Hnúšťa. Slovenské lučobné závody (SLZ) boli v minulých desaťročiach najväčším závodom nielen v meste Hnúšťa, ale v celom Rimavskosobotskom okrese. Históriu tohto chemického a gumárenského podniku TASR priblížil miestny nadšenec histórie a bývalý výrobný riaditeľ tejto spoločnosti Martin Pliešovský.
Počiatky chemického priemyslu v Hnúšti sa datujú do 20. rokov 20. storočia. Práve vtedy areál bývalých železiarní odkúpil Dr. Eugen Blasberg z Düsseldorfu a v roku 1924 v ňom spustil chemickú výrobu. Nosným programom bola suchá destilácia dreva, teda výroba drevného uhlia. Vedľajšími produktmi, ktoré vznikali pri destilácii, boli acetón, butylacetát, decht a ocot, načrtol Pliešovský.
Po roku 1945 bola v závode spustená tiež výroba lakov a farieb, postupne sa pridávala aj výroba formaldehydu, cementačných práškov a čistých chemikálií, napríklad lekárskeho chloroformu a kryštalických octanov. Po 1948 bol podnik zoštátnený a k jeho výraznej modernizácii došlo v rokoch 1958 až 1960. Suchá destilácia dreva sa totiž prevádzala v ležatých retortách a kvôli zvýšeniu produkcie sa v SLZ začala stavať moderná Lambiottova retorta, povedal historik. Jej výstavba stála 100 miliónov korún a do skúšobnej prevádzky bola spustená v roku 1960.
V 60. rokoch bol podnik premenovaný na Slovenské lučobné závody. Názov je údajne odvodený od agresívnej kyseliny lúčavky kráľovskej, podobne ako v Čechách Lučební závody Kolín, priblížil vznik názvu Pliešovský. V 70. a 80. rokoch pribudli do portfólia SLZ aj výrobky z gumy. Nové haly pre gumárenskú výrobu sa začali stavať v roku 1978 a postupne sa tu vyrábali rôzne tesnenia, dušové a bezdušové ventily, domové rohože a autorohože, lapače nečistôt na automobily, mostné pruženia a mnoho iného, vymenoval historik. SLZ boli v tomto období najväčším podnikom v celom okrese.
V SLZ bola zastúpená aj vojenská výroba. V závode sa vyrábali detekčné preukazníkové trubičky na zisťovanie chemických látok v ovzduší. Bola tu aj zvláštna vojenská výroba G2020, teda výroba lícnicových filtrov do plynových masiek, vysvetlil Pliešovský. Práve s vojenskou výrobou je spojené vrcholné obdobie SLZ, ktoré sa datuje do druhej polovice 80. rokov. V tom čase tam pracovalo najviac zamestnancov, vyše 2400.
V nasledujúcom období 90. rokov však mali na SLZ negatívny vplyv politické zmeny v bývalých socialistických krajinách a z nich vyplývajúce nové ekonomické trendy. Podnik stratil viaceré zahraničné trhy, najmä Sovietsky zväz, kam smerovala veľká časť produkcie. Podľa slov bývalých zamestnancov podniku uškodili aj niektoré neprezieravé rozhodnutia vtedajšieho vedenia.
Výrazný míľnik SLZ je spojený s rokom 1992, keď sa rozdelil na dve samostatné spoločnosti, SLZ a Technickú gumu. V tom čase v pôvodnom SLZ ešte stále pracovalo zhruba 2200 zamestnancov. Do nového podniku Technická guma prešlo asi 500 z nich. Už sa však jasne začali prejavovať prvky raného kapitalizmu, počet zamestnancov sa začal znižovať a výroba postupne upadala, podotkol Pliešovský.
V období pred definitívnym úpadkom výroby sa ešte stihli postaviť a zariadiť dve budovy, v ktorých mali byť moderné chemické laboratóriá, vývojári a technická príprava výroby. Nikdy sa tam však nepracovalo, pretože už bolo príliš neskoro, konštatoval Pliešovský. Ako dodal, začala sa tiež výstavba čističky odpadových vôd, ani tá však nebola nikdy dokončená. Ďalšie prevádzky podniku, napríklad Lambiottova retorta či kotolňa s dvomi 50-tonovými kotlami, časom schátrali a dnes sú už úplne nepoužiteľné.
