neskôr drevenými formičkami označil syrec svojou značkou. Bača z nižného konca mal ornament iný ako ten, čo mal salaš na vyšnom,“ stručne približuje históriu Zvarová.
Jedna hruda vážila až osem kilogramov
Syrec musel byť v rôsoli namočený 24 hodín. Potom sa v čistej handre zavesil na hradu, aby odkvapkal. Na polici či v pivnici dozrieval najmenej 16 dní až dva mesiace a vtedy ho musel bača pravidelne obracať. Klenovský syrec sa nesolí. Slaný je vďaka rôsolu. Syrce z Klenovca boli najväčšie a najťažšie ovčie syry. Hruda vážila až dvadsať funtov, čo v prepočte znamená osem kilogramov. Na jednu hrudu sa spotrebovalo až 24 holieb ovčieho mlieka, ktoré získali od približne šesťdesiatich oviec na jedno dojenie.
V miestnych archívoch sa dozvedáme aj ďalšiu zaujímavú informáciu. Klenovské syrce na povrchu farbili zelenou plesňou a to tak, že v teplej vode rozpustil bača pleseň a na chvíľu do nej syr ponoril, aby chytil zelenú farbu. Až neskoršie začali gazdovia používať nezávadné farbivo.
„Rozsah predaju našich syrcov sa presne nepodarilo určiť. Chýbajú k tomu hodnoverné faktografické podklady. No v dostupnom archíve je uvedené, že syrec predával napríklad kupec Kadavý, hospodár Hrivnák, Gregor, Steiner a bryndziar Repáš. Jeden z posledných výrobcov Klenovských syrcov bol Michal Bútora, ktorý ich robil vo väčšom,“ hovorí Zvarová. V súčasnosti sa syrec vyrába v minimálne desiatich domácnostiach, ale len pre vlastnú spotrebu. „Možno teraz, keď sa syrec dostal pod európsku ochranu ,sa jeho výroba rozbehne viac,“ dodá Keresteš.
