REYKJAVIK/VIDINÁ. Na Slovensku hájil farby extraligových, prvoligových aj druholigových klubov. Naposledy bol platnou posilou Rimavskosoboťanov, kde v sezóne 2014/2015 nastúpil v 26 zápasoch, v ktorých sa blysol 14 presnými zásahmi. Aktuálny súťažný ročník odštartoval v ďalekej krajine. Dvadsaťpäťročný Vidinčan Michal Danko strieľa góly za Reykjavik. Po poľských Katowiciach je to jeho druhá hokejová zastávka za hranicami našej krajiny. Nás zaujímalo, ako sa na Islande udomácnil.
V auguste si sa rozhodol vycestovať za hokejom aj prácou do zahraničia. Zvolil si si pre našinca pomerne netradičnú destináciu – Island. Prečo práve táto severská krajina?
Mojou prioritou bolo uplatniť sa v aktuálnej hokejovej sezóne v zahraničí. Dlhší čas som bol v kontakte s viacerými zahraničným klubmi. Najserióznejšie jednanie bolo práve s islandským. Tiež mi tu ponúkli najlepšie podmienky. Bola to pre mňa lákavá výzva a tak som ponuku z Reykjaviku prijal.
Ako si sa adaptoval v ďalekom kúte sveta? Čo hovoríš na Island, tamojších ľudí a ich mentalitu?
Na Islande som síce ešte len krátko, no už som sa tu udomácnil. Táto krajina je úžasná a určite patrí k najkrajším na svete. Je tu najviac činných sopiek a gejzírov. Na oblohe je často vidieť polárnu žiaru. Je krásna a pre našinca je jedinečným zážitkom. Ďalšou zaujímavosťou Islandu je, že v lete tu noc trvá len tri hodiny a naopak, v zime tu svieti slnko len štyri hodiny. V porovnaní so Slovenskom je to úplne iný svet. Islanďania sú veľmi priateľskí a dobrosrdeční. Kedykoľvek sú ochotní nezištne pomôcť, za čo som im naozaj veľmi vďačný. Zaujímavosťou tiež je, že na Islande všetci pracujú.
Aj ligoví hráči?
Čo sa týka mojej doterajšej hokejovej kariéry, tak som fungoval na čisto profesionálnej úrovni. Na Islande však neexistujú profesionálni športovci. Je jedno, či je to hokej, futbal alebo hádzaná. Dokonca aj reprezentanti účinkujúci v najvyšších súťažiach popri športe pracujú. No a keďže ani ja nie som výnimkou, tak mi môj klub zabezpečil fyzicky nenáročné zamestnanie. Nemal by som mať absolútne žiadny problém vydať na ľade zo seba maximum.
Slovenskej hokejovej verejnosti si známy najmä z čias svojich extraligových zastávok v seniorských tímoch Martina. Za zmienku stojí aj tvoje účinkovanie v detvianskej a zvolenskej U20. Lučenecká športová verejnosť ťa najprv zaregistrovala ako platnú posilu bývalého prvoligového tímu Lučenca a neskôr druholigovej Rimavskej Soboty. Medzitým si sa stihol predstaviť v prvoligovom Dolnom Kubíne, Trebišove a Prievidzi, tvoje služby ocenili aj v druholigovom Humennom. V sezóne 2013/2014 si okúsil legionársky chlebíček v poľských Katowiciach. Na ktorý klub máš najlepšie spomienky a kde si bol najmenej spokojný?
Presne tak. Vystriedal som už pomerne veľa klubov. Dá sa povedať, že som hral v každom kúte Slovenska. Na svoje bývalé hokejové pôsobiská mám krásne spomienky. Samozrejme, že ani negatívnym skúsenostiam som sa nevyhol. Spoznal som veľmi veľa ľudí, získal nových priateľov, načerpal skúsenosti, ktoré ma vždy posunuli vpred. Žiaľ, v každom klube som sa stretol aj so zákernosťou a okúsil aj horšiu stránku hokejového života. Aj to bol jeden z dôvodov, pre ktorý som vycestoval za lepšími podmienkami, aj keď sú vzdialené až štyritisíc kilometrov od domova.
