FIĽAKOVO. Fiľakovčan Štefan Mišík je hudobník žijúci na Kanárskych ostrovoch. Splnil si svoj detský sen a živí ho jeho vášeň. Za dvadsať rokov vystriedal mnoho krajín a spoznal veľa ľudí. Jeho príbeh je dôkazom toho, že hoci človeku okolnosti neprajú, vďaka tvrdej práci a dávke odvahy si každý môže splniť svoj sen.
Odkedy sa venujete hudbe?
Hudba bola súčasťou môjho života od detstva. Rodina žila hudbou, mali sme doma veľa nahrávok z rôznych hudobných žánrov ešte na magnetofónových páskach. Starký hral na viacerých nástrojoch, ako sú trumpeta, tango harmonika či saxofón.
Starkin brat zas tancoval v SĽUK-u a venoval sa folklórnej hudbe. Mama bola vždy hudobný fajnšmeker, vďaka nej mám napočúvanú hudbu od 50-tych do 80-tych rokov.
Ste spevák a zároveň gitarista. Čo vás chytilo za srdce skôr?
Spev. Spievať som začal so starou mamou. Mala krásny hlas. Ona spievala, ja som behal doma po koberci so sprejom v ruke a spieval som s ňou. Pritom som si, samozrejme, predstavoval, že koberec je pódium.
K hre na gitaru ma priviedol môj strýko. Mal akustickú gitaru a očarilo ma, keď na nej hral. Tak som sa začal učiť. Prvé, čo som sa naučil, bola melódia zo skladby Smoke on the water.
Kedy nastal ten moment, že ste si povedali - áno, mňa hudba bude živiť?
Keď som sa vkradol do strýkovej izby a potajomky brnkal na jeho gitare. Vtedy som si vypočul album Play the game od Queen. Odvtedy som vedel, že toto chcem robiť.
Koľko ste mali rokov, keď ste si založili prvú kapelu a koľko ste ich odvtedy vystriedali?
Mal som asi 14 rokov. Koľko ich bolo presne, to si už nepamätám. V tomto odvetví je najťažšie nájsť správnych ľudí, s ktorými si človek rozu-mie a „hrá im to“ spolu.
Tvoríte hudbu alebo akým spôsobom vás hudba živí?
Hudbou sa dá živiť rôznymi spôsobmi. Ja som skôr túžil po kreatívnej forme. Vlastná tvorba napĺňa hudobníka najviac. Uživiť sa ňou ale nie je vôbec jednoduché. Na Slovensku už vôbec nie. Teraz si zarábam vďaka komerčnej hudbe v zahraničí a popritom sa venujem vlastnej tvorbe a kreatívnej práci.
Kedy a prečo ste sa rozhodli odísť do zahraničia?
Dostal som ponuku na post gitaristu a speváka v rakúskej kapele, ktorá pôsobila v tom čase na Mallorce. Vycestoval som a odvtedy pracujem mimo Slovenska.
Ako prišla táto ponuka?
Nahral som materiál a odoslal ho rôznym manažérom, ktorí sa venujú komerčnej sfére pre turistov. Nechcel som to pôvodne robiť, no na vlastnú tvorbu sme s kapelou nemali dostatok peňazí. Chceli sme nahrávať v štúdiu, no doma na Slovensku nebolo možné zarobiť si na to. Tak som to vzal.
Kedy to bolo a kde ste v tom čase pracovali?
Bolo to v deväťdesiatych rokoch a robil som v miestnej fabrike.
Dá sa povedať, že tá ponuka bola pre vás vyslobodením?
Určite áno. Bol som nadšený, že konečne vypadnem. Pociťoval som to ako prvý krok k tomu, že sa naozaj môžem živiť tým, čo ma baví.
Keď ste už boli na Mallorce, nebolo vám spočiatku clivo?
Bol som rád, že prišla táto ponuka. Na druhej strane som však mal kapelu Bermudy, s ktorou sme hrali vlastnú tvorbu, koncertovali sme a prežívali krásne chvíle. To mi chýbalo. Pri mojom prvom pôsobení v zahraničí však umrel môj najlepší priateľ a spoluhráč, spoluzakladateľ našej kapely Števo Tóth. Nevedel som sa s ním ani rozlúčiť. To bol koniec našej kapely a už som nevidel dôvod vracať sa.
Nikdy ste neoľutovali, že ste si zvolili túto cestu?
Myslím, že som sa rozhodol správne. Takto som sa naučil oveľa viac, či už o hudbe alebo o ľuďoch. Som presvedčený, že sa mi rozšíril obzor a ľahšie spoznávam ľudí. A, samozrejme, práca s rôznymi žánrami ma núti neustále sa zlepšovať.
