ŠOLTÝSKA. V okolí Kokavy boli kedysi kolešne takmer na každom vŕšku. Dávali obživu tunajším ľuďom. Niektoré ožívali len na jar a cez zimu osireli. No v niektorých obydliach bývali ľudia po celý rok. Bohatší si pôdu mohli kúpiť bližšie k dedine, tí chudobnejší odchádzali do vrchov. Na jednej z takýchto samôt dodnes žije 84-ročná Júlia Adamčáková. Vydala sa sem pred vyše 60 rokmi. Deväť rokov je už vdovou. Život v prírode by za nič nevymenila.
„Vy, ľudia z mesta, viete o živote na lazoch len teóriu, bez chuti, vône, dotyku. My, čo tu žijeme, vieme o tom svoje,“ hovorí čiperná dôchodkyňa.
Príroda vedela byť štedrá, ale aj krutá
Lazníkov v minulosti neskúšala len drsná a nevyspytateľná príroda, ale aj izolácia od okolitého sveta. „Mali sme len troch susedov. Našťastie, do dediny nebolo ďaleko, taký slabý kilometer. Stalo sa, že v zime napadlo toľko snehu, že sme boli odrezaní od sveta aj niekoľko dní,“ hovorí pani Júlia.
Keď zaprší, prístup k jej domu sa dá zdolať len na terénnom aute. „Najlepšie je chodiť pešo. Netreba sa opúšťať, chôdza je život,“ hovorí Mária Laššáková, sestra domácej pani. Hoci má 93 rokov, kondíciou by zahanbila aj päťdesiatničky. Býva v Šoltýske vzdialenej od udalosti, v ktorej býva jej sestra, dobrý kilometer. „Čože teraz, teraz je už hej, ale keď museli gazdiné chodiť s košom a v ňom s dvomi vykŕmenými husami na jarmok dole do Kokavy či Tisovca, to bolo horšie,“ tvrdí.
Kosenie bolo na lazoch udalosťou
Prebytky gazdovstva lazníci odjakživa predávali. Vajcia, mlieko, maslo, tvaroh, slaninku, zemiaky i dobytok. Jarmok býval v Kokave, Tisovci i v Rimavskej Sobote. Kupčilo sa na ňom naozaj so všetkým. „Gazdovia zjednávali cenu, a keď si tľapli po dlani, ostalo aj na trúnok v krčme. Veľakrát sme prasce, ktoré sme hnali z Kokavy zo zvodu, tak sa volal jarmok, naháňali po pasienku,“ spomína Júlia.
Dnes má vo svojom dome takmer všetky prvky civilizácie, rádio, televízor, telefón. „Niekedy nám stačila jedna lampa v kuchyni. Keď sa zotmelo, rodina si sadla k stolu a rozprávalo sa o tom, čo sa cez deň porobilo a čo treba urobiť na druhý deň,“ hovorí Júlia.
Rada spomína na časy, keď lazy žili. „Kosenie, to bola udalosť. Občas prišli pomôcť aj susedia z okolia. Ženy si dávali pozor, aby hrable nepoložili hore zubami, pretože sa hovorilo, že seno by potom dozaista zmoklo. Ani kosa nemohla ostať opretá na slnku, aby neotupela. Podobne to bolo i so sekerou. Aj tú chlapi odkladali len do chládku. Večer sa všetci stretli pri stole, najedli sa halušiek a mozole na dlaniach hneď boleli menej,“ hovorí rodáčka zo Šoltýsky.
Na nudu niet času, vždy je čo robiť
Z kuchynského okna vidí záhradu i les. Ani nie dvadsať metrov od domu sa zvykne chodiť pásť jelenia a srnčia zver. Občas sa sem zatúla líška i diviak. „Srnky zvyknú strihať ušami a vetriť, či tu niečo nie je. Môj Beny už na ne ani nešteká. Bodaj by ho čert zobral, veď ten ani do cudzích nezavrčí. Hádam by aj na zlodejov vrtel chvostom,“ posťažuje si dôchodkyňa.
Na obligátnu otázku, čo robí celé dni, oduševnene odpovie, že na nudu veru niet času. Má mačku, psa, sliepky, prasiatko, kravu i mladého býčka. Okrem toho vždy treba niečo zašiť, nanosiť drevo, zamútiť maslo, nachystať syr.
„Moja Bobuľa dojí desať litrov mlieka denne, šesť ráno a štyri večer. Kým ju podojím, nachovám a hnoj vykydám, mám veru čo robiť. Syn chodí na týždňovky, od pondelka do piatku som tu sama,“ hovorí priam rozprávková babička.