Upísal si sa islandskému klubu Skautafélag Reykjavikur. Odkrútiš si v tomto klube celú sezónu?
Áno. Zmluvu mám podpísanú do konca aktuálneho súťažného ročníka.
Znamená to, že si s islandskou ponukou spokojný?
Dovolím si tvrdiť, že podmienky, ktoré mám v Reykjaviku, by mi mohli závidieť aj niektorí hráči z našej najvyššej súťaže. Čo sa týka prístupu vedenia klubu k hráčom, je to úplne iné ako na Slovensku. Ľudia sú tu naozaj vďační za každého legionára, ktorí reprezentuje farby ich klubu. Robia všetko pre to, aby sme sa medzi nimi cítili dobre a aby nám tu nič nechýbalo. Čo sa týka hokejovej úrovne samotnej súťaže, je o niečo nižšia ako na Slovensku, ale je tu niekoľko mladých, talentovaných hráčov, ktorí by sa u nás nestratili ani v tých najlepších mládežníckych tímoch.
A čo štýl hokeja?
Tak ten ma veľmi prekvapil. Na Islande sa hrá naozaj veľmi tvrdo, do tela. Na ľade si treba dávať skutočne veľký pozor. Hovorím to z vlastnej skúsenosti, pretože tvrdosť tunajšieho hokeja som pocítil hneď v prvom majstráku.
Čo hovoríš na nových spoluhráčov a trénera?
V kabíne je výborná partia. Chalani ma hneď medzi seba prijali. Vekový priemer nášho mužstva je 21 rokov. Ja som na Islande oslavoval svoje 25. narodeniny, takže si pripadám ako starší brat tunajších hráčov.
Spomenul si prvý majstrák v drese Reykjaviku. Ako sa ti tam darí?
Doteraz som odohral tri majstrovské stretnutia a mám na konte už aj premiérový gól v islandskej súťaži.
Nemáš problémy s rečovou bariérou?
Úradným jazykom je tu islandčina. Moji noví kamaráti ma už stihli naučiť niekoľko slov, ale tie by sa do tohto slušného rozhovoru nehodili. Okrem toho tu všetci komunikujú aj v angličtine, takže sa nejako dohovorím. Určite však ešte na svojej angličtine musím popracovať.
Vieš si predstaviť, že by si sa v tejto severskej krajine usadil natrvalo?
Určite áno. Ak by tu o moje služby prejavili záujem aj v budúcnosti, tak tu veľmi rád zotrvám. Jednoznačne odpovedať na túto otázku je však náročné, pretože život hokejistu je plný zvratov, neistoty a nečakaných prekvapení. Keby mi bol pred rokmi niekto povedal, že budem hrať hokej na Islande, tak by som mu sotva uveril. No a dnes je to realita.
O návrate na slovenské ľadové plochy už neuvažuješ?
Nevylučujem to, no kým sa nepriaznivá situácia v slovenskom hokeji neupokojí, tak sa im radšej pokúsim vyhnúť.
Kto resp. čo zo Slovenska ti na Islande najviac chýba?
Najviac mi tu chýbajú moji najbližší, rodina. Vďaka technickým vymoženostiam som však so všetkými v dennodennom kontakte. Viem o všetkom, čo sa doma deje a rovnako oni vedia o každom mojom kroku. Veľmi sa teším na Vianoce, ktoré plánujem stráviť na Slovensku.
Keby to bolo v tvojej moci, čo by si zo Slovenska preniesol na Island a čo z Islandu na Slovensko?
Zo Slovenska by som na Island určite preniesol teplo, keďže Reykjavik je najsevernejšie mesto na svete. Keď Slovensko morili augustové horúčavy, tu bolo deväť stupňov a fúkal taký silný vietor, že som potreboval čiapku. Z Islandu by som na Slovensko preniesol mentalitu tamojších ľudí a ich celkový spôsob života. Tu nikto nikomu nič nezávidí, nekradne sa tu, v reštauráciách je zakázané fajčiť a mládeži do 21 rokov je vstup do všetkých barov a na diskotéky zakázaný. Tiež tu nie sú plné úrady práce. Len pre zaujímavosť, od štrnástich rokov sa tu popri škole bežne pracuje.
