LUČENEC. Od čias, kedy diváci na štadiónoch burácali: „Mišóóó, strieľaj góly!“, ubehli už roky. Čas niekdajšieho kráľa strelcov postriebril vlasy, pribudlo zopár vrások. Iskra v očiach však zostala. Aj telo, ktoré voľakedy zarezávalo v trojfázovom tréningu, môžu Michalovi Lukáčovi, rodákovi z Podrečian, závidieť aj tí neskôr narodení.
V 70. a 80. rokoch snáď v krajine nebolo futbalového fanjšmekra, ktorý by o kanonierovi z Novohradu nepočul.
Za bývalého Československa ho lanárili veľkokluby, ponuky prichádzali ako na bežiacom páse.
Mišo Lukáč, stredný útočník, bravúrny strelec, hráč so skvelým prehľadom v šestnástke i mimo nej, oslávi 6. septembra 65 rokov.
Aktuálne je jeho druhým domovom rapovská Novolandia, kde pôsobí ako plavčík.
Veľký sen talentu z dediny
Futbal, hokej, volejbal či pingpong. Ako žiak a študent vynikal v rôznych športoch. Do čoho sa pustil, v tom žal úspechy. Ešte aj v detských šarvátkach, v hre na vojakov či pri preliezaní plotov za sladkými hruškami hral prím.
Michal bol skrátka talent na pohľadanie.
Najhlbšie pod kožu sa mu však vryl futbal. Desaťročné chlapča, ktoré celé leto pobehovalo bosé, obohralo všetkých rovesníkov v Podrečanoch. Tých to s ním napokon prestalo baviť.
Luky, ako Michala volali, vždy vedel zaujať. Rozhodol sa približne kilometrovú vzdialenosť z ihriska po kaštieľ prekonať s loptou na nohách alebo na hlave.
Veruže to nebola malina. Koľkokrát mu lopta spadla, toľkokrát sa vrátil na ihrisko a poďho odznova. Po mesiaci už dvíhal ruky nad hlavu, loptu vykopol do výšky. Podarilo sa.
Odvtedy bol tento neľahký pochod súčasťou jeho každodenného tréningu. Prišla však obrovská udalosť – svetový šampionát v Brazílii.
„Nebolo to také jednoduché ako dnes. V dedine bol len jeden televízor. Čiernobiely. Prenosy zo zápasov vysielali o druhej v noci. Ja som čakal, kým všetci doma pospia, a šup cez okno. Už aj som bol u Vrábľov a s otvorenými ústami pozeral na tú slávu. Hráči, diváci, jednoducho fantastická atmosféra. Vtedy som si zaumienil, že aj ja sa dostanem na majstrovstvá sveta. A nepôjdem tam len na výlet, ale ich vyhrať,“ spomína bývalý futbalista.
Michalov talent bol neprehliadnuteľný. Mal ešte len trinásť a už v Podrečanoch nastupoval za mužov. Bavilo ho strieľať góly. Neskôr prestúpil do vyššej súťaže v Lovinobani.
V doraste však dlho kopačky nedral. Tamojší magnezitári ho papierovo „ostaršili“ a bol platným členom seniorského kádra.
Michal Lukáč v čase svojej najväčšej futbalovej slávy. Zdroj foto: album M. Lukáča
Premrhaná príležitosť
Kedysi obávaný ostrostrelec tvrdí, že futbalové talenty treba podchytiť v čase medzi 13. a 16. rokom. Aj jemu sa naskytla šanca opustiť vody dedinského futbalu a vplávať do mestského veľkoklubu. Mal však smolu, nebol plnoletý. No a prísnemu otcovi s rukami poznačenými lopatou s uhlím futbal nič nehovoril.
„Otec chcel mať zo mňa dobrého zámočníka. Futbal, to bola pre neho len hlúpa naháňačka za loptou,“ podotkol Michal a v spomienkach sa vrátil do chvíle, keď pred malým žltým domom v Podrečanoch zastali papaláši na šesťstotrojkách.
