RIMAVSKÁ SOBOTA. S Rimavskosoboťankou Luciou Oravcovou sa život nemaznal. Jej syn Dominik sa narodil predčasne v 32. týždni tehotenstva. Pri narodení nedýchal a neokysličoval sa mu mozog. Diagnóza v prvom roku života znela - detská mozgová obrna. Napriek tomu je dnes už 16-ročný Dominik pre Luciu všetkým.
„Dominik má postihnuté všetky štyri končatiny. Zmierovanie sa s diagnózou bolo ťažké, no raz mi jedna známa povedala: Nikdy sa s tým nezmieriš, ale naučíš sa s tým žiť. Dnes viem, že mala pravdu,“ povedala Lucia. Synova diagnóza nebola jediným úderom. Manžel ich po roku a pol od synovho narodenia opustil.
„Povedal, že to nedokáže psychicky zvládnuť a má vlastný život. Odišiel a odvtedy neplatí výživné a ani sa len nezaujíma, či jeho syn vôbec žije. Pátra po ňom polícia, no bezúspešne.“ Odvrátila sa od nich aj manželova rodina. Keď ich stretnú na ulici, radšej otočia hlavy. Dominik tak starých rodičov z otcovej strany ani nepozná.
Cvičenia a rehabilitácie
Lucia žije so synom u jej rodičov. Vlastné bývanie si nemôžu dovoliť. O Dominika sa musí starať od rána do večera. Cvičenia, rehabilitácie či hygiena si vyžadujú, aby bola obetavá matka stále pri synovi. Ak by každodenný pohyb vynechali, malo by to vážne následky. Stabilné zamestnanie a príjem preto neprichádzajú do úvahy. Lucia dva roky pracovala po večeroch ako čašníčka, aby zabezpečila pre seba a syna aspoň nejaký príjem. Stíhať pracovné povinnosti a venovať sa chorému synovi bolo však psychicky i fyzicky náročné.
„Naposledy som sa vyspala zo štvrtku na piatok. Celý deň som bola s Dominikom a večer som pracovala. Vrátila som sa v sobotu ráno o siedmej. Po hodinovom spánku som sa opäť venovala synovi a večer zase do práce. Tak to bolo až do nedele večera, kedy som už ani nevedela, že existujem.“
Vyše tristo eur na mesiac
Oravcovci musia vyžiť len z príspevkov od štátu, ktoré len o málo prevyšujú 300 eur. „Len špeciálne topánky pre Dominika stoja sto eur. Poisťovňa ich preplatí dvakrát ročne, no keďže nevládze dvíhať nohy, jedny topánky mu vydržia sotva mesiac. Okrem toho potrebuje lieky na povzbudenie mozgu, vitamíny na imunitu či peniaze na cestovanie do školy a za lekármi,“ priblížila ťažkú životnú situáciu Lucia.
Okrem pravidelných mesačných výdavkov musí počítať aj s nečakanými udalosťami, ako sú operácie či kúpeľné rehabilitácie. „Snažíme sa našetriť, aby sme mohli aspoň štyrikrát do roka navštíviť kúpele. Takéto rehabilitácie mu veľmi pomáhajú. Najvýraznejšie zlepšenie však nastalo po návšteve súkromného rehabilitačného centra v Piešťanoch. Môj syn urobil prvýkrát v živote sto krokov samostatne. Dovtedy som ho nevidela postaviť sa zo stoličky a odrazu predo mnou kráčal. Bola som plná radosti a nádeje.“
Dlhodobejšia rehabilitácia v tomto centre by pre Dominika mohla znamenať zlepšenie jeho stavu. Problémom však je, že dva týždne v súkromnom centre stoja takmer štyritisíc eur, ktoré poisťovňa neprepláca.
„Povedali nám, že to berú ako nadštandardnú liečbu, no napríklad poisťovne v Taliansku takúto rehabilitáciu preplácajú až štyrikrát do roka. Na chorých sa dobre zarába.“
Škola je ďaleko
Dominik cez týždeň navštevuje deviaty ročník špeciálnej základnej školy v Rimavskej Sobote. Predtým chodil do bežnej základnej školy, kde mal vypracovaný individuálny učebný plán, ktorý však škola podľa Lucie nedodržiavala. „Nemal viac času na písomkách ako zdraví žiaci. Nepotreboval ho preto, že by nevedel učivo, ale preto, že s neohybnými rukami nedokáže rýchlo písať. Chodil domov s plačom a nechcel sa do školy vrátiť. Deti sa mu vysmievali, ubližovali mu a strašili ho. Našťastie je teraz na špeciálnej škole spokojný,“ priblížila Lucia. Obetavá matka sa bojí, čo bude ďalej.
Dominik je šikovný, baví ho slovenčina a aj napriek postihnutiu by sa v budúcnosti mohol zamestnať. Stredné školy v okolí ho odmietli, lebo nemajú vytvorené podmienky pre žiakov s jeho postihnutím. Školy pre žiakov so špeciálnym postihnutím sú napríklad v Bratislave či v Novej Bani. Ak sa tam Dominik dostane, pre Luciu to znamená premýšľať nad tým, kde a za čo budú bývať.
Veľký optimista
Mladú rodinku bez otca podporujú Luciini rodičia. Žijú z dôchodku, no pomáhajú, ako sa dá. Od odchodu Dominikinho otca je sympatická mamička sama. „Mám skúsenosti, že keď niekomu poviem, že mám dieťa s detskou mozgovou obrnou, predstaví si príšeru s desiatimi rukami. Vidím, ako sa za ním obzerajú na ulici či na kúpalisku. Po jeho narodení mi jedna detská lekárka povedala: Dajte to do ústavu, nič z neho nebude. Označila ho za nejakú bezcennú vec,“ priznala Lucia.
Aj napriek negatívnym skúsenostiam sa medzi ľuďmi nájdu takí, ktorí im držia palce. Pri sympatickej mamičke a vysmiatom synovi to snáď ani inak nejde. „Dominik je úžasný. Pozitívne naladený a s neochvejnou vierou v zlepšenie. Vždy mi povie: Maminka, neboj sa, ja to zvládnem, ja to dokážem. Keď sme na rehabilitačnom pobyte a má jeden cukrík, dá ho inému dieťaťu. Spomínam si, ako raz rozdal všetky hračky. Keď zistil, že jemu žiadna nezostala, len pokrčil plecami a usmieval sa na hrajúce deti.“
Dominika škola baví, najradšej má slovenčinu. Okrem učenia rád surfuje na internete. Na sociálnej sieti kamarátom opravuje gramatické chyby. „Mäkčeň a dĺžeň sú kde? To je jeho obľúbená veta. Zbožňuje teplú vodu, ktorú si najviac vychutnáva na kúpalisku v Podhájskej so starými rodičmi. Keďže musia počítať každý cent, Dominik si na kúpanie odkladá. Do malej krabičky s nápisom „Podhájska 2015“ uloží každé euro.
„Tiež má veľmi rád ľudovky, konkrétne čardáš. Je aj hudobne nadaný. Na syntetizátore dokáže zahrať pieseň iba z počutia, bez nôt. Môže hrať síce len jednou rukou, ale ide mu to úžasne. Som na neho nesmierne hrdá,“ pochválila matka svojho syna.
Čo bude ďalej, Lucia netuší. Dlhodobé zlepšenie môžu zabezpečiť len finančne náročné rehabilitácie, no tie si nemôžu dovoliť. Každé euro však pre Dominika znamená malú nádej. Preto ak chcete Lucii s Dominikom finančne pomôcť, zavolajte nám do redakcie a poskytneme vám kontaktné údaje.
