LUČENEC. Zasadli do lavíc, ktoré začali drať pred šesťdesiatimi rokmi. Odvtedy sa škola zmenila. Časy, keď o počítačoch a iných technický vymoženostiach nebolo ani chýru, ani slychu, sú dávno preč. No v ich spomienkach stále žijú. Profesori, ktorí nás navždy opustili, spolužiaci a škola, ktorá bola pre nich skvelým odrazovým mostíkom do ďalšieho života. Pribudli im šediny aj vrásky, ale iskra v očiach nepohasla. Najmä keď spomínajú na svoje študentské časy ožijú. Razom sa prenesú do chvíľ, keď Stredná priemyselná škola stavebná v Lučenci bola ich druhým domovom.
FOTO: Tento šesťlístok patril k prvým abiturientom Vyššej priemyselnej školy stavebnej Klementa Gottwalda v Lučenci. Dnes škola nesie názov Stredná priemyselná škola stavebná Oskara Winklera.
Šesťlístok bývalých študentov spomínanej školy sprevádzal v piatok 25. 9. na stretnutie po 60. rokoch dážď. Vonku bolo pochmúrne, no pre Katku Radolecovú, rodenú Sitkovú, Alexeja Ivanova, Jána Kováča, Daniela Maceka, Jána Mázora a Jána Makaja, nebol tento deň všedným. Spolužiaci, ktorí sa dnes už stretávajú každý rok, si opäť podali ruky a spomínaniu nebolo konca kraja. Radosti, starosti, humorné príbehy, so všetkým sa podelili. Všetci šiesti sú stavebníci a svorne tvrdia, že škola ich do budúcnosti vynikajúco vybavila.
V čase, keď sa rozhodla študovať „stavbárinu“ Katka Radolecová z Lučenca, nebola stavebná priemyslovka pre dievčatá atraktívnou. Svedčí o tom aj fakt, že z ôsmich zástupkýň nežného pohlavia v ročníku pokračovali po troch mesiacoch v stúdiu len dve.
„Od začiatku som bola stavbárkou srdcom i dušou. Keď som chodila do meštianky veľmi pekne som kreslila. Lenin, Stalin, obrovské plagáty, aj to bola vtedy moja parketa,“ spomína sympatická dôchodkyňa. Nikdy však nezabudne na slová učiteľa Pivovarčiho, ktorý jej povedal, že nemusí kresliť len portréty či krajinky.
„Kresliť projekty, to je tiež jedno krásne umenie, no nie všetci mu rozumejú,“ oživila pani Katka v spomienkach slová učiteľa a pokračovala: „A mal pravdu. Skutočne je to umenie a mne sa hlboko vrylo pod kožu. Nikdy som neoľutovala, že som si vybrala práve stavebnú školu.“ Jej kroky smerovali po skončení stredoškolského štúdia do Vojenského projektového ústavu v Banskej Bystrici.
Všetci šiesti sa uplatnili v stavebníctve, zastávali riadiace posty. Diela, pri zrode ktorých stáli, majú na očiach aj dnes. Alexej Ivanov sa po škole stal vedúcim investičného oddelenia v Stavoindustrii. „Bol som spokojný. S prácou aj s platom. A veruže bolo čo robiť. Pamätám si, ako mi námestník povedal, že zo závodu môžem vyjsť len aute, aby som všetko stihol porobiť,“ s úsmevom podotkne Banskobystričan.
Aj Ján Kováč pricestoval na stretnutie do Lučenca z mesta pod Urpínom. Tiež sa po škole zamestnal v Stavoindustrii. Jeho chlapčenským snom bolo postaviť bytovku, v ktorej žijú mladé rodiny, pred ktorou sa prechádzajú mamičky s kočíkmi. Nikdy sa však nenaplnil. Ján mal pod palcom priemyselné stavby. Poľnohospodárske silá v Lučenci, Rimavskej Sobote, bývalý cukrovar, pivovar či hotel Lux v Banskej Bystrici. Na týchto aj ďalších významných stavbách zanechal svoj rukopis.
Život Daniela Maceka z Kokavy bol úzko spätý so sklárňami. Projektovú dokumentáciu mal pod drobnohľadom v Utekáči, Málinci, Zlatne aj Poltári.
FOTO: zľava - Ján Mázor, Ján Makaj a Daniel Macek.
Kedysi už počas stredoškolských štúdií žiaci vedeli, kam pôjdu pracovať. Dostávali takzvané umiestenky. Aj Ján Mázor s Jánom Makajom ich dostali. Mladí chlapci si ich však vymenili. A tak Lučenčan Ján Makaj nastúpil po maturite do katarínskohutskej sklárne a Ján Mázor z Lučenca, kedysi Kalinovčan, smeroval na Okresný stavebný podnik do Lučenca. Rovnako, ako ich spolužiaci, aj oni dnes majú pred očami stavby, ktoré videli dvíhať sa od základov. Ján Mázor to môže povedať v prípade lučeneckých sídlisk Rúbanisko III, Červená Armáda alebo Vajanského. Bytovky v Poltári, Kalinove, Fiľakove, tiež kotolne, zdravotné stredisko či kino, to všetko je aj jeho dielom.
Ján Makaj bol v katarínskohutskej sklárni konštruktérom, neskôr vedúcim údržby. Bol pri oprave závodných bytov neďaleko fabriky. Po deviatich rokoch jeho kroky smerovali do Lučenca. Stal sa vedúcim výstavby na vtedajšom Mestskom národnom výbore. Priehrada, Dom smútku, zimný štadión. Aj to sú jeho diela, okolo ktorých prechádza aj po rokoch. Do jeho života však kruto zasiahol rok 1968, neskôr aj choroba.
Vrúcny pozdrav od spolužiakov prišiel aj z Kanady. Ivan Hliva oslovil svojich kamarátov prostredníctvom korešpodencie so sekretárkou riaditeľa školy Slavkou Dankovou. Ani on na časy strávené v školských laviciach nikdy nezabudne. Rovnako, ako partia, ktorá sa na sklonku uplynulého týždňa stretla po šiestich desaťročiach. Ak jej zdravie dovolí, o rok si cestu do stavebnej priemyslovky nájdu opäť.
FOTO: Bývalých študentov stavebnej priemyslovky privítal súčasný riaditeľ školy Ladislav Vikor.