Jej sestra, 93-ročná Mária Laššáková, sa pochváli, že minulé leto tu bola technopárty a ona tiež išla pozrieť tie hlučné bedne. „Hučalo to tam, ľudia tancovali, tak som si aj ja dupla. Keď som bola mladá, išlo mi to lepšie. Mali sme tu dobrého farára, ale preložili ho do Dolnej Strehovej. Keď tu bola zábava, len mňa vykrútil,“ pochváli sa starká Mária.
Mäso dávali do geletky s pŕhľavou
Júlia porodila tri deti, všetky doma. „Vtedy to nebolo tak ako teraz. Veľakrát sa stalo, že kým prišla babica z dediny, dieťa už bolo na svete,“ hovorí Júlia. „Ja som cez deň kopala a večer rodila,“ dodá jej sestra, ktorá priviedla na svet dve deti tiež bez lekárskej pomoci.
Ženy tvrdia, že tunajší ľudia sa starali o základné životné potreby. V obchode zvyčajne kupovali len soľ, múku a ocot. V ostatných potravinách si boli sebestační. Nemali mrazničky a predsa si mäso vedeli uskladniť tak, že vydržalo aj tri mesiace. „Mali sme drevenú geletku a do nej sme dali mäso. Naň sme dali pŕhľavu so soľou a rascou. Takto sme to vrstvili. Geletku sme uzavreli dreveným poklopom, na ktorom bola železná obruč. Bravčovina, jahňacina či baranina vydržali čerstvé aj tri mesiace,“ hovorí Júlia.
Tak ako iné plodiny lazníci pestovali aj konope. To sprevádzalo ľudí od kolísky až po hrob. „Bola to pre nás plodina ako každá iná. Konopné nite boli pevné, plátno príjemné. Robili sme z neho plachty, gate, matrace, obrusy, uteráky i košele. Vtedy sme si háby nekupovali v obchodoch, šili sme si ich sami. Konope sme siali po vetre, močili na napájadle, sušili na lúke. Tkali sme väčšinou v zime, vtedy bolo viac času,“ hovorí starká Mária.
Vyparádenú Morenu hádzali do potoka
Zima na lazoch sa mohla začať vtedy, keď boli zemiaky v pivnici, kapusta naložená v sude a vykŕmené prasiatko v chlieve. „Veľakrát sa stalo, že sme do dediny nešli ani týždeň, aj chlebík sme si piekli doma. Horšie to bolo s deťmi, tie museli do školy. Pamätám sa na 50. roky, keď tu boli tuhé zimy. Kúrili sme v peci, no voda v predizbe aj tak zamrzla. Raz som dcéru odprevádzala do školy a zapadla som do takého záveja, z ktorého by ani statného chlapa nebolo vidieť,“ hovorí Júlia
Napriek všetkým týmto úskaliam tu vraj život bol veľmi pekný. „Dodržiavali sme tradície. Na Kvetnú nedeľu sme Morenu hádzali do potoka, aby zima odišla a prišla jar. Cez Vianoce chodili betlehemci, Dorota, čert i anjel. Pálili sme hromničné sviečky, aby do chalupy neudrel blesk a nedeľu sme si ctili. Vtedy sa na lazoch nepracovalo, povolené bolo len seno odniesť do stodoly, keď sa blížila búrka,“ hovorí Júlia.
Ukradnutým volom obuli krpce naopak
Ľudia si skromné príbytky nezamkýnali. O zlodejoch tu ani nechyrovali. „Len raz sa vraj stalo, že jednému gazdovi zmizli z maštale voly. Tí, čo ich ukradli, boli veru chytrí, poobúvali im kapce naopak, aby ich nevypátrali. Stopy viedli len do maštale, no von už nie,“ hovorí Mária.
Či sa to naozaj udialo, to už nikto presne nevie. Jedno je však isté, táto historka sa traduje po okolí z pokolenia na pokolenie. Družstvo tu založili až v roku 1974. „Zobrali nám všetko, dobytok i pôdu. Nebránili sme sa, bolo by to zbytočné. Štát bol štát,“ zamudrujú ženičky.
Jeseň života prežívajú v pokoji. Mária býva v dome v Šoltýske sama. Deti k nej chodia cez víkendy. Starká Júlia žije so svojím synom, ktorý chodí na týždňovky. Obdive ženičky sú čiperné, chuť do života ich neopúšťa. „Sme tvrdé nátury, život nás ošľahal, ale nezlomil. Nemohol, veď sme z vrchov a tie boli len pre silné nátury. Len keby mi srny a jelene toto leto nepožrali úrodu zo záhrady, bola by som rada. Chutí im najmä mrkva, potvory jedny,“ dodá starká Júlia.
