LUČENEC. Okresné mesto sa má čím pochváliť - v jednom z rodinných domov žije víťaz olympiády. Gabriel Bargel si splnil celoživotný sen, keď sa na nedávnej olympiáde poštových holubov v Budapešti jeho operenec umiestnil na prvom mieste v kategórii štandard holub – mláďa.
Najväčšia holubárska akcia sa koná raz za dva roky. Jej zatiaľ posledný ročník sa mal konať v Juhoafrickej republike, no tamojšie zákony nedovoľujú vývoz živých zvierat z krajiny. Aby privezené vtáky nemuseli nechať v Afrike, rozhodli sa olympiádu usporiadať v susednom Maďarsku v polovici januára. Dostať sa na prestížnu súťaž nie je jednoduché.
Na olympiáde bolo viac než dvadsať krajín
„Holub musí na začiatku spĺňať určité kritériá, aby sa dostal na oblastnú výstavu. Z nej putuje na celoslovenskú výstavu a Slovensko, tak ako každá zem, posiela svoje najlepšie kusy na olympiádu,“ priblížil zanietený holubár.
Spomedzi viac ako 20 zapojených štátov mali Slováci v kategórii holub štandard - mláďa dvoch zástupcov. Jedným z nich bol aj ten z Lučenca. „Na nedávnej celoslovenskej výstave sa umiestnil na druhom mieste, čo znamenalo vstupenku na olympiádu. Bol to úžasný pocit, olympiády som sa ešte nezúčastnil. Dostať sa tam bol môj celoživotný sen.“
Lučenčan nad víťazstvom neuvažoval, aj keď v kútiku duše dúfal, že sa práve jeho holub umiestni aspoň v prvej trojke. „Keď som prišiel do Budapešti, už bolo po vyhodnotení. Za našu krajinu chodí s vtákmi na olympiády zväz holubárov. Šéf zväzu mi povedal, že výsledky nie sú oficiálne, no vraj vyhral slovenský zástupca,“ povedal Gabriel. Keď našiel svojho holuba, všimol si, že má vysoké hodnotenie. Oficiálne výsledky jeho tušenie potvrdili. Vyhral.
Víťazstvo nečakal, potešila ho už účasť
Holubov na olympiáde hodnotili podľa získaných výsledkov počas rôznych absolvovaných pretekov. „Bol to neopísateľný pocit. Som päťnásobný majster oblasti za sebou. Toto je však vrchol, po ktorom túži každý holubár. Už len účasť je pre každého veľká česť, no víťazstvo je obrovská čerešnička na torte. Krásne je aj to, že v deň, keď som vyhral olympiádu, som oslávil 58 rokov,“ skonštatoval Lučenčan.
Na jeho úspech boli odozvy zo strany priateľov, kolegov aj celej rodiny. Niektorí závideli, iní mu úspech dopriali. „Manželka aj deti sa veľmi potešili. Vidia, koľko času a peňazí do toho investujem a takto sa mi to zúročilo. Neviem to presne, ale mal by som byť piatym slovenským holubárom, ktorý vyhral olympiádu.“
Víťaz je dominantný kráľ holubníka
Víťazný holub zatiaľ meno nemá, Gabriel ho oslovuje Olympionik. „Je to výnimočný vták. V holubníku bol vždy dominantný, taký kráľ. Aj keď sme prišli z Budapešti, on okamžite vyhnal ostatných z kŕmidla a sedel tam ako pán.“ Olympionik za svoj úspech dostal špeciálnu odmenu. Do konca života si bude užívať vtáčí dôchodok a bude slúžiť ako banka na ďalší chov.
Napriek tomu, že olympiáda bola celoživotným snom, vášnivý holubár nestráca chuť súťažiť. „Motivuje ma to, aby som pokračoval. Je to skoro ako gamblerstvo. Keď gambler hádže mince do stroja a vyhrá, cíti uspokojenie. Ja trénujem holuby. Súťaženie je pre mňa ako adrenalínový šport.“ Niektorí si myslia, že holuby lietajú na určené miesto ako poslovia, čo však nie je pravda. Keď ich vypustia, vracajú sa domov. Preletené kilometre potom prepočítajú na rýchlosť, na metre za sekundu.
Holubárstvo stojí čas, peniaze i trpezlivosť
Holubárstvo nie sú len súťaže a vyhrávanie, ale aj množstvo odriekania. Viacdňová dovolenka v zahraničí neprichádza do úvahy. Ak dovolenkujú na Slovensku, Gabriel sa musí vracať do Lučenca za holubmi každý deň. Niekedy berie svoje najlepšie kusy na dovolenku so sebou. Investovať treba nielen čas, ale aj peniaze. Kedysi sa hovorilo, že preteky koňov sú športom vrchnosti a holubárstvu sa venuje nižšia vrstva. Dnes tomu tak nie je. Aj z tohto koníčka sa stal biznis. Krmivo, cesty na súťaže či zdravotná starostlivosť stoja nemalé peniaze.
„Niektorí holubom kupujú hotové zmesky, no ja si nakúpim, čo potrebujem a podľa vlastného receptu im pripravím vyvážené krmivo. Aj cestovanie niečo stojí, preto sa holubári združujú v oblastných zväzoch. Sto ľuďom sa lepšie zaplatí odvoz na súťaž než jednému,“ upresnil Lučenčan.
Peniaze a čas nie sú jedinou investíciou. „Žijem na ulici rodinných domov a keď trénujem, stane sa, že holuby občas zašpinia susedom autá. Chcel by som ich preto aj takýmto spôsobom poprosiť o odpustenie a zhovievavosť.“
Gabriel chová približne 180 závodníkov
Gabriel Bargel je holubárom od detstva. Už ako malý chlapec hľadal vtáky v opustených budovách. Keď bol starší, kúpil si prvého holuba s rodokmeňom. V roku 1984 sa koníčku kvôli povinnostiam prestal venovať. Keď mal 42 rokov, dostal infarkt a jeho stav bol vážny. „Ležal som v nemocnici a na parapety chodili hrkútať holuby. Vtedy som si povedal, že ak sa v zdraví vrátim domov, začnem s tým znova. Chvalabohu sa mi to podarilo. Manželka to pretrpí, ale je rada, že som radšej v holubníku, akoby som mal vysedávať v krčme.“
Jeho deň začína už o piatej ráno, kedy začína prvý tréning. Kým si operenci polietajú, Gabriel musí holubník vyčistiť a pripraviť kŕmenie. To trvá približne do deviatej hodiny. Rovnaký postup sa opakuje aj popoludní. Momentálne chová okolo 180 pretekárov. Ich počet sa však mení. „Sú premnožené dravce. Ak jeden dravý vták loví na území s rozlohou desať kilometrov, akú škodu musia narobiť desiati na rovnakej ploche. Kedysi som mal holuby vypustené celý rok. Teraz si to od októbra nemôžem dovoliť, lebo hneď sa do nich pustia zo tri jastraby. A obvykle vezmú tie najlepšie kusy,“ povedal Gabriel a dodal: „Holubárstvo je mi srdcu blízke a budem sa tomu venovať, kým mi bude zdravie slúžiť.“