SLZ boli v meste a regióne dominantným zamestnávateľom a mnohí ľudia v nich odpracovali celé desaťročia. Jedným z nich je aj Milan Stieranka z neďalekého Klenovca, ktorý v podniku pracoval 31 rokov. Za ten čas pôsobil na približne ôsmich rôznych postoch, vrátane vedúceho výroby či podnikového energetika. Keďže zo SLZ odišiel až v roku 2008, zažil aj obdobie úpadku spoločnosti, ktorý podľa jeho slov nebol náhly, ale postupoval skôr pozvoľným tempom. Prepúšťanie nebolo také drastické ako v prípade mnohých iných firiem, kde sa zastaví výroba a ľudia sú naraz hromadne prepustení. Tu odišlo napríklad veľa ľudí na predčasný dôchodok, čo bolo v tom čase možné už vo veku 58 rokov, vysvetlil Stieranka.
So stratou trhov sa v SLZ postupne znižovala výroba a jednotlivé prevádzky sa rad radom zastavovali. Najdlhšie vydržala výroba drevného uhlia a začala sa dokonca aj rekonštrukcia Lambiottovej retorty, v ktorej sa vyrábalo. Cieľom bolo upraviť ju tak, aby nevznikali žiadne nežiaduce odpady. Keby sa to bolo podarilo, fabrika by podľa mňa mala šancu fungovať ďalej, keďže o kvalitné hnúšťanské drevné uhlie bol záujem, vyjadril sa Stieranka.
SLZ nakoniec koncom novembra 2005 skončili v konkurze. Ešte za ich chodu sa však vytvorili spoločnosti SLZ Nova a SLZ Chémia, resp. Carbon, ktoré existujú dodnes, zamestnávajú však už len pár desiatok ľudí a prakticky nič nevyrábajú. Neúspechom sa skončil aj nádejný projekt na spracovanie a recykláciu starých pneumatík, ktorý sa mal rozbehnúť v priestoroch SLZ. Skúsenosti tu boli a ľudia mali zvládnuté aj technológie, narazili sme však na veľký odpor mesta a občanov, ktorí sa takejto prevádzky báli, objasnil Stieranka. Spustená teda bola len v testovacej prevádzke, do praxe sa nepodarilo dostať ani ďalší projekt na výrobu bionafty z repkového oleja.
Podľa slov primátora Hnúšte Michala Bagačku koniec SLZ mesto pocítilo skutočne výrazne. Bol to hlavný dôvod vtedajšieho nárastu nezamestnanosti, ktorá sa dostala do skutočne vysokých čísiel. Keď som nastúpil na pozíciu primátora, v zozname nezamestnaných figurovalo presne 1240 ľudí, povedal primátor. Ako ďalej spomenul, mesto sa však z tohto šoku spamätalo a v súčasnosti evidujú len okolo 430 nezamestnaných, čo predstavuje zhruba 20-percentnú nezamestnanosť. Nevravím, že je to len našou zásluhou, keďže mnohí ľudia odišli pracovať do iných miest a zahraničia, ale vplyv na znížení nezamestnanosti má aj priemyselný park, ktorý mesto zriadilo v areáli bývalej Technickej gumy, zdôraznil primátor.
V tomto parku v súčasnosti pôsobí šesť spoločností, ktoré spolu zamestnávajú okolo 800 ľudí. Najväčším zamestnávateľom je spoločnosť Yura Eltec Corporation s viac ako 600 pracovníkmi, okolo 50 ľudí zamestnáva Reisner & Wolff Slovensko. Novým investorom je firma Bio CON 1, ktorá zamestná približne 20 ľudí a spoločnosť Versaco by mala vytvoriť ďalších 60, vymenoval primátor. Ako uzavrel, veľkým problémom pri získavaní nových investorov je okrem iného zlá dostupnosť mesta pre chýbajúcu diaľnicu na južnom ťahu.
