MLÁKY. Ľudia na samotách mali tvrdý, ale krásny život. Tí, ktorí sa na lazoch narodili, však nedajú na ne dopustiť. Sú ako stromy, korene tu majú zapustené hlboko v zemi.
„Ej veru, tvrdé nátury mali tunajšie rodiny. Také, ako poctivé kamenné základy ich domov,“ hovorí Mária Krupová, ktorá do dvadsiatich rokov žila na samote zvanej Grapa, neďaleko Látok. Tam sa narodila pred 65 rokmi. Jej mama ju porodila doma. Trpezlivo vyčkávala na svoj deň, vedela, že jej babica pomôže.
„Pôrodnú babicu z Látok poznal každý. Bola iná ako tie predtým. Mala diplom a vedela si poradiť, aj keď nastali komplikácie,“ vysvetľuje Mária.
Svet bol lepší ako teraz
Pochádza z desiatich detí. Pri toľkej čeľadi v dome bolo vždy čo robiť, ale nikdy sa vraj vážnejšie nepohádali. „Každý z nás vedel, kde je jeho miesto. Mladšie deti pomáhali v kuchyni, staršie pri gazdovstve. Spoločne sme si delili chlieb i robotu. A veru, bolo jej dosť. Prasatá, kravy, hydina, k tomu polia i lúky,“ hovorí Mária.
Tvrdí, že ľudia boli k sebe milší a priateľskejší. Aj svet bol lepší ako teraz. Domy sa nemuseli zamykať a platilo aj to, že hosť do domu, Boh do domu. „Teraz je to už iné. Zlodejov nezastavia ani zámky, súdržnosť sa niekde vytratila. Keď voľakedy žena či muž hrabali seno, nestalo sa, aby im susedia neprišli pomôcť. Bola to samozrejmosť,“ vysvetľuje Mária.
Spolieha sa sama na seba
Keď mala dvadsať rokov, z Grapy sa vydala na Mláky. Už takmer dvadsať rokov je vdova. Napriek tomu, že ostala v dome sama, do mesta by sa nepresťahovala.
„Dosť mi je, keď idem pozrieť syna do činžiaku. Ja by som hádam medzi tými panelmi aj zomrela. Tu sa musím väčšinou spoliehať sama na seba, ale je tu čerstvý vzduch a pokoj.“
Väčšinu života bola predavačka. Na lazoch sa v obchode vyriešilo vraj takmer všetko. „Chlapi si dali po štamperlíku a hneď boli aj z najväčších nepriateľov najlepší priatelia.“
Keď obchod zrušili, pracovala v škole v prírode na Poliankach. „Teraz robím v kuchyni tu neďaleko v rekreačnom zariadení. Cez leto zbieram bylinky, chodím na hríby, zaváram.“
Padali slzy i nadávky
Často spomína na tých, ktorí odtiaľto museli odísť. „Petrovú, Zabykovo i vrch Ipeľ zalesňovali. Gazdovia, či chceli alebo nie, museli opustiť svoje grunty. Bolo to pre nich bolestivé. Padali nadávky i slzy. Už roky sa pravidelne raz do roka vysťahovalci stretávajú tu na Mlákach.“
Spolu s Máriou spomínajú. Na chalupy s hlinenými dlážkami, murované pece, obrázky svätých či vyblednuté fotografie. Aj na fakt, že elektrina či televízor boli pre nich kedysi zbytočnosťou. Petrolejky mali svoje čaro a za oknami chalúp videli skutočný život.
„Aj kedysi tu boli medvede, vlci či diviaky. Rozryli nám všetko pri chalupe, ale ľudia si na nich zvykli. Nestalo sa, že by na lazoch nepohostili pocestného. Aj z toho mála sa podelili. Neboli mrazničky, ale klobásy i údenina vydržali v chladnej komore po celý rok. Rodiny boli pokope a to bolo najdôležitejšie.“
Neďaleko miesta, kde stojí Máriin dom, vyrástli drevenice. Jednu z nich postavil aj Máriin syn. Dostal dotáciu na podporu vidieckeho života. Mária je rada.
„Turisti prinesú peniaze. No v kútiku duše mám obavy, aby sa tie nepísané pravidlá, ktoré tu ľudia roky dodržiavali, nevytratili nadobro.“