Uhladení páni v sakách a kravatách prišli za rodičmi chlapca, ktorý sa predtým blysol na magnezitárskom turnaji. Tínedžera, ktorý v stretnutí Lovinobane s ligovým dorastom Ostravy, položil dvoma gólmi baníkov na lopatky, chceli za každú cenu vidieť vo farbách opatovskej Poľany účinkujúcej v II. národnej lige.
„Mama bola celá bez seba. Spínala ruky, že čo som to vyviedol. Netušila, čo za ľudia jej odrazu zastali v skromnej kuchyni. Aj stoličiek bolo zrazu málo. Bolo treba pridať hokerlíky. Súdruhovia sa tiesnili aj na diváni. Reku, máte šikovného chlapca. Vyučíme ho, dáme mu robotu a on na oplátku bude za nás strieľať góly,“ hovorí Michal. Vtedy sedel po pravici svojho otca a keď utrúsil, že do Poľany pôjde, ale len za 50-tisíc korún, prišla facka ako hrom. „Ešte aj dnes ma líce štípe, keď si na to spomeniem. Otec mi vtedy povedal, že v jeho dome nebudem od cudzích ľudí pýtať peniaze. A tak sa môj sen o ceste za veľkým futbalom rozplynul ako dym vo vetre.“
Uchmatli ho do Strojára
Mladý futbalista sa nevzdával. Trénoval, kde sa len dalo. Šprinty po schodoch v magnezitke, beh s hátižákom plným tehál, kilometre odkrútené na bicykli. Vedel, že ak chce rásť, musí na sebe makať. Keď privrel oči, videl obrovský štadión a na ňom víťazov majstrovstiev sveta. A on, chlapec z malej dediny, medzi nimi.
V Lovinobani sa učil od Stana Majera. Hráča, ktorého krásne hlavičky aj nožničky obdivoval. Potom prišla ponuka z lučeneckého Strojára, ktorú Michal napriek tomu, že nebol plnoletý, prijal aj bez prítomnosti rodičov.
„Riskol som to. Vedel som, že len pri skvelých hráčoch budem môcť rásť. V tom čase pôsobil v Strojári Šnajder z Mučína, bývalý reprezentant československej dvadsaťjednotky. Bol tam Baran, fantastický útočník z Kalinova. Ďalšími skvelými futbalistami boli Kováč, Varga či záložník Žolner. Čo meno, to futbalová osobnosť. Aj to zavážilo, že som sa napokon dohodol s vedením klubu, ktoré v tom čase zastupoval pán Vorlický,“ spomína Michal na svoje začiatky v okresnom meste a na chvíle, kedy na štadión pri lučeneckom parku prichádzali tisícky ľudí, keď sa Strojár tešil z postupu do divízie, keď boli spokojní funkcionári aj hráči a pre divákov bol víkend futbalovým sviatkom.
No a v jeden krásny deň prišiel zápas s Turanmi. Pre Lučenec zvyknutý vyhrávať sa nevyvíjal práve najlepšie. Pred polčasovou prestávkou prehrával 0:3.
„Ja som vtedy sedel na lavičke. Dva týždne pred týmto majstrákom som sa zranil. Len ma tak trhalo, keď som videl, ako sa nám súper vzďaľuje. Rozhodol som sa konať. Do druhého polčasu som nastúpil na vlastnú zodpovednosť. Napokon sme vyhrali 7:3. Ja som dal šesť gólov, jeden pridal Jano Drábik,“ povedal športovec.
Chýr o hráčovi, ktorý sa s obranou z Turian pohral ako mačka s myšou, sa rozniesol široko po okolí. Dorazil aj do Detvy, ktorá účinkovala v II. národnej lige. V jej radoch boli takí skvelí hráči ako stopér Kondrlík, Smatana, Klaiman, Gaštan či Kalinský.
