LUČENEC. Domov sociálnych služieb Slatinka bol do roku 2008 typickou inštitúciou pre mentálne postihnutých ľudí. Odvtedy prešiel mnohými zásadnými zmenami, vďaka ktorým skvalitnil život všetkých klientov domova. „Dostali šancu na nový, plnohodnotnejší život,“ hovorí Denisa Nincová, riaditeľka domova.
Priestory kaštieľa boli pre klientov nevyhovujúce
Slatinka je jednou z najstarších inštitúcií svojho druhu na Slovensku. Služby začala poskytovať v roku 1951, pôvodne bol ústav zriadený pre mentálne postihnuté deti. Vo svojich začiatkoch v nej žilo až 95 ľudí.
„Pre priemerne sedemdesiat ľudí, ktorí tu našli svoj domov, boli priestory kaštieľa nevyhovujúce. Bývali v izbách aj pätnásti, nemali žiadne súkromie,“ hovorí riaditeľka.
V bývalom režime bolo samozrejmosťou zriaďovať ústavy v kaštieľoch, mimo ruchu mesta. Ľudí tu izolovali od okolia, držali ich za vysokými múrmi a starali sa o nich zdravotné sestry. „Niektorí klienti pritom mali len ľahšie postihnutia. Napriek tomu za nich všetky činnosti robili zdravotné sestry, neučili ich, ako sa o seba postarať. Vôbec nerozvíjali ich schopnosti, nebrali do úvahy ich potreby.“
Dnes je ich život plnohodnotnejší
Väčšina klientov sa do kaštieľa dostala v detskom veku. Prežili tu takmer celý život a nevedeli si predstaviť, ako funguje svet za múrmi ústavu.
Dnes už ich život vyzerá celkom inak. Sú samostatnejší a šťastnejší. Pred siedmimi rokmi sa prví klienti začali sťahovať do menších priestorov rodinného typu. Banskobystrický samosprávny kraj, pod ktorý domov patrí, poskytol na účel podporovaného bývania rodinné domy v centre mesta a vo Vidinej. V nich sú klienti podelení podľa závažnosti ich postihnutia.
V roku 2012 v rámci deinštitucionalizácie zatvorili kaštieľ nadobro. „V jeho areáli, v rodinnom dome, zostalo žiť posledných 17 klientov. Sú odkázaní na vysokú mieru starostlivosti.“
Sami sa rozhodujú a plánujú svoj deň
Marcel Jančovič pracuje v Slatinke dvanásty rok. Zmenu vo fungovaní domova hodnotí kladne. „V kaštieli mali klienti presne naplánovaný deň. V tú istú hodinu mali raňajky, obed, večeru, mali presne stanovený program. Teraz majú slobodu. Sami rozhodujú o tom, kedy vstanú, kedy a čo budú jesť, sami si upratujú a rozhodujú o tom, čo budú robiť vo voľnom čase,“ hovorí Jančovič.
V podporovanom bývaní na Sládkovičovej ulici žije deväť ľudí s ľahším postihnutím. „Jeden klient, ktorý väčšiu časť svojho života prežil v kaštieli, mi raz povedal, že jeho život sa začal až tu. Pobyt v kaštieli nebol život.“
Klienti sa po presťahovaní stali takmer úplne samostatní. Pracovníci domova im pomáhajú a usmerňujú ich. Sú s nimi len cez deň, čo je oproti 24-hodinovému dohľadu v kaštieli veľká zmena.
Chodia si nakupovať a našli si prácu
Aj napriek niekoľkoročnej izolovanosti sa klienti veľmi rýchlo naučili zorientovať sa v meste, nakupovať, upratovať a variť, dokonca chodia aj pracovať. Ženy upratujú byty, chlapi pomáhajú na stavbách či pri záhradných prácach.
„Museli sme ich postupne naučiť hospodáriť s peniazmi. Nebolo jednoduché vysvetliť im to. Väčšina ľudí, ktorí žili v kaštieli od detstva, totiž nevie písať ani čítať. Boli oslobodení od vzdelávania.“
V domove si k sebe našlo cestu niekoľko klientov. „Máme tu tri páry, ktoré žijú spolu. Pomáhame im nájsť si podnájmy, keďže sú pripravení žiť sami. Chodili by sme im pomáhať s tým, s čím by potrebovali a sem by sa mohli nasťahovať iní.“
Jarka a Peťo si hľadajú vlastné bývanie
Jedným z takýchto zaľúbencov sú Jarka a Peťo. Jarka bola predtým umiestnená v kaštieli na Slatinke a Peťo bol v inom domove sociálnych služieb v Lučenci.
„V tom čase sme sa zoznámili na Ružinej, kde sme sa boli kúpať,“ hovorí Peťo. Jarka bola v kaštieli od detstva, pochádzala z veľmi zlých pomerov.
„V minulosti bežne umiestňovali zanedbávané či týrané deti aj do takýchto domovov služieb, ak boli detské domovy preplnené,“ hovorí Jančovič.
Jarka si pochvaľuje život v dome, je rada, že je samostatná a môže žiť so svojou láskou. „Nemenila by som, cítim sa tu veľmi dobre. Oveľa lepšie ako v kaštieli,“ hovorí Jarka a uteká sa pochváliť svojou kuchárskou knihou. Na prednej strane je jej meno a fotka, vo vnútri sú obrázkové recepty na prípravu bežných jedál. Takto sa učia variť v domove všetci.
„Veľmi rada varím. Ja robím obed vždy v pondelok. Ešte chodím rada aj do kostola. Každú nedeľu,“ hovorí. Jarka je veľmi šikovná. Okrem bežnej starostlivosti o seba a okolie sa naučila dokonca pracovať s počítačom. Zvykne na ňom hrávať hry.
„Nedávno začala chodiť aj k logopédovi. Zistilo sa totiž, že tak ťažko rozpráva jednoducho preto, že ju to v detstve nenaučili. Inak nemá rečovú vadu,“ hovorí Jančovič. Peťo je zručný manuálne. „Pracujem s drevom alebo chodím pomáhať na stavby.“ Chcú žiť „normálne“ a hľadajú si podnájom. „Ja by som chcel dom so záhradkou,“ usmieva sa Peťo.
Vo veľkom zariadení by nemali toľko možností
Klienti ústavu žijú vďaka progresívnym zmenám takmer bežným životom. Rozvíjajú svoje schopnosti a jedinečnosť. Robia, čo majú radi, cítia sa byť užitoční. Keby ostali žiť v zariadení, akým bol kaštieľ, nič z toho by im nebolo umožnené.
„Dnes je už možné ľuďom s mentálnym znevýhodnením poskytovať kvalitnejšie služby. Myslím si, že zmeniť systém sociálnych služieb je veľká výzva, ale zároveň aj naša povinnosť,“ hovorí riaditeľka.
Dodá, že by chcela, aby sa tejto spoločnosti podarilo postupne zrušiť veľké inštitúcie, v ktorých ešte stále zotrváva veľa výnimočných ľudí, na ktorých sa zabudlo.
FOTO: MARCEL JANČOVIČ