Ako vyzerá život profesio-nálneho hudobníka? Je to náročná práca?
Veru je. Ľudia si myslia, že môj život je jedna veľká párty. Možno pre dvadsaťročného by bola. Povedia si, že veď cestuje, spoznáva nových ľudí a krajiny. Áno, ale tú drinu za tým nikto nevidí.
Čo pod tým myslíte?
To, čo je vidieť na pódiu, je už nič oproti tomu, čo všetko hudobník musí spraviť pre to, aby vystúpenie na pódiu bolo kvalitné. Musí cvičiť hodiny každý deň, študuje, aby sa zlepšoval, šoféruje a cestuje tisíce kilometrov, spí po hoteloch, prenáša aparatúru a v neposlednom rade je pod neustálym tlakom a v strese, či vyhovie požiadavkam. Hudobník je v podstate študent, šofér, nosič, zvukár, kuchár, psychológ a niekedy aj opravár.
To znie naozaj náročne. Neuvažovali ste, že s tým skončíte?
S hudbou ako takou nie. Bez nej by som prestal byť sám sebou a to predsa nemôžem. Samozrejme, chcel by som skončiť s komerčným hraním. Ale až keď sa budem vedieť uživiť vlastnou tvorbou. Či sa mi to však podarí, nezáleží len odo mňa, ale od všetkých ľudí, s ktorými spolupracujem. Tiež je tu faktor okolností - byť v správnom čase na správnom mieste.
Dá sa skĺbiť cestovanie a hranie s osobným životom?
To závisí na každom individuálne. Je to trocha náročné skĺbiť, ale dá sa to. Môžeš mať rodinu pri sebe, môžeš si ju založiť tam, kde pôsobíš, môžeš mať dom na pláži pri oceáne. Všetko sa dá, ak sa chce. Poznám hudobníkov, ktorým sa to podarilo.
Kde všade vás počas vašej kariéry život zavial?
Pôsobil som doteraz na mnohých miestach - na Slovensku, v Maďarsku, na Mallorce, v Rakúsku, Nemecku, Ho-landsku, Belgicku, Anglicku, Španielsku a teraz som na Kanárskych ostrovoch.
Na čo máte najlepšie spomienky?
Bol som všade možne. Napriek tomu mám najkrajšie spomienky na koncerty s vlastnými kapelami, či už to boli Bermudy alebo momentálne projekt Steve Misik & Co. Mám ich veľa, medzi inými bolo príjemné pôsobiť v Katalánskom orchestri. Žil som tam asi 4 roky s priateľkou a moja práca bola super. Koncertovali sme po celom území Katalánska. Orchester mal nosičov i zvukárov, takže tam to bola naozaj ľahšia práca. Dodnes tam žije môj strýko s rodinou. Je dirigent a skladateľ, vedie filharmonický orchester v LLeide.
Keď už toľko rokov žijete v zahraničí, čo pokladáte za svoj domov?
Celú zemeguľu. Domov mám vo Fiľakove aj všade inde.
Mali ste vlastné kapely, dodnes vystupujete v luxusných hoteloch, boli ste aj v súťaži Československo má talent. Čo pokladáte za svoj najväčší úspech?
Nevidím úspech v tom, kde alebo s kým známym som hral. Bolo ich mnoho. Pre mňa je najväčším úspechom pocit, keď niečo vytvorím alebo vyvolám v ľuďoch emóciu svojou hudbou. Keď hrajú moje skladby v rádiu či televízii, hrám so známymi osobnosťami hudobného priemyslu, to všetko je nič oproti tomu, keď za mnou prídu poslucháči z koncertu so slzami v očiach a dojatí. Úprimne poďakujú za krásne pocity, ktoré som v nich koncertom vyvolal. To je úspech, nie všetko to ostatné.
Čomu sa venujete, keď nehráte?
Tvorím vlastnú hudbu, píšem básne, knihu, ktorú nik-dy nedokončím. Venujem sa mojej rodine, milujem turistiku a teraz začnem so surfovaním. Okrem toho veľa čítam a meditujem.
Aké máte plány do najbližšej budúcnosti?
Chcel by som vydať môj debutový album Steve Misik & Co., ktorý by som chcel venovať pamiatke Števa Tótha. Použijem na ňom aj nejaký náš spoločný nápad. Spolupracovať na ňom budú i hudobníci a priatelia z rôznych kútov Európy. Potom si už hádam založím aj rodinu a budeme si užívať život na pláži. Alebo vo fiľakovskom či lučeneckom parku.