Netrvalo dlho a vo vtedy slávnom klube pod Poľanou zakotvil aj talent z Novohradu. Michal hneď po prvej sezóne presvedčil funkcionárov, že ich rozhodnutie bolo správne. Zosadiť ho z trónu kráľa strelcov bolo takmer nemožné. V Detve si napokon odkrútil sedem sezón.
Bývalý kráľ strelcov je dnes plavčíkom v Novolandii. Foto: Marcela Ballová
Návrat do Lučenca
Čas jeho kroky opäť nasmeroval do Lučenca. Medzitým, ako strieľal góly za Detvu, sa lučenecký Strojár a opatovská Poľana zlúčili. Po II. lige už nebolo ani chýru, ani slychu. Lučenec sa prepadol do krajských majstrovstiev.
„Do Lučenca som sa vrátil s úmyslom vybojovať späť II. ligu. Úroveň futbalu tu naozaj veľmi klesla. Kdeže tisícky fanúšikov na futbale, na tribúny si ich sadala už len hŕstka.“
Už po prvej sezóne Michal oslavoval v Lučenci postup do divízie. Okrem toho sa s 29 gólmi stal kráľom strelcov.
Na rad prišla náročnejšia súťaž. „Divízia, to už bola iná káva. Ak sme v nej chceli obstáť, bolo nutné posilniť mužstvo. Prišli skvelí hráči ako Mišo Varšo či Jano Tršo, k Prepelicovi pribudol výborný stopér Nemček, ktorý predtým hrával za Nitru, ale aj rýchly, behavý Lavrík.“
Lučenec sa opäť rozbehol fantasticky. Zimoval na špici tabuľky so šesťbodovým náskokom. Okrem toho mal Michal v tejto súťaži aj ďalšiu motiváciu. Detva totiž zostúpila a s Lučencom zbierala body v jednej súťaži.
„Veľmi som chcel, aby sme nad Detvou zvíťazili. Napokon sa nám to podarilo. Poriadne lekcie sme uštedrili aj Prievidzi, Handlovej či Zvolenu. Futbal v Lučenci vstával z popola a na tribúny sa vrátili diváci. Víkendy opäť patrili futbalovému divadlu a cestu do Opatovej si nachádzali tisícky fanúšikov. Veď aj bolo sa na čo pozerať. Všetko fantastickí futbalisti: v bráne Ďuso Végh, jeho náhradník Miro Laho, pravý obranca Jano Magera, v strede obrany Dušan Prepelica, pred ním Vinco Nemček, ľavý obranca Zoli Blažek, alias Floky, záložníci Laco Žolner, nebohí Ďuso Novodomský a Ondro Szomszéd, krídelník Laco Budoš z Turian, na druhej strane Kalocsai, tiež Jano Drábik, Jano Blahút a pravý obranca Zolo Zvarík. Ja som hral v strede útoku. Hlavným kormidelníkom bol Norbi Krišta a kondičným trénerom Marián Mózer.“
Všetko sa rozsypalo ako domček z karát
Prišlo osudné derby s Rimavskou Sobotu. Michal tušil, že toto stretnutie bude náročné a pôjde v ňom o veľa. Ani vo sne by ho však nenapadlo, že v centre Novohradu bude jeho posledným.
„Navždy si zapamätám rozhodcu, ktorého volali Kniha. V 15. min. ma stopér Soboťanov zranil. Vedeli, že keď Lukáča vyradia z boja, majú väčšiu šancu na úspech,“ spomína Michal so smútkom v hlase.
Odkrivkal na lavičku, no dlho na nej nevydržal.
