LUČENEC. Pred štyrmi rokmi mu diagnostikovali myeloickú leukémiu, ktorá prešla do akútnej lymfoblastickej. Lekár mu do očí povedal rozsudok smrti – žiť bude už len šesť týždňov. Odporučil mu všetko predať a ísť na cestu okolo sveta.
Dnes je Róbert Virág z Lučenca stále medzi živými. Aj keď zvádza boj s bolesťami už len pri obliekaní a každý deň je plný odriekania, prežíva každú minútu s radosťou.
Život mu zmenili prasknuté cievky v oku
Róbert viedol pred diagnózou rýchly život. Desať rokov robil obchodného zástupcu pre nadnárodnú spoločnosť. Pracoval od rána do večera, veľa cestoval a často bol pod stresom.
Život mu zmenili prasknuté cievky v oku. „Išiel som k lekárovi, kde mi po rozbore krvi diagnostikovali myeloickú leukémiu. Choroba je zákerná najmä v tom, že človek necíti žiadne príznaky,“ povedal Róbert. Na moment, kedy mu lekár povedal, že do šiestich týždňov zomrie, si dobre pamätá. „Niekto myslí na samovraždu, iný sa opije. Mňa to však nezlomilo. Nemyslel som na smrť, chcel som žiť,“ spomína 45-ročný Lučenčan.
Zakrátko ho previezli do nemocnice v Banskej Bystrici, kde začala liečba. Napriek tomu, že mu lekári predpovedali len šesť týždňov života, Róbert vydržal 14 mesiacov, kým mu našli vhodného darcu kostnej drene.
„Trochu som zmenil lekárske štatistiky. Vyskúšali na mne pokusnú liečbu z Nemecka, ktorá ma udržala pri živote ešte vyše roka.“ Dlhé mesiace pokusnej liečby boli tvrdé. Musel si odriekať mnohé jedlá a podstupoval pravidelné ožarovania, počas ktorých mu štyrikrát vypadali vlasy.
Cítil, ako sa mu rozpúšťajú svaly
Kvôli agresívnej chémii mu zišli nechty a štyrikrát „vymenil“ aj kožu. „Každý deň som si hovoril, že nie som chorý a tešil som sa na dni, ktoré som mohol stráviť mimo nemocnice so svojou mamou.“ Mama je Róbertova jediná blízka rodina. Správa o tom, že jej syn je smrteľne chorý, ju položila.
„Zakázal som jej chodiť za mnou do Bystrice. Ruky som mal dopichané od infúzií až tak, že mi praskali žily. Ručička na váhe ukazovala stále menej kíl. Nechcel som, aby sa ma takého videla a trápila sa.“
Po 14 mesiacoch našli Róbertovi vhodného darcu kostnej drene. Z Bystrice smeroval do Transplantačného centra v Bratislave, kde strávil päť týždňov. „Keď si lekári prečítali môj desať centimetrov hrubý zdravotný záznam, len nechápavo krútili hlavami. Podľa papierov som už dávno nemal existovať. Mala ma zabiť choroba alebo chemoterapia, ktorá mi mala úplne spáliť všetky orgány.“
Tri dni pred transplantáciou boli pre Róberta najtvrdšie. „Každý z tých troch dní som absolvoval dve polhodinové ožarovania z oboch strán. Cítil som, ako sa mi rozpúšťa svalstvo a ja sa mením len na kosť a kožu.“ Strácal sa sám sebe pred očami, no ani to ho neprinútilo vzdať sa. „Veril som do posledného dňa, že to zvládnem. Pozitívne myslenie dokáže veľa. Keď to ľudia vzdajú vo svojom vnútri, boj majú vopred prehratý,“ skonštatoval.
Transplantácia sa vydarila, no ťažké chvíle pokračovali. „Telo absolútne nefungovalo. Za 14 mesiacov ožarovania bolo všetko vo vnútri spálené. Musel som sa učiť chodiť či jesť. Ako keď sa znovu narodíte. Začínal som odznova, od prvej bunky.“
Nedokázal prehltnúť ani slinu
Róbert mohol prvých 150 dní jesť len štyri jedlá – tvaroh, puding, krupicovú kašu a mliekovú polievku. Aj obyčajná lyžička tvarohu mu však dala zabrať. „Mal som spálené dutiny a nedokázal som prehltnúť ani slinu.“ Lučenčan však musel bojovať a aj proti svojej vôli naberať kilá. Po transplantácii vážil len 48 kilogramov. Keď sa mu vrátila chuť do jedla a chcel si dať ovocie či sladkosť, musel sa zaprieť a vydržať.
