ČERENČANY. Po dlhých rokoch práce na čerenčianskom družstve sa Jozef Laššák pobral na dôchodok. Zaslúžený odpočinok však pre aktívneho muža nebol tým pravým a keďže odmalička miloval prácu s drevom, začal z dlhej chvíle stolárčiť.
Drevo ho fascinovalo už v mladosti
Dodnes už rukami 92-ročného Jozefa prešli stovky kusov surového dreva, z ktorých sa stali kuchynské potreby, kolovrátky či krásne ozdobné zrkadlá.
Pán Jozef pochádza z prostredia kokavských vrchov. Už ako mladý prvýkrát privoňal k stolárskemu remeslu.
„Na hospodárstve bolo treba každú chvíľu opraviť hrable či motyku. Pri tom som si drevo zamiloval,“ povedal čiperný dôchodca, ktorý je najstarší obyvateľ Čerenčian.
Po odchode na dôchodok sa pustil do výroby kolovrátkov. „Kolovrátok kedysi nesmel chýbať v žiadnom dome. Pre šikovné ženské ruky to bol pracovný nástroj počas celého roka,“ povedal.
Je mu ľúto spáliť čo i len jeden klátik
Drevo sa pre Jozefa stalo všetkým. Z obľúbeného materiálu začal vyrábať taniere, misky, stojany, stolčeky, rámy na zrkadlá či varechy. Nechýbajú ani umelecké rytiny, sochy i drevené bábiky, ktoré sedia za malým kolovrátkom a po stlačení gombíka vďaka baterkám ožívajú.
Vo svojom kráľovstve.
„Drevo je úžasný materiál. Je mi ľúto spáliť čo i len jeden klátik. Radšej z neho spravím varešky. Keď mi je v dielničke zima, podkúrim si pilinami,“ povedal vysmiaty starček. V malej dielni, ktorú nazýva svojím kráľovstvom, trávil kopec času. „Stolárčim najmä v zime. Cez leto sa obraciam v záhradke.“
Drevené výrobky radšej porozdáva
Výrobky drevárskeho majstra skrášľujú viaceré domovy. Niektoré si ľudia kúpili, no väčšinu porozdával. Jeden drevený darček si našiel miesto aj v ďalekej Amerike u vzdialenej rodiny. „Na peniazoch mi nezáleží. Som rád, že niekomu spravím radosť a že nemusím len tak nečinne vysedávať pred televízorom.“
Na detstvo spomína v dobrom. Práca na domácom hospodárstve ho napĺňala. „Milujem pôdu aj zvieratá. Spomínam na kone, ktoré sme chovali. Ani raz som na ne nevytiahol bič,“ pospomínal Jozef, ktorý bol medzi kamarátmi obľúbený. V partii vždy spravil dobrú náladu hrou na husliach.
Vyše roka strávil v zajatí v gulagu
V roku 1942 narukoval. Pôsobil v Brezne pri delostrelectve. „Odvelili nás na východný front, kde ma zajali a umiestnili do gulagu. Vyše roka som pracoval v uhoľných baniach, kde sme museli robiť v úzkych priestoroch skrčení na kolenách.“
Napriek ťažkej práci na svoje zajatie spomína aj v dobrom. „Rusi k nám neboli zlí. Brali nás ako slovanských bratov a tak sa k nám aj správali.“ V roku 1946 sa dostal domov. Jeho rodina si už myslela, že Jozef zahynul na fronte. „Pokračoval som v práci na domácom hospodárstve. Žilo sa ťažšie ako pred vojnou, lebo sme museli odvádzať kontingenty. Odišiel som preto pracovať do stolárskej dielne do Utekáča, kde som sa naučil pracovať s drevom,“ priblížil.
Z dreva vyrobí takmer čokoľvek.
Po rokoch sa s manželkou prisťahovali do Čerenčian, kde až do dôchodku robil na družstve traktoristu. Jozefovu lásku k drevu podedili aj dvaja zo štyroch synov. U jedného z nich býva spolu s manželkou, s ktorou sa ľúbia už dlhých 68 rokov.
„So synmi si navzájom pomáhame a tešíme sa, keď sa nám niečo podarí vyrobiť. Dúfam, že budem ešte dlho takto užitočný,“ zakončil pán Jozef.
