LUČENEC. Na začiatku bol zaujímavý nápad, ktorý sa v krátkom čase pretavil do reality. Tréner lučeneckého Katsuda Róbert Rác mal pod drobnohľadom mladých maďarských džudistov. Spoluprácu s klubom od susedom z Maďarska, ktorý má svoj domovský stánok v Salgótarjáne, považuje za prospešnú pre lučeneckých i maďarských športovcov. Chce ju naďalej rozvíjať.
Kedy sa zrodila myšlienka výmenného tréningového programu medzi Katsudom a klubom v Salgótarjáne?
Bolo to počas nášho prvého stretnutia na minuloročnom turnaji v Salgótarjáne. Plánovali sme aspoň dve stretnutia v mesiaci. Táto myšlienka sa mi hneď zapáčila, pretože spoločné tréningové jednotky a zápasy sú pre našich zverencov určite prínosom. S tamojším trénerom Norbertom Bakošom sa poznám už od svojich dorasteneckých čias. Posledné dva roky sa stretávame častejšie, pretože aj on sa venuje malým džudistom vo veku od 5-6 do 13 rokov. Podľa mňa je to najideálnejšia základňa športovcov. Keď už žiak dovŕši 14-15 rokov, začne mať iné koníčky a na tréning si vyčleňuje čoraz menej času. Tiež sa prioritou stáva štúdium. Ak náhodou študent zostane pri džude, tak je určite pre neho obrovským prínosom, keď sa dostane do strediska vrcholového športu, akým je najmä pre chlapcov banskobystrická Dukla a pre dievčatá Bratislava alebo Trnava. To sa však väčšinou stane v jednom z piatich prípadov. Čo sa týka trénovania v Salgótarjáne, na základe spomínanej dohody mi zatelefonoval vynikajúci džudista a trénerský kolega pána Bakoša László Megyeri. Pozval ma, aby som u nich viedol jeden tréning.
Bolo pre vás náročné trénovať maďarskú mládež? Ako vypadal tréning?
Bola to pre mňa česť. Pán Megyeri ma tamojšiemu športovému kolektívu predstavil ako dlhoročného tréningového sparingpartnera Mareka Matuszeka, ktorý je legendou slovenského džuda a je mojím vzorom. Dôveru, ktorú mi prejavili moji maďarskí kolegovia, som nechcel sklamať. Tréning vypadal podobne ako u nás v Katsude. Začal sa rozcvičkou, zahrievaním tela a postupne sme prešli na techniky. Tréner malých džudistov musí byť predovšetkým trpezlivý. Džudo sa dá v podstate pochopiť rýchlo a ľahko. No stačí, aby unikol čo i len detail a môže vás to rýchlo ohroziť a zradiť. Je dôležité zamerať sa na vychýlenie súpera, stabilitu, techniku bokov, úchopov a podobne. Mal som so sebou aj malú posilu – Dalibora Strmeňa, na ktorom som techniky, ktoré odo mňa pán Megyeri chcel, aby som jeho zverencov naučil, predvádzal. Tlmočníka som v podstate nepotreboval, keďže maďarčinu ovládam. Džudo je aj tak o japonských výrazoch, ktoré už niektorí ovládali. Dalibor Strmeň si tak ako prvý z nášho klubu vyskúšal spoločný tréning.
Považujete túto medzinárodnú spoluprácu za prospešnú pre svojich zverencov v Katsude?
Určite je pre obidve strany táto spolupráca prospešná. Pre deti je to motivácia a výzva trénovať mimo svojho mesta, v inom klube, s inými súpermi. Pri riadených zápasoch si môžu vyskúšať nové techniky, ktoré precvičujeme bez toho, aby protivník poznal kontra techniku alebo obranu proti novej technike. Naša mládež má už svojich oddielových kolegov prečítaných. Preto je náročnejšie trénovať v domácom prostredí nové techniky. Teší ma, že maďarský klub nás pozval na tohtoročný pohárový turnaj. Minulý rok sme v ňom dosiahli prvenstvo. Zároveň si cením spoluprácu so svojimi kolegami – zodpovednými trénermi z Katsuda Marcelom Pivarčim, Romanom Bunom, Petrom Vargom a inštruktorom Marcelom Demem.
FOTO: Z fotoalbumu Judo clubu Katsudo Lučenec.
