BUDINÁ. „Život na lazoch bol vždy ťažký, no prežil som tu najkrajšie a najveselšie chvíle svojho života,“ začína svoje rozprávanie Milan Gábor.
Čoskoro 75-ročný Budinčan sa na lazoch narodil. Prežil tam detstvo, pamätá si aj II. svetovú vojnu či komunistický režim. Na budinských lazoch vychodil základnú školu. „Postavila sa drevená škola s dvomi triedami. Vtedy tu bola kopa detí. V jednej triede nás bolo aspoň tridsať. Bol to ťažký život, ale krásny. Všade bolo plno ľudí. Televízory neboli, večer sa chodilo po susedoch. Rozprávalo sa, spievalo a hrali sa karty,“ spomína pán Milan.
Najťažšie boli podľa jeho slov 50. roky. „Hospodáril som len s mamou. Domáca zabíjačka nebola povolená. Ak náhodou niekto povolenie dostal, časť mäsa sa musela odovzdať. Tak to bolo aj v iných situáciách. Ak sme napríklad namlátili 17 metrov obilia, sedem metrov sme museli odovzdať ako kontingent.“
Z autobusu na obecný úrad
Od roku 1972 pracoval ako autobusár na tomášovskom družstve. O štrnásť rokov neskôr ho navrhli za predsedu Miestneho národného výboru v Budinej. „Vtedy som začal pracovať na obecnom úrade, kde som na pozícii starostu zotrval dvadsať rokov. Aj dnes ešte spolupracujem so súčasným starostom Marianom Čerpákom. Je to šikovný a snaživý nástupca,“ skonštatoval.
Život na lazoch bol podľa jeho slov vždy ťažký. Ľudia museli robiť, aby sa uživili. Zápasiť museli aj s prírodou. „Pamätám si, keď bola taká zima, že sme boli kvôli snehu týždeň odrezaní od sveta. Nemali sme žiadne spojenie s dedinou. Našťastie sme mali zásoby a susedia si navzájom pomáhali. Tí odvážnejší prešli kopy snehu na lyžiach alebo pešo. Počas ďalšej takej kalamity sme niekoľko dní nemali ani elektriku.“
Vášnivý heligonkár
Napriek ťažkým chvíľam nedá niekdajší starosta na lazy dopustiť. „Je tu pokoj a nádherná príroda. Ľudia v meste nemôžu vidieť migrujúcu zver cez kopce tak ako ja zo svojho okna.“
Na lazoch vychoval tri deti. Najstarší syn a dvaja vnukovia s ním ostali dodnes. Kým mladí študujú a pracujú, pán Milan so synom sa venujú poľnohospodárstvu. „To, že tu mám syna a vnukov, ma drží pri živote. Človeku je ľahšie, keď nie je sám,“ povedal čiperný muž.
Bežný deň začína okolo piatej. Najprv sa nachovajú zvieratá, potom ľudia. Ak je dobrý čas, ide sa von pracovať. V zime sa robí s drevom, cez leto na poli či v záhrade. „Trápi nás zver, ktorá nám ničí úrodu. Najmä po diviakoch ostáva doslova spúšť,“ priblížil Budinčan.
Večer si rád oddýchne pri ľudovej hudbe. Pán Milan je odmalička vášnivý heligonkár a práve jeho pričinením vznikol v Budinej klub heligonkárov. „Viedol som k tomu aj svoje deti. Syn a aj dvaja vnúčikovia idú v mojich šľapajach a máme takú malú rodinnú kapelu. Hrali sme pre politikov či na rôznych rodinných oslavách. Keď sa zídeme, vždy je veselo,“ povedal šikovný heligonkár, ktorý svoje umenie predvádza aj v ľudovej hudbe Ďatelinka. S talentovanými hudobníkmi vystupoval doma i v zahraničí a nahral aj dve CD.
Lazy sú jeho domovom
Dnes na budinských lazoch žije okolo 50 ľudí. „Vyľudňuje sa to. Mladí odchádzajú, starí zomierajú a nikto nový sem neprichádza. Nie každý má na to, aby žil na lazoch.“ Napriek tomu, že ich je stále menej, radi si spolu posedia ako za mlada. Lazy sú ich domov, odísť nikdy nechceli. „Keď bol trend, že ľudia začali utekať do miest, my sme chceli ostať. Tu som šťastný. Lazy sú môj domov,“ zakončil pán Milan.
