UDERINÁ. Prežil mesiace plné strachu, nebezpečenstva i dobrodružstiev. Dnes má doma veľa vyznamenaní a diplomov za svoje zásluhy. Rastislav bol jedným z bystrických partizánov, ktorí ukázali svoju odvahu a bojovali za slobodu. Počas Slovenského národného povstania pracoval v Slobodnom slovenskom vysielači ako technik, neskôr robil spojku partizánom. Dnes má deväťdesiat rokov a podlomené zdravie. Žije s dcérou Máriou v Uderinej. „ Otec mi často rozprával príbehy z vojny. Vždy pri nich ožil,“ hovorí Mária.
Zo študenta sa stáva partizán
Príbeh vojnového hrdinu sa začína na Morave, odkiaľ Špaňhelovci pochádzajú. Neskôr sa presťahovali do Dolného Kubína, kde sa v roku 1924 narodil Rastislav. Detstvo a mladosť strávil v Banskej Bystrici, kde študoval na Priemyslovej škole strojníckej. Vo voľnom čase pôsobil v ochotníckom spolku a bol aj režisérom. Jedného dňa do divadelných priestorov priviezli rozhlasové aparatúry. Dvadsaťročný Špaňhel sa od samého začiatku podieľal na prípravách vysielania. „Otec spomínal, ako naňho zapôsobil prejav Ladislava Sáru, keď recitoval Mor ho! Jeho kolega Miroslav Vesel vyhlásil mobilizáciu a začalo sa Slovenské národné povstanie,“ hovorí Mária.
Napriek zbombardovaniu vysielača sa nevzdali
Počas pôsobenia vo vysielači ho navštívilo mnoho osobností, dôstojníkov a členov Národnej rady. „Po krátkom čase žiaľ Nemci vysielač na Laskomeri zamerali a zrovnali ho so zemou. Vysielanie pokračovalo zo Zvolenského zámku, ale za krátky čas ho museli opäť prerušiť,“ hovorí dcéra Mária. Povstalci začali teda vyrábať noviny Mor ho! Takýmto spôsobom mohli šíriť správy z frontov naďalej. Situácia sa na povstaleckých frontoch výrazne naklonila na stranu fašistov, preto boli v októbri 1944 dobrovoľníci z vysielača nútení stiahnuť sa na Staré hory. Bola zima. „Neustále hmly, dažde aj sneh sťažovali ich činnosť. Ocko často hovoril o tom, aké boli veľké mrazy, najmä v noci.“ Neskôr partizánom napadlo v stane vyhĺbiť dieru, do ktorej dali horúce kamene. Bolo im teplejšie.
Jeho rodinu vypočúvalo gestapo
Napriek tomu sa Rastislav so svojim kamarátom Oldom Patočkom deň čo deň vydávali do Banskej Bystrice. Okrem správ mali za úlohu priniesť i materiál potrebný k spravodajskej činnosti, ako boli blany, papier či písacie stroje.
„Chodievali na lyžiach, v horách bolo veľa snehu. Otec má tie lyže odložené dodnes. Pripomínajú mu jedno z najťažších období v jeho živote.“ Dvojica sa dostala aj do situácie, keď ich Nemci chytili a ich životy viseli na vlásku. Najťažšie však Rastislavovi bolo vtedy, keď gestapo odviezlo a vypočúvalo jeho mamičku a sestru. „Dlho nevedel, či sú ešte nažive. Napokon všetko dobre dopadlo a pustili ich.“
Po útrapách v lese prišiel vytúžený koniec vojny. „Otcovi sa dostalo veľkej pocty. Ako prvý mohol v Banskej Bystrici prostredníctvom vysielača ohlásiť 8. mája 1945 ukončenie druhej svetovej vojny.“
Stará sa o neho dcéra
Po vojne si Rastislav založil rodinu a zasvätil život práci v energetike. „Kým mu to zdravie dovoľovalo, chodieval na rôzne besedy do škôl, kde žiakom opisoval svoje zážitky. Bol aktívny a spoločenský. Vždy mal úsmev na tvári,“ hovorí jeho dcéra.
Dnes vojnový veterán žije v Uderinej so svojou rodinou. Rastislav dnes trávi väčšinu dňa na invalidnom vozíku. Prejde len pár krokov za asistencie svojej dcéry.
„Má rád, keď mu čítam, veľa spolu kreslíme. Jeho stav je momentálne lepší ako pred rokom. To preto, že mu lekári nastavili vhodnú liečbu,“ dodá Mária.
