KLENOVEC. Dolinku v Klenovci, ale aj v širokom okolí, ľudia poznajú. Volá sa tak rómska osada, v ktorej žije okolo dvesto ľudí. Niektoré chatrče majú popisné čísla, iné nie. Postavili ich načierno. Z dreva a hliny, svojpomocne. Je ich tu okolo päťdesiat.
Niektoré majú diery v múroch vypchaté handrami. Filmovú romantiku z rómskych táborov tu nehľadajte. Ak tu aj pred pol storočím určité náznaky boli, dávno vyprchali. Niektoré reči o tu žijúcich Rómoch sú pravda, iné sú mýty. Aj tu sa nájdu kriminálnici, gembleri, alkoholici či lenivci.
Nájdu sa tu choré deti, geneticky poškodené s nižšou mentálnou úrovňou, ale aj talentované, ktoré by to mohli niekam dotiahnuť. Žijú tu aj starostliví rodičia, ktorí sa snažia vyžiť z mála, a ktorí robia všetko pre to, aby sa im potomkom žilo ľahšie. Vedia, že Rómovia s kvalifikáciou vedia dostať prácu kdekoľvek a tí, ktorí ju nemajú, strácajú ľudskú dôstojnosť.
Kto robí, prežije, kto nemá prácu, je chudák
Keď vstúpite do osady, ako prvá vám padne do očí bielizeň. Šaty sú na každom plote. Medzi tou horou prádla pobehuje kŕdeľ detí. Pri drevených chatrčiach sú kopy smetí, vychudnuté psy a vypasené mačky. Tie tu majú raj, pretože hlodavce sú premnožené. Niekedy dávno mala osada svojho vajdu. O chvíľu ma výrečný chlapec poučí, že len gadžovia tak volali človeka, ktorý mal v osade prirodzenú autoritu a v podstate tu bol akýmsi starostom.
„My sme ho volali čhibala. Bol dobrý, všetko vedel vyriešiť,“ hovorí tínedžer. Odprevadí nás k chalupe, ktorá vyrástla len nedávno. „Postavil som ju za mesiac. A to som nemal ani motorovú pílu, len takú ručnú,“ pochváli sa Štefan Oláh. Má 27 rokov. Ako sedemnásťročný odišiel žobrať do Nemecka. „Nerád spomínam na toto obdobie. Za deň som si vyžobral aj dvesto eur, ale mne z toho ostalo len okolo dvadsať. Ostatné šlo tým, ktorí ma do zahraničia vyviezli,“ hovorí otec troch detí.
Po vkročení do jeho chalupy, v porovnaní s tým, čo sme videli vonku, je to príjemný šok. Je tu čisto. Erika, štefanova žena, práve doprala. V chalupe nie je vodovod. Práčka síce operie, ale pláchať musí ručne. „Som hrdá na to, že som Rómka. Ale nevedela by som žiť tak ako niektorí tunajší osadníci. Aj chudobní môžu mať čisto,“ hovorí 22–ročná matka, ktorá vychodila len základnú školu.
Jej partner osobitnú. Štefan robí na aktivačných prácach a chodí na fušky do lesa chystať drevo. „Aj včera mi doniesol domov 40 eur. Bez peňazí z fušiek by sme nevedeli vyžiť,“ hovorí Erika. Jej najmladšie päťmesačné dieťa spí v kočíku, staršie vo veku dva a päť rokov sa hrajú vonku. Štefan je pre matku troch detí veľkou oporou. V domácnosti, pri výchove detí i pri finančnom zabezpečení rodiny.
„Dobre som svojho syna vychovala. Teraz je to jedno, gadžovia či cigáni, kto robí, prežije, kto nie, je chudák,“ zamudruje Jolana Oláhová, Štefanova mama.
Dôležité je mať čo do hrnca a teplo
Spoločnosť v osade nám robí terénny pracovník Ján Deme. Má vysokoškolské vzdelanie a dôverne pozná život v osade. Jeho predkovia tiež bývali v osade. „Niektorí Rómovia prakticky žijú zo dňa na deň. Pre nich je dôležité zabezpečiť si jedlo a cez zimu drevo na kúrenie. Rozhodne ich však nemôžeme hádzať do jedného vreca,“ hovorí Deme.
V minulosti to podľa neho bolo s Rómami lepšie, mali prácu. V družstvách i fabrikách si vystačili aj s nižším vzdelaním. „Teraz už dve generácie nemajú pracovné návyky, každý deň je pre nich sobota a boj o prežitie. Ťažko to nazvať lenivosťou, je to život podľa vzorky tejto spoločnosti,“ tvrdí terénny pracovník.
Vymenuje rodiny, ktoré odišli do zahraničia a majú sa dobre. Niektorí si našli robotu aj v okolí Klenovca. Najmä vo firme, ktorá sa zaoberá šitím topánok.
„Aj moje dve deti tam robia. Pokúpili si domy v dedine a majú sa dobre,“ hovorí 50–ročná Božena Radičová. Spolu s manželom a naj-mladším synom tiež žije v jednej z tunajších chatrčí. „Najviac mi chýba kúpelňa a záchod,“ zdôverí sa. V skromnom príbytku má čisto. „Ja mám dobrého muža i deti, so všetkým mi pomôžu,“ dodá sympatická žena.
Júlia je dobrá mama, no na všetko je sama, nevládze
Ak má žena v osade dobrého chlapa, má to ľahšie. No nie všetky majú v partneroch oporu. 33-ročná Júlia váži sotva 50 kíl. Má sedem detí a väčšinou je na domácnosť a ich výchovu sama. Podľa toho to v jej chalupe aj vyzerá. Je tu neporiadok. Sedem detí sa tiesni v malej kuchyni a v jednej izbe. Pod stolom pradie mačka.
Júlia pracovala v Hnúšti i v Čechách. No jej manžel nezvládal výchovu detí a tak musela ostať doma, inak by prišla o deti. Jedna z dcér je ťažko chorá. Vyžaduje si 24-hodinovú starostlivosť. Mladá žena sa nesťažuje, aj keď chvíľami to vyzerá tak, že melie z posledného. Cez zimu si sama navláčila drevo, s vedrami s vodou sa pasuje každý deň.
„Nemá to ľahké, no je to dobrá mama,“ hovorí Deme. V jej rodine zlyháva otec detí. Žijú tu však aj také rodiny, kde zlyhajú obidvaja rodičia. Popíjajú, hrajú na automatoch a deti sú im ľahostajné. Celkový obraz takýchto domácnosti je žalostný a taký je aj pohľad na deti. Sú ufúľané, agresívne, zaostalé a ich vyhliadky do budúcnosti sú obmedzené. „Ak sa im nedostane pomoci zvonku, nemajú šancu na lepší život,“ hovorí Deme.
Dolinka je osada, akých sú na Slovensku desiatky. Približne v päťdesiatich chalupách žije okolo dvesto ľudí. Niektorí prichádzajú, iní odchádzajú. Pri debatách s nimi spoznáte veľa zaujímavých príbehov. Ale nakŕmiť sedem či desať detí z podpory a prídavkov, žiť v dvoch malých izbách bez vodovodu, to je čosi, o čom mnohí nemajú ani šajnu.