„Moje telo začalo od nuly. Nemal som žiadnu imunitu a zabila by ma aj bežná choroba. To sa stalo jednému mužovi, ktorý po transplantácii aj napriek protestom k sebe pustil manželku, od ktorej chytil chrípku. Zomrel do troch hodín.“
Mesiace po náročnom zákroku trávil s mamou, ktorá musela podpísať protokol o zodpovednosti. „Približne pol roka som sa okrem mamy nesmel stretnúť s nikým. Musela sa o mňa starať, keďže som nevedel chodiť a byt musela udržiavať v maximálnej čistote.“
Každý deň je plný bolestí, jemu to však nevadí
Róberta nepoložili ani ťažké mesiace bez pohybu či kontaktu s ľuďmi. „S mamou sme sa nikdy toľko nenasmiali ako počas mojej choroby. Tak, ako sa malé dieťa snaží stlačiť gombík či vyliezť na stoličku, tak to bolo aj so mnou. Štyrikrát som sa skoro utopil vo vani, no všetko som obracal na srandu a zvládli sme to.“
Róbert sa musí aj dnes pasovať s vykonávaním bežných úkonov. Obliekanie mu trvá dlho. Ožarovanie mu spálilo kosti a telo je neohybné. Nedokáže si kľaknúť či uchopiť nôž, aby si mohol odkrojiť chlieb. Taktiež si musí dávať pozor na choroby, pretože po transplantácii sa mu do krvi nemôže dostať nič – ani vírus, ani liek. Preto sa vyhýba skupinám ľudí v uzavretých priestoroch.
Vybudovať si musí aj fyzickú kondíciu. Dokáže sa pohybovať maximálne dve hodiny, potom musí oddychovať. Keď ráno vstane, potrebuje aspoň hodinu, kým sa organizmus rozhýbe. Potom často nasleduje kontrola u doktora. Čakáreň plná chorých pacientov je pre Róberta nebezpečná. „Som vďačný zdravotníckemu personálu v Lučenci za profesionálny prístup a za vyšetrenie bež čakania. Chcem sa všetkým pacientom, pred ktorými som bol uprednostnený, ospravedlniť, no len si chránim svoj život,“ povedal.
Každý deň plný bolestí, Róbertovi to však nevadí. „Aj keď s obmedzeniami, no som šťastný, že žijem. Aspoň sa môžem venovať záľubám, na ktoré som vtedy nemal čas,“ povedal zarytý optimista, ktorého nad vodou držala aj poriadna dávka humoru.
„Deň po transplantácii som sa ovešaný hadičkami dotiahol k rotopedu, ktorý som mal na izbe. Keď ma prišli lekári v skafandroch skontrolovať, spýtali sa, čo to robím. Povedal som, že som už na diaľnici do Nitry, že idem domov. Mysleli si, že som sa zbláznil.“
Má v sebe 210 nemeckých koní
Začiatkom marca uplynie tretí rok, odkedy je z Róberta nový človek. Má novú krvnú skupinu, novú DNA i nové bunky. To všetko od o dvanásť rokov mladšieho darcu z Nemecka. „Vždy som chcel mať nemeckú krv. Môj prastarký bol Nemec a odmalička mi ho dávali za príklad. Takto sa mi aspoň splnil sen. Mám v sebe 210 nemeckých koní a zatiaľ pracujú dobre,“ povedal.
U Róberta hľadajú pomoc ľudia z Lučenca i mimo mesta. Niekedy za ním prídu s výsledkami krvných testov, aby im povedal, ako na tom sú. „Mnohí si myslia, že transplantácia kostnej drene znamená výmenu kosti. V skutočnosti do vás nalejú tekutinu vyseparovanú z kostnej drene darcu – krvotvorné bunky.“
Okrem neznalosti sa Lučenčan u ľudí hľadajúcich radu často stretáva aj so strachom. „Deväť z desiatich to vzdá už vopred. Majú strach zo smrti a z liečby. Mnohí však nevedia, že existuje aj tabletková chemoterapia, ktorá nie je taká agresívna. Výskyt tohto ochorenia u nás stále stúpa a každý by mal aspoň raz do roka ísť na krvné testy. Vždy je lepšia prevencia ako riešenie následkov.“
Lučenčan tvrdí, že sa ľudia nemusia báť ani smrti. Počas prípravnej fázy ho sestričky zabudli v ožarovacom stroji a on prežil klinickú smrť. „Zažil som cestu na druhú stranu. Šiel som za svetlom, keď ma zrazu prebrali,“ povedal Róbert. „Na druhý svet odchádzate šťastní a spokojní. Samozrejme, ak vás na ulici zrazí kamión, tak takí šťastní asi neodídete,“ zakončil so štipkou humoru.