„Lavrík zaútočil a bol faulovaný. Rozhodca však nepotrestal súpera, ale Lavríka. To mi už praskli nervy. Vybehol som na trávnik a rozhodcu som kopol do kolena. Automaticky to bolo posúdené ako inzultácia. Strhla sa mela, mlátilo sa všetko, čo malo ruky a nohy. Soboťania vyhrali kontumačne a napokon postúpili do II. ligy.“
Všetko, čo Michalovi futbal dal, bolo razom preč. V Lučenci skončil, keďže všetci si mysleli, že tento zápas predal.
„Nikdy som nemal možnosť niečo vysvetliť. Skrátka, stalo sa a všetci nado mnou urobili kríž. No len ja viem, aká je pravda, i to, že by som II. ligu nepredal ani za milión.“ Okrem toho mu stroskotalo aj manželstvo. Predal dom a s priateľkou z Čiech, s ktorou sa neskôr oženil, sa udomácnil v stovežatej Prahe. Aj sen o majstrovstvách sveta už nadobro pochoval.
„Rôčky nemilosrdne pribúdali. Keď mi minulo tridsať, vedel som, že futbalovo to už pôjde dole vodou. Darmo, konkurencia rástla,“ podotkol Michal.
V Prahe ho lanárili do Sparty. V slávnom veľkoklube absolvoval prípravu pod taktovkou kouča Ježeka s hviezdnymi hráčmi Chovancom a Bergerom.
Napokon sa v českej metropole upísal Kompresoru ČKD, v ktorom neskôr nastupoval aj za starých pánov bok po boku s Kvašňákom, účastníkom svetového šampionátu, Mašekom či Pepom Vejvodom. No nikdy to už nebolo ako predtým. Michal cítil, že čas, keď nadobro zakvačí kopačky na klinec, sa nezadržateľne blíži.
Pád
Sú kapitoly, ktoré by zo svojej knihy života najradšej vymazal. Sú o konci jeho futbalovej kariéry, chvíľach, akými sa ľudia zvyčajne nezvyknú chváliť.
Stroskotal mu ďalší vzťah a na Slovensko sa vrátil s dvoma igelitkami v rukách.
Slávny futbalista, ktorý rozdával autogramy a nikdy mu nič nechýbalo, bol razom preč.
Z rýchlika Hron vystúpil už len Mišo Lukáč. Chalan z dediny, ktorý mal nielen šikovné nohy, ale aj zručné ruky a dobré srdce. Jeho dobrodincom sa na čas stal Jaro Matuška, ktorý sa v minulosti preslávil výrobou drevák značky Doga. Dal Michalovi strechu nad hlavou a ten mu jeho pohostinnosť oplácal prácou.
„Robil som dreváky a bavilo ma to. V prírode neďaleko Kokavy som čerpal novú silu. Zrazu som život vnímal úplne inak. Videl som veci, ktoré som doposiaľ prehliadal,“ prehodí bývalá futbalová hviezda.
Dnes Michala Lukáča nájdete na rapovskom termálnom kúpalisku. Úspešne absolvoval kurz pre plavčíkov a dohliada na návštevníkov Novolandie.
Má rád ľudí. S každým si má čo povedať. Občas si zaspomína na časy svojej futbalovej slávy.
Tvrdí, že keby mal tú možnosť, rád by sadol do auta a po okolí vyhľadával mladé futbalové talenty.
„Šikovní futbalisti sa veľakrát neprídu ponúknuť do klubu. Vyrastajú v chudobných rodinách a drvia futbal na hrboľatej lúke alebo v telocvični. Práve to sú chlapci, ktorých treba podchytiť. Talenty sa hľadajú na uliciach, nie za stolmi bohatých rodičov,“ povedal Michal a pokračoval: „Čo tam po peniazoch. Tie boli a budú. Načo riešiť minulosť? Čo sa stalo, už sa neodstane. Žijem pre aktuálne okamihy. Neriešim, čo príde. Užívam si život a každý nový deň. Mám rád svoju prácu. A možno mi ešte život do knihy osudu napíše nejakú zaujímavú stať,“ zakončil bývalý kráľ strelcov.
